Do rodnej Kokavy z diaľky pobežím, alebo aké to je, mať folklór v srdci

Náš folklórny príbeh začneme malým priblížením „rozprávačky“ a pre nás aj hlavnej hrdinky. Blanku Harasimovú (rodenú Poliačikovú) poznáme niekoľko rokov. Vlastne to už budú pomaly dve desaťročia. Jej náklonnosť k tancu, konkrétne k folklóru, sme pravdupovediac vnímali len letmo. Dôvodom boli skôr len jej občasné spomienky pri už náhodných stretnutiach, hlavne počas posledných pätnástich rokov. Tento čas strávila v zahraničí a pri všetkých povinnostiach súvisiacich s fungovaním rodiny si azda málokto, okrem rodiny a blízkych, myslel, že jej láska k folklóru naďalej pretrváva. Pri troške predstavivosti a silnej dávke empatie sme v redakcii mali zimomriavky, keď sme si zatelefonovali krátko po kokavskom Koliesku 2021.

Blanka, kedy sa to celé začalo, zmenil niečo tvoj dlhodobý pobyt v zahraničí ?

Keď si dobre spomínam, prvýkrát som sa stretla s ľudovým tancom, keď som mala tri roky, a to v MŠ v Poltári, kde sme tancovali na vystúpení ľudový tanec, oblečení v maličkých krojoch, neskôr i v MŠ v Kokave. Pokračovalo to na ZŠ v DFS Kokavan, neskôr v mládežníckom súbore Kokavan. Takže som k folklóru privoňala už v rannom detstve, a ako vidíte, nikdy ma to neomrzelo. I keď som sa aktívne nevenovala folklóru počas môjho pobytu v zahraničí, snažila som sa dianie sledovať a zúčastňovať sa letných folklórnych podujatí aspoň pasívne, ako divák.

Po nedávnom návrate zo zahraničia zlom nastal až teraz a to tesne pred tohtoročným Kolieskom . Myslíme, že v toto si asi nedúfala ani ty sama.

Schyľovalo sa k udalosti, ktorá v našej folklórnej obci predstavuje vrchol. Zostávali tri týždne do začiatku folklórneho festivalu Koliesko, keď som sa stretla s Jankou Krotákovou, vedúcou MKS v Kokave. A začal sa náš rozhovor ohľadom príprav festivalu, ktorý mal byť tak trochu iný ako predchádzajúce roky, vzhľadom na pandemické opatrenia. V tom som dostala tú otázku, ktorá všetko zmenila. ,,No, čo, nechceš si zatancovať?“ Ľudí, čo ma poznajú málo, by moja odpoveď zaskočila. Ani na sekundu som však nezaváhala a odpovedala kladne „áno“, tak jasne, ako na vlastnej svadbe pri známej otázke. Odpoveď Janku neprekvapila a okamžite doplnila, aby som si pozháňala „starú partiu“. Povedala, že nám dá priestor v sobotu večer na amfiteátri v rámci programu s názvom „ Kokavske podoby“. Ešte ani nestihla dopovedať a už som volala prvej mojej tanečnej exkolegyni, ktorá hneď súhlasila. Postupne som napísala dievčatám a tie ďalším, spoločnými silami sme dali dokopy slušnú zostavu, ktorú ešte v závere doplnili vedúca FS Kokavan a jedna mladá súčasná tanečníčka.

Naozaj tam neboli žiadne obavy, strach, veď sú to roky ?

Faktom bolo, že sme mali pred sebou dva sobotné večery, kedy sme si preskúšali, čo si ešte pamätáme a doladili detaily. Na rovinu povedané, lapali sme po dychu, no s úsmevom. Predsa, bolo to už toľko rokov, čo sa nám naposledy prepletali nôžky na javisku. Tak, ako som spomenula v úvode, Koliesko bolo zrazu pre mňa naozaj iné, ako predošlé roky. Už som nebola len diváčka, ale opäť jedna z účinkujúcich.

A potom to skutočne prišlo…

V sobotu večer sme na amfiteátri zatancovali v počte až štrnásť tanečníc nádherný, dupaný horehronský tanec. Väčšina z nás už nie ako slobodné študentky s dlhým vrkočom, ale ako mamičky, ktoré si, napriek uponáhľanému životnému štýlu, našli čas na to, čo im je srdcu blízke. Áno, priznávam, tréma bola. No rýchlo opadla, keď sa pred nami objavilo usmievavé tlieskajúce publikum, v ktorom sme každá rozpoznala i známe tváre: naše rodinky, deti a priateľov, čo nás prišli povzbudiť a dodať nám odvahy. V mojom prípade sú deti vždy veľkou motiváciou a nebolo tomu inak ani v tomto prípade. Tanec som venovala hlavne im. Každá z nás tancovala s plným nasadením. Srdiečka nám plesali. Nádherný zážitok to bol obliecť sa do kroja po mnohých rokoch, cítili sme sa výnimočné.

Je asi zbytočná otázka, či si to v budúcnosti zopakuješ.

Keď príde táto možnosť ešte raz, rada ju určite využijem a dúfam, že sme boli inšpiráciou aj pre tie bývalé tanečníčky, ktoré váhali, alebo sa nemohli dostaviť kvôli pracovným, alebo rodičovským povinnostiam, ale tiež aj pre tie, ktoré by chceli s ľudovým tancom či spevom začať. Viem, doba je iná, možností je viac ako tráviť voľný čas, no myslím, že dobrý vzťah k folklóru by mal byť prirodzenosťou pre nás všetkých, lebo je to súčasť našej histórie, úcta k našim predkom. 

(zľava do prava) Martina Štefančíková, Gréta Kantorová, Michaela Vrábľová, Andrea Sihelská (Jágerská), Lucia Zelinová, Kristína Sabacká (Zelinová), Michala Ľuptáková, Martina Moncoľová, Karin Janišová, Viktória Vranská, Emília Blahutová, Zuzana Zelinová, Blanka Harasimová (Poliačiková), Svetlana Lešková (Sojková)

Čo by si chcela na záver zdôrazniť našim čitateľom?

Síce máme teraz technológie, ktoré nám dávajú odpovede na otázky, ja som si chodila po odpoveď ku svojej starkej a vedzte, veľa som sa toho dozvedela. I jej ďakujem za to, že ma k ľudovému tancu viedla a rodičom za podporu, vtedy i teraz. Budem sa aj ja snažiť, aby aj moje deti (i tie od susedov a o ulicu ďalej  😉) poznali náš folklór a či už sa mu budú aj aktívne venovať, záleží od nich. Som ale nesmierne rada, že môj 6-ročný syn má už za sebou prvú folklórnu skúsenosť, ktorú úspešne absolvoval minulý rok, v rámci SZUŠ, v ľudovom tanci. A na úplný záver…? Možno to prežívam až priveľmi, no už je to tak. Srdcu sa má vyhovieť!

G A L É R I A

Zdroj: Blanka Harasimová, vobraze.sk, foto: Blanka Harasimová a priatelia