Z Poltára sa dostala do profesionálneho SĽUK-u, kde strávila 13 rokov. Spievala v sídle UNESCO v Paríži, vystupovala pred predstaviteľmi viacerých krajín a dnes chce svoje skúsenosti odovzdávať ďalej – prostredníctvom spevu, práce s hlasom, workshopov aj projektov zameraných na regionálny folklór. Danka Sihelská (37) má pritom osobitný vzťah najmä ku Gemeru a Novohradu.
„Spievanie a hranie je moja srdcová záležitosť. To ma úplne napĺňa,“ hovorí Danka Sihelská, ktorá patrí medzi tri sestry spojené láskou k ľudovému umeniu. Pochádza z Poltára, no folklór ju postupne zaviedol do rôznych kútov Slovenska. Začínala v detskom folklórnom súbore Vrchárik v Hriňovej, neskôr účinkovala v Rimavane v Rimavskej Sobote a v súbore Zobor v Nitre. Po vysokej škole nastúpila do SĽUK-u, kde pôsobila 13 rokov. Dnes účinkuje vo folklórnom súbore Jánošík vo Zvolene.
Rimavan jej zostal v srdci
K folklóru sa dostala už v detstve. Výraznú stopu v jej živote však zanechal najmä Rimavan, do ktorého nastúpila ako 16-ročná a bola vtedy jeho najmladšou členkou. „Začínala som vo FS Rimavan ako 16-ročná, ako najmladšia členka. Bolo to pre mňa krásne obdobie,“ spomína. Súbor podľa nej v tom čase patril medzi kolektívy na veľmi vysokej úrovni. Na obdobie v Rimavane však nespomína iba pre umelecké zážitky, ale najmä pre ľudí a atmosféru, ktorá medzi členmi panovala. „Nikde som sa necítila lepšie ako vo FS Rimavan. Za mňa bol Rimavan najlepší súbor, aký som kedy mohla zažiť. Aj najlepšie vzťahy, najlepší ľudia a najväčšia zábava.“
Spomína si aj na zájazd do Chorvátska či na prvé finančné odmeny za vystupovanie. Ako 16-ročnú ju prekvapilo, že si vďaka folklóru mohla aj privyrobiť. „Vtedy v šestnástich rokoch som bola úplne zaskočená, koľko peňazí som dostala. Mohla som si s nimi ešte aj užiť a zároveň sme mali pekné zážitky.“
Folklór jej pomáhal aj počas štúdia
Počas vysokoškolského štúdia v Nitre účinkovala v súbore Zobor. Na skúšky chodila dvakrát až trikrát týždenne a cez víkendy vystupovala. S hudobnou zložkou súboru sa dostala aj na rôzne podujatia, konferencie či Agrokomplex. „Museli sme makať, ale boli sme veľmi dobrá a zohratá partia. Chodili sme hrávať na Agrokomplex každý rok a potom na rôzne konferencie. Veľmi ma to bavilo a ešte som si aj mohla takto privyrobiť.“ Zárobok z vystupovania jej počas štúdia pomáhal pokrývať náklady na internát a ďalšie výdavky. „Bolo to super, že som rodičov nemusela zaťažiť, nemuseli mi posielať peniaze.“
Gemer a Novohrad chce dostať medzi mladých spevákov
K regiónu Gemer má osobitný vzťah aj vďaka rodinným koreňom. Jej mama pochádza z Hrnčiarskych Zalužian. Gemerské piesne si obľúbila natoľko, že ich zaradila do svojho repertoáru a premýšľa aj nad vlastným CD. „Mne sa veľmi páčia gemerské piesne, preto ich mám aj v repertoári.“ Na gemerskom folklóre ju priťahuje najmä charakteristická výslovnosť a spôsob spevu. Do prípadného projektu by chcela zapojiť aj dievčatá z Rimavanu. „Keď ony zaspievajú, je tam presne počuť ten ozajstný Gemer, tú výslovnosť. Je to také široké a práve toto by som chcela zachytiť na CD-čku.“
Silný vzťah má aj k Novohradu, kde sa narodila. Spolu so sestrami sa rozhodli venovať väčšiu pozornosť regionálnemu folklóru. Impulz prišiel pri speváckych súťažiach, ktoré organizovala. Všímala si, že deti často spievajú piesne z iných regiónov, hoci by mohli čerpať aj z vlastného folklórneho dedičstva.
„Na rozborovom seminári som sa ich pýtala, či nemajú nejaké regionálne piesne. Povedali mi, že nemajú a nemajú z čoho čerpať. Tak som sa nahnevala.“ Začala preto hľadať dostupné materiály. Vybrala deti, ktoré dobre spievali, naučila ich piesne a spolu so sestrou zabezpečila finančné prostriedky na nahrávanie. Vzniklo CD Piesne z Novohradu. „Potom sme v Modre nahrali cédečko. Bolo to veľmi náročné,“ približuje vznik projektu.
Pri účasti v porote celoslovenskej súťaže Slávik Slovenska sa stretla aj s Petrom Dvorským, ktorému nahrávku mladých spevákov ukázala. „Keď som mu dala vypočuť tie talenty, bol úplne úžasnutý. Sú to finalisti Slávika Slovenska skoro všetci.“
Vznikla preto myšlienka ďalšieho CD, ktoré by mohlo zachytiť piesne a detských interpretov zo všetkých regiónov zastúpených v súťaži Slávik Slovenska. „On zoženie sponzora, ja pripravím tie deti, vyberiem pesničky a nejako to dáme dohromady. Mohli by sme tam zahrnúť všetky regióny, ktoré sa spievajú na Sláviku Slovenska.“ Za dôležité považuje najmä to, že tradícia detského spevu stále pokračuje. „Je to veľká vec, že sa to ešte udržiava a že tie deti spievajú. Je to taká krásna tradícia.“
Trinásť rokov v SĽUK-u bola veľká škola
Po vysokej škole nastúpila do SĽUK-u, kde strávila 13 rokov. Práca profesionálnej speváčky bola podľa nej mimoriadne náročná. Každý rok vznikali nové programy a speváčky sa museli učiť nové texty, hlasy aj choreografie. „SĽUK je veľká škola. Sú tam špičkoví ľudia a všetci sú veľmi prísni. Sú to perfekcionisti.“ Vystúpenia pritom neboli iba o speve. Speváčky sa museli pohybovať, zvládať herecký prejav, meniť pozície a často aj kostýmy. „Nie je to len o tom čisto zaspievať. Ešte sa pritom musíte hýbať, pozerať, aby sme boli v diagonále, niečo zatancovať a prípadne ešte aj hrať na husliach.“
Veľkou výzvou bolo aj neustále učenie sa nových hlasov. Raz spievala prvý hlas, inokedy druhý či tretí, pričom sa menili aj pozície na javisku. „Ja som si to užívala, brala som to ako adrenalín. Jeden týždeň taký hlas, druhý týždeň iný a vedela som všetky hlasy. Bavilo ma byť flexibilná a vedieť zastúpiť kohokoľvek.“
Spievala v UNESCO aj pred predstaviteľmi krajín
Počas pôsobenia v SĽUK-u cestovala a reprezentovala slovenskú kultúru v mnohých krajinách. Za veľkú česť považuje práve možnosť reprezentovať Slovensko prostredníctvom folklóru. Medzi jej najsilnejšie zážitky patrilo vystúpenie v sídle UNESCO v Paríži, kde spievala sólo gemerské piesne. „To bolo úplne pre mňa wow. Bol to veľmi dobrý zážitok.“
Silný moment zažila aj v Ríme, kde SĽUK vystupoval pri príležitosti návštevy slovenského prezidenta a pred predstaviteľmi viacerých krajín. „Bola tam aj taká tréma, ale aj veľká radosť, že môžem reprezentovať Slovensko. Potom prišli veľvyslanci za nami a chválili nás. Mali sme standing ovation.“ Podobnú skúsenosť mala aj pri vystúpení pre ministra zahraničných vecí, kde bolo prítomných približne 15 veľvyslancov z rôznych krajín. „Bola to pre mňa česť, že ma zavolali. Odspievala som to a bola som šťastná a hrdá na seba, že som dobre reprezentovala svoju krajinu.“
Na Slovensko je podľa svojich slov hrdá a folklór vníma ako jednu z jeho najvýraznejších kultúrnych hodnôt. „Podľa mňa to, čo máme na Slovensku a čo má najväčšiu hodnotu, sú kroje a folklór.“
Pred vystúpením rozhodujú aj sekundy
Profesionálne vystupovanie si vyžadovalo aj schopnosť zvládať stres. Pred vystúpením bolo dôležité rozospievanie, zopakovanie textov a presné rozdelenie pozícií. „Nikoho nezaujíma, či mám niečo smutné, či riešim nejaký problém. Tam proste úsmev a ideme. To je profesionalita.“
Zažila aj situácie, keď na prezliekanie zostávali iba sekundy. Pri niektorých vystúpeniach mali speváčky až štyri prezleky. „Stalo sa všeličo. Bol to totálny stres. Raz som nestihla dať spodničku, potom som si musela držať kroj, lebo mi ešte nestihli dotiahnuť šnúrky a už som musela bežať, lebo hudba už hrala.“ Za 13 rokov v SĽUK-u zažila aj situácie, ktoré sa nedali naplánovať. Jednou z najzábavnejších bola príhoda na vystúpení v Kokave, keď na javisko počas programu vyskočil pes. „My sme nevedeli ani spievať, lebo sme sa tak smiali. Nedalo sa to, podkýnali sme sa tam o neho. Vravím, že toto sa mi v živote nestalo.“
Nechýbali ani fyzicky náročné situácie. Raz jej počas vystúpenia odišiel hlas a sólo musela takmer iba odchrípkať. Inokedy vystupovali v 35-stupňových horúčavách v krojoch. Napriek náročnosti vystúpení však práve spoločné cestovanie patrilo medzi jej obľúbené spomienky. „Najlepšie bolo po vystúpení, keď sme sadli do autobusu a išli dve-tri hodiny späť. To boli také žúrky v autobuse. Muzikanti hrali, potom som aj ja chytila husličky, keď sa im nechcelo, a všetky pesničky sme zaspievali.“
Dnes pracuje s hlasom a ľuďmi
Okrem profesionálneho spevu sa dnes venuje aj práci s ľuďmi, kurzom a terapiám. Po presťahovaní z Bratislavy do Zvolena v roku 2025 chce v tejto činnosti pokračovať a rozvíjať ju. Zároveň pripravuje workshopy zamerané na hlas, uvoľnenie a zvládanie trémy, ktoré by chcela priniesť aj do folklórnych súborov. „Chcela by som robiť workshopy vo folklórnych súboroch, či už detských alebo dospelých. Robiť hlasové rozcvičky a do toho dať aj nejakú kvázi meditáciu, aby sa uvoľnil krk a ľudia sa zbavili trémy.“
K práci s ľuďmi ju priviedla aj vlastná životná skúsenosť. Roky sa venovala kurzom a terapiám a postupne pracovala na osobných skúsenostiach z detstva. „Až neskôr som pochopila, že vlastne to nie je moja vina. Musela som si prejsť cestou k sebaláske a k tomu, aby som sa mala rada po tom všetkom odmietaní.“ Na svoje detstvo sa pozerá s väčším odstupom a skúsenosti chce odovzdávať ďalej.
Na Gemer sa vracia aj na bicykli
Napriek množstvu pracovných a umeleckých aktivít má aj viacero záľub. Rada bicykluje a obľúbila si cyklotrasu z Poltára smerom na Rimavskú Sobotu. Počas bicyklovania si všíma krajinu, zastaví sa v Ožďanoch a pozoruje prírodu a zvieratá v okolí Sušian a Hrnčiarskej Vsi. „Vždy, keď idem bicyklovať, si vravím: Bože, aké je krásne to Slovensko a ten náš región.“ Okrem bicyklovania rada pláva a lyžuje, vyskúšala ferraty či kettlebell a má za sebou aj deväť zoskokov padákom v Žiline. A plánov má stále viac. Chcela by napísať aj knihu, no zatiaľ nevie, či na ňu bude mať čas.
Za sebou má roky vystupovania, cestovania, náročných skúšok aj množstvo životných skúseností. Dnes ich chce využívať pri speve, práci s hlasom a pri projektoch, ktoré pomáhajú zachovávať piesne slovenských regiónov. „Ja si budem vždy vyberať to, čo mňa napĺňa a kde som šťastná,“ hovorí.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Danka Sihelská
Sestry Sihelské plánujú vydať CD so svadobnými piesňami. Zisťovali sme aj, či sa chystajú vydávať
