Tisovčanka Júlia Hodoňová má divadlo v srdci. Patrila k najdlhšie pôsobiacim členom v novodobej histórii Divadelného súboru Daxner v Tisovci, ktorý aj istý čas viedla. Dnes sa spolu s niekoľkými kolegami venuje detským divadlám. „Divadlo mám rada. Ale dôležití sú aj ľudia okolo,“ hovorí pre vobraze.sk Júlia Hodoňová, ktorej životný príbeh spája lásku k deťom, tvorivosti a ochotníckemu divadlu. Sprevádza ju už od začiatku osemdesiatych rokov.
Keď v roku 1982 ako čerstvá absolventka pedagogickej školy nastúpila do Materskej školy v Tisovci, netušila, že divadlo sa stane jej vášňou. „Ja som bola taký typ, že aj keď som sa mala niečo spýtať v triede, drgla som do spolužiačky, aby sa spýtala ona. Nikdy som nechcela verejne vystupovať,“ zaspomínala si Hodoňová.
Nikdy predtým nemala ambíciu hrať divadlo, hoci jej staršia sestra sa mu počas základnej školy venovala. Sama inklinovala skôr k prednesu a ako žiačka sa zúčastňovala na recitačných súťažiach. K divadlu sa dostala na podnet kolegyne, ktorá v roku 1983 rozbiehala miestne divadlo. „Jolka Kuchtová bola nesmierne pracovitá. Ona aj vyrábala bábky. Hrali sme spolu asi päť alebo šesť rokov,“ priblížila Júlia Hodoňová, ktorá je riaditeľkou Materskej školy v Tisovci.
Detské divadlo ako relax
V súčasnosti vystupuje spolu s tromi priateľmi v predstaveniach pre najmenších. V repertoári majú dve rozprávky. „Robím divadlo, réžiu, hrám aj pripravujem výtvarné návrhy. V zime si niečo prichystáme, čo potom na Dni mesta odpremiérujeme. A potom už chodíme po škôlkach. Aktuálne hráme Pomiešanú rozprávku,“ hovorí Hodoňová, ktorá sa s ňou predstavila aj v Rimavskej Sobote na celoslovenskej prehliadke Divadlo a deti.
Najbližšie plánuje pripraviť veľmi originálnu verziu Snehulienky. „Detské divadlá robím tak, že upravujem tradičné rozprávky na modernejšie. A každé predstavenie je iné. Cieľom je, aby sa bavili deti, ale aj my,“ dodáva. Hoci všetci členovia súboru pracujú, vždy si nájdu čas. „Keď chceme ísť hrať deťom do škôlky, musíme si brať dovolenky. Nie je to často, ale je to pre nás oddych a relax,“ podotkla.
Na svoje divadelné začiatky spomína s úsmevom. „Medzi moje prvé hry patrili Ženba a Kráľovná noci v kamennom mori. Zaujímavé je, že som ani nemala trému. Tú mám až teraz, čím som staršia – asi s vekom prichádza pocit zodpovednosti.“
Spolu s Jaroslavom Lackom stála v roku 1993 pri obnovení Divadelného súboru Daxner. Po materskej pauze sa vrátila k hraniu a prevzala úlohu divadelnej kronikárky. „Na to obdobie mám len najlepšie spomienky. Veľmi zaujímavá bola spolupráca s Maňom Lackom. Urobil hru Samko Tále, ktorú konzultoval aj s autorkou Danielou Kapitáňovou. Tá prišla aj na premiéru. Jej manžel poznamenal, že sme to zahrali ešte lepšie, než bolo napísané,“ spomína s hrdosťou.
Predstavenie ich dostalo aj do zahraničia – po vystúpení v Ostrave prišlo pozvanie do Poľska. S inscenáciou Na jednom dvore získali prvé miesto a Hodoňová aj cenu za herecký výkon.
„My sme pochodili celé Slovensko – Žiar nad Hronom, Tlmače, Liptovský Mikuláš, Spišská Nová Ves, Martin, Bratislava. No aj po okolí – Brezno či Revúca. Čo boli festivaly, tam sme sa prihlásili,“ hovorí.
Spoločenský život a zážitky
Popri divadle prišli aj iné spoločenské podujatia. „Divadelný ples sme robili asi desať sezón za sebou. Nebol to môj nápad, ale veľmi sme si to užívali. Popri plese sme začali organizovať Fedimák – stretnutie divadelníkov, kde sa pozvali súbory, sami sme si varili a večer sa bavili. Bola to nesúťažná, ale veľmi príjemná akcia.“
Členkou súboru a kronikárkou bola do roku 2020. Z tohto obdobia si pamätá aj jednu kurióznu príhodu. „Raz sme cestovali na celoslovenskú akciu. V Brezne sme sa zastavili nakúpiť proviant a za Breznom mi volá niekto z cudzieho čísla. Zabudli sme tam kolegu, ktorý si musel požičať telefón a volať manželke, lebo mobil mal v autobuse,“ smeje sa.
Učiteľka telom aj dušou
Kým divadlo je jej srdcovou záležitosťou, škôlka je jej dennou realitou. „Riaditeľkou som piate funkčné obdobie, čoskoro to bude 25 rokov,“ ozrejmila Júlia Hodoňová. V škôlke sa venujú zážitkovému učeniu a environmentálnej výchove. Pozývajú si školiteľov a hostí, zapájajú sa do enviroprojektov, separujú odpad – a nechýba ani divadlo. „V našej škôlke hráme často. Ja mám najmenšie deti a s maňuškou im často vymyslím vlastné predstavenie.“
Vitálnej šesťdesiatničke chýba do dôchodku posledný rok. „Je to tak, mení sa to v školstve. Ako riaditeľka musím byť manažér aj ekonóm a na pedagogickú činnosť ostáva málo času. Legislatíva sa neustále mení, takže treba stále upravovať dokumenty,“ vysvetľuje. Po zániku jednej z miestnych škôlok prevzali aj deti z Rimavskej Píly, čo prinieslo ďalšiu administratívnu záťaž.
Od javiska po mikrofón
Na štyri roky mala od svojho povolania pauzu – pôsobila na mestskom úrade. „V tom období som robila aj konferencierku. Uvádzala som mnohé podujatia v meste. Najviac si spomínam na spoluprácu s Jankom Valentíkom. Bol to veľmi dobrý človek,“ zaspomínala si.
Divadlo ovplyvnilo aj jej rodinu. „Syn vyštudoval divadelnú réžiu, aktuálne má predstavenie Rebeka. Radka je univerzálna hráčka, často ma zaskočí, keď niekto vypadne. Keď boli deti malé, chodili so mnou na skúšky a neskôr obaja hrali divadlo. Maťo nám dokonca na dvoch predstaveniach robil réžiu,“ hovorí hrdá mama.
Hoci skúšky bývali často po večeroch, nikdy to nebrala ako obetu. „Neľutujem ani jedinú minútu, ktorú som strávila v divadle. Skúšky sme mávali po večeroch, keď už boli deti opatrené. Do deviatej či desiatej sme skúšali, ale aj tak to bol pre mňa relax.“
Pred rokmi si zahrala v jednej divadelnej hre aj so svojím súčasným manželom. Chýbala im jedna postava a vedúca súboru ju presvedčila, aby požiadala svojho priateľa. Súhlasil. „Jednu sezónu hral s nami, potom sa vrátil k futbalu. On je dušou aj srdcom futbalista. Dodnes pôsobí ako rozhodca,“ uviedla Júlia Hodoňová.
So Žilinčanom Martinom sa zoznámila, keď študoval na priemyslovke v Tisovci. Hodoňová vtedy viedla klub mládeže Sokolovňa, kde organizovala diskotéky, klubové večery, spoločenské hry a aktivity pre mladých.
Mrzí ju, že záujem mladých o divadlo klesá. „Na konkurzy sa hlási sotva jeden kandidát. Kedysi aj na futbale bolo toľko detí, že sa tešili, ak sa dostali počas zápasu na ihrisko. A dnes? Ani neviem, či sú ešte na školách nejaké divadelné súbory,“ vraví smutne.
Napriek tomu na divadlo spomína s láskou a vďačnosťou. „Človek na zlé veci zabudne a spomína len na to pekné, úsmevné. A to je fajn. V divadle sa stierajú vekové rozdiely, vďaka tomu som sa vždy cítila mladšia,“ uzatvára s úsmevom sympatická divadelníčka z Tisovca.
Zdroj: vobraze.sk, foto: Milan Slabej
