Riaditeľka Základnej školy s materskou školou Vladimíra Mináča v Klenovci Anna Rudová zasvätila školstvu celý svoj profesijný život. Energia jej však nechýba. Má rada humor. „Učiteľstvo je povolanie, ktoré človek buď robí srdcom, alebo ho nerobí vôbec,“ uviedla pre vobraze.sk Anna Rudová. Šéfkou školy je od júla 2023. „Deti vedia rozžiariť deň spôsobmi, ktoré by dospelému ani nenapadli,“ podotkla skúsená pedagogička. Lákalo ju stať sa akademickou maliarkou. Jej záľubou sú kone, nachádza pri nich pokoj.
Hoci od svojich piatich rokov žije v Hnúšti, pochádza z malej obce Šoltýska (okres Poltár). Jej rodičia sa do Hnúšte presťahovali za prácou vo vtedy vychýrených Slovenských lučobných závodoch. „Malá dedinka Šoltýska je pre mňa dodnes srdcovou záležitosťou. Na svoje detstvo spomínam s veľkou nehou, bolo krásne, jednoduché a hlboko prepojené s prirodzeným rytmom života na dedine,“ uviedla.
Pamätá si žatvu, viazanie snopov, mlátenie cepmi, hrabanie sena pred búrkou aj zimné páračky peria a tkanie na krosnách. „Dokonca ešte dnes cítim vôňu čerstvo upečeného chleba z pece na dvore. A tie polisniaky alebo hríbiky pečené na sporáku, to bola jedna veľká dobrota a kus detskej radosti,“ priblížila Anna Rudová. V Hnúšti si neskôr našla aj životného partnera a spolu s manželom a synom žijú v tomto meste dodnes.
Študovala na Pedagogickej fakulte v Nitre, kde si zvolila aprobáciu ruský jazyk a výtvarná výchova pre ročníky 5.–12. „Už od piatej triedy som mala jasno v tom, čo by som chcela v živote robiť. Lákali ma dve cesty – stať sa akademickou maliarkou alebo učiteľkou. Napokon som to krásne spojila do jedného povolania,“ vysvetľuje. Anna Rudová praxovala v ZDŠ a aj na hnúšťanskom gymnáziu. „Bol to veľmi milý a špecifický pocit – stáť zrazu na druhej strane katedry u svojich bývalých učiteľov,“ hovorí.
Po materskej dovolenke v roku 1989 nastúpila na klenovskú základnú školu. „Je to moje prvé a úprimne verím, že aj posledné pracovné miesto,“ zdôraznila. Škola sa pre ňu stala druhým domovom. „Mojimi rukami prechádza už tretia generácia. Najväčšia srdcová záležitosť je pre mňa, keď sa predo mňa postaví bývalá žiačka už ako kolegyňa a navyše s umeleckými sklonmi,“ priznáva Rudová.
V súčasnosti Anna vyučuje najmä nemecký jazyk. Po spoločenských zmenách sa rozhodla rozšíriť si kvalifikáciu a absolvovala druhé vysokoškolské štúdium, a to odbor nemecký jazyk a kultúra na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. „Som rada, že som sa tak rozhodla, pretože nemecký jazyk mi otvoril nové priestory a možnosť ďalej pôsobiť v odbore, ktorý ma baví.“ Výtvarná výchova jej však ostala blízka aj naďalej.
Na školskom prostredí má najradšej prácu s deťmi. „Napĺňa ma možnosť priamo vplývať na ich formovanie – nielen vedomostné, ale aj ľudské. Každý žiak je iný, každý má svoje tempo a svoje prednosti,“ zdôrazňuje Rudová. Vtipné momenty zažíva podľa vlastných slov takmer denne. „Historiek mám toľko, že by som o nich mohla napísať aj knihy. Deti vedia rozžiariť deň spôsobmi, ktoré by dospelému ani nenapadli.“
K riaditeľskej funkcii sa dostala prirodzene. „Nikdy som nemala ambície stať sa riaditeľkou. Bola to morálna podpora zo strany bývalej pani riaditeľky, ktorá ma vybrala za svoju zástupkyňu. Veľmi dôležitá však bola aj dôvera kolegov,“ vysvetľuje. Funkciu prijala z pocitu zodpovednosti, nie z ambície. „Snažím sa byť prísna, keď je to potrebné, ale mám rada humor a som aj za každú srandu. Hlavne sa snažím byť ľudská, otvorená a férová.“
Miluje kone, s ktorými trávi voľný čas. Už približne pätnásť rokov na nich jazdí a nachádza pokoj. „Kôň vám dá neskutočne veľa lásky. Je to vnímavé, citlivé zviera. Práca v stajni človeka uzemní a vyčistí mu hlavu,“ priblížila Rudová. Relaxom sú pre ňu aj prechádzky so psíkom – yorkšírom Maxíkom. Turistika, pohyb a pobyt v prírode jej dodávajú energiu. Ako dieťa veľa športovala a hráva volejbal. „Popravde, žiaden šport mi nebol cudzí. Pohyb bol pre mňa prirodzenou súčasťou každého dňa,“ doplnila.
Anna Rudová zostáva verná škole, ktorú považuje za svoj druhý domov. „Nikdy som neľutovala, že som zostala na jednom mieste. Pre mňa je to dôkaz, že som si našla miesto, kde má moja práca zmysel a kde sa cítim doma.“
Zdroj: Eliška Líšková, foto: album A. Rudovej
