Fotografovanie ju začalo priťahovať už počas strednej školy. Erika Vojenčiaková z Rimavských Janoviec vtedy túžila po vlastnom fotoaparáte. Jej rodičia ho napokon vyhrali v súťaži a práve vďaka nemu sa začala jej cesta k fotografovaniu, ktorému sa dnes vo voľnom čase venuje najmä pri portrétnych a tehotenských foteniach.
„Od strednej ma to už nejako chytilo. Stále som chcela foťák,“ hovorí pre vobraze.sk Erika Vojenčiaková (33) o období, keď sa o fotografovanie začala viac zaujímať. S prvým fotoaparátom začala ako absolventka obchodnej akadémie skúšať rôzne možnosti a postupne získavala skúsenosti. Prvé zábery vznikali najmä v prírode. Rada fotografovala napríklad kvety v záhradke. Postupne však zistila, že ju viac priťahuje fotografovanie ľudí. „Potom som sa sama učila, pozerala videjká a upravovala fotky,“ priblížila.
Od benzínky k železnici
Po škole pracovala približne rok na benzínovej stanici v Rimavskej Sobote, kde pôsobila spolu s manželom. Neskôr sa dostala k železnici, ktorá sa napokon stala jej pracoviskom na približne tri roky. Ako vlakvedúca začínala vo Zvolene, neskôr pracovala v Brezne a napokon aj v Rimavskej Sobote. Počas služby sprevádzala cestujúcich na viacerých tratiach. Jazdila napríklad rýchlikmi medzi Zvolenom, Bratislavou či Košicami, ale aj na úsekoch Tisovec – Brezno alebo smerom na Fiľakovo.
Práve počas práce na železnici začínala fotografovanie rozvíjať intenzívnejšie. Cestovanie jej totiž ponúkalo množstvo scenérií, ktoré si všímala aj fotografickými očami. „Keď som končila nočnú a bol východ slnka, to bolo moje obľúbené. Alebo keď boli pekné výhľady s miernou hmlou či oparom, hlavne smerom na Zbojskú,“ spomína.
Práca vlakvedúcej jej zároveň priniesla množstvo skúseností s ľuďmi. Aj fotografia je podľa nej vo veľkej miere o komunikácii a schopnosti vytvoriť medzi fotografom a človekom pred objektívom príjemnú atmosféru. Erika navyše pochádza zo železničiarskej rodiny, a tak jej toto prostredie nebolo cudzie.
Materská jej dala viac času na fotografiu
Práca vlakvedúcej bola podľa nej časovo náročnejšia než fotografovanie. Niekedy bola v práci aj dva dni, čo by dnes už pri starostlivosti o dcéru nebolo jednoduché skĺbiť. Po nástupe na materskú dovolenku preto získala viac priestoru venovať sa fotografovaniu, rozvíjať svoje zručnosti a zbierať skúsenosti. K práci na železnici sa už nevrátila. Hľadala totiž spôsob, ktorý by jej umožnil lepšie zosúladiť pracovný a rodinný život.
„Obidve veci majú pre aj proti. Práca vlakvedúcej bola náročnejšia z časového hľadiska a niekedy som bola v práci aj dva dni. To by som teraz pri dcérke ani nestíhala. Preto som chcela aj niečo flexibilnejšie, kde by som si veci vedela zariadiť a flexibilne fungovať,“ vysvetľuje Vojenčiaková s tým, že ku konci materskej prijala ponuku pracovať pre moderné webstránky a popri tom sa začala venovať viac fotografii. Zároveň zostala pri práci s ľuďmi, ktorú poznala už zo železnice aj z predchádzajúcich zamestnaní.
Najviac ju bavia portréty
Najviac ju dnes bavia portréty, predovšetkým ženské, a tehotenské fotenia. Skúsenosti má aj so svadbami či fotografovaním detí v škôlkach a školách. Práve kontakt s ľuďmi patrí medzi veci, ktoré na tejto práci oceňuje najviac. „Stretávam rôznych ľudí a využívam kreativitu,“ hovorí. Pri fotení sa snaží vytvoriť atmosféru, v ktorej sa ľudia nebudú cítiť neprirodzene. Sama priznáva, že niekedy má väčší stres než človek stojaci pred objektívom. Pomáha si preto aj pripravenými pózami, ktoré klientom ukáže. Ak sa v nich necítia dobre, spoločne ich upravia tak, aby im vyhovovali.
Pri deťoch je podľa nej potrebná najmä trpezlivosť. Niekedy trvá dlhšie, kým sa uvoľnia a začnú spolupracovať. Práve prirodzenosť je však pri výslednej fotografii dôležitá. Medzi spolupráce, na ktoré rada spomína, patria napríklad fotenia s Leou Sokolovskou či Annou Šimkovou. Pri známych ľuďoch je podľa nej výhodou aj uvoľnenejšia atmosféra. „Aj nálada je pritom lepšia, keďže sa poznáme. Je to skôr ako relax než práca,“ opisuje.
Fotografia ako spomienka
Podľa Eriky Vojenčiakovej sa v posledných rokoch zmenil aj pohľad ľudí na fotografie. Sociálne siete priniesli možnosť okamžite zdieľať zábery z mobilu, no podľa nej tým niekedy ustupuje dôraz na kvalitu. „Veľakrát ľuďom už nezáleží na kvalite, ale skôr na tom, aby rýchlo mali fotku. Na sociálne siete vám stačí fotka z mobilu, ale ja som tu na to, aby mali kvalitnú fotku a spomienku, ktorú si dajú vo väčšom formáte niekam, vystavia,“ vysvetľuje.
Záujem o jej služby pritom prichádza aj mimo Rimavských Janoviec. Fotografuje ľudí z Hnúšte, Klenovca a ďalších miest v okolí. Práve pôsobenie v regióne chce v budúcnosti ešte viac rozvíjať. Teší ju aj klientela, ktorá sa k nej opakovane vracia. Fotografovanie sa pritom objavuje aj v jej rodine. Jej dcérka Bianka zatiaľ sama nefotí, no v minulosti ju fotografovanie bavilo viac. Dnes ju podľa mamy viac láka pózovanie pred objektívom.
Učila sa najmä sama
Svoje skúsenosti získavala Erika predovšetkým samostatne. Veľkou pomocou jej boli videá na YouTube, prostredníctvom ktorých sa učila nielen fotografovať, ale aj upravovať zábery. Začínajúcim fotografom však odporúča nebáť sa vzdelávania a využiť aj kurzy či školu. Tie podľa nej môžu pomôcť pri zvládnutí technických základov, úprave fotografií či práci so svetlom.
„Určite sa nebojte. Aj moje začiatky boli fakt strašné, ale spätne, keď si to porovnám, teraz som už úplne niekde inde,“ odkazuje tým, ktorí o fotografovaní zatiaľ iba premýšľajú. Sama pritom nechce zostať iba pri súčasnom stave. Jej cieľom je fotografovaniu sa postupne venovať naplno a rada by pripravila aj vlastnú výstavu svojich fotografií. Lákajú ju tiež fotografické súťaže a potešilo by ju, ak by jej tvorbu v budúcnosti ocenili aj uznávaní fotografi.
Medzi jej vzory patria napríklad MK Slowinski, Maja Kupidura či Marina Williams. Na ich práci obdivuje najmä kreativitu a osobitý spôsob, akým k fotografii pristupujú. Práve týmto kreatívnejším smerom by sa chcela vo svojej tvorbe postupne posúvať.
Keď Vojenčiaková práve nefotí, venuje sa rodine, záhradke a rada číta knihy. Aktuálne jej čas vypĺňa aj prerábka domu, ktorá si podľa jej slov vyžaduje množstvo práce. Fotografovanie však zostáva jej priestorom na kreativitu, stretávanie sa s ľuďmi a zachytávanie okamihov, ktoré majú zostať spomienkou aj po rokoch.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album E. Vojenčiakovej
