Keď človek príde o istoty, môže sa uzavrieť do seba alebo začať odznova. Vladimír Zán z Hnúšte si vybral druhú možnosť. Napriek postupnej strate zraku, zdravotným problémom a strate zamestnania sa nevzdal. Dnes pomáha ľuďom ako masér, dlhoročný dobrovoľník a človek, ktorý svoj život zasvätil komunite nevidiacich a slabozrakých. „Človek musí ísť ďalej. Prekážky budú stále, ale nesmie prepadnúť beznádeji,“ hovorí pre vobraze.sk Vladimír Zán (64), ktorý si za desaťročia prešiel viac, než by mnohí zvládli.
Od podnikovej kontroly až k masérskemu stolu
Pracoval v Slovenských lúčobných závodoch v Hnúšti. Pôsobil v oblasti podnikovej kontroly, neskôr prešiel právnym, organizačným aj personálnym oddelením. Napokon podľa jeho slov zakotvil v útvare výstavby podniku.
Práca ho bavila, no prišli zmeny, reorganizácie a prepúšťanie. Po strate zamestnania sa ešte dokázal postaviť na nohy ako majster vo firme Slovglass Poltár v Zlatne. Ako hovorí, ani tam však nemal istotu nadlho a prevádzku napokon zatvorili.
Neskôr Zán, rodák z Ratkovského Bystrého, ešte pracoval v podnikovom archíve, no zdravotný stav sa mu postupne zhoršoval. „Administratíva bola čoraz náročnejšia. Musel som sledovať čísla, detaily, tabuľky. Oči to už nezvládali,“ povedal.
Strata zraku zmenila všetko
Najťažšie obdobie podľa neho prišlo po sérii operácií očí. Po návrate z kliniky v Olomouci videl na ľavé oko už iba obmedzene. Časom ľavé oko zostalo úplne nevidiace. Na pravom oku sa mu výrazne zúžilo zorné pole.
V tej chvíli si uvedomil, že klasické zamestnanie už nebude možné. „Človek si musí priznať realitu. Ale zároveň nesmie prestať hľadať cestu ďalej,“ podotkol Zán. K veľkým problémom so zrakom sa pridali aj zdravotné komplikácie s nohami. Bežná manuálna práca či práca za počítačom sa stali prakticky nemožné.
Keď sa bolo treba rozhodnúť, čo ďalej, odpoveď našli doma. Jeho manželka je vyštudovaná fyzioterapeutka s dlhoročnou praxou v rehabilitácii. Práve ona sa stala jeho najväčšou oporou aj odbornou mentorkou. „Povedali sme si, že je jednoduché iba sa sťažovať na život. Musíme niečo urobiť sami pre seba,“ priblížil Vladimír Zán. Spoločne absolvovali masérske kurzy, vybavili živnosť a pustili sa do práce.
Začiatky podľa neho ale neboli jednoduché. Učili sa nové veci, hľadali klientov a zároveň sa vyrovnávali s obmedzeniami, ktoré prinášal zdravotný stav. „Manželka ma naučila anatómiu, polohy svalov aj techniky hmatov. Bez nej by som to nezvládol,“ priznáva masér s tým, že nechceli vytvoriť luxusný salón pre vyvolených. Ich cieľ bol podľa neho jednoduchosť, aby si pomoc mohli dovoliť aj ľudia, ktorí žijú z bežného platu alebo dôchodku. „Nerobíme to pre milióny. Najväčšou odmenou je, keď človek odíde a povie, že mu konečne povolili bolesti,“ hovorí. Najčastejšie za nimi prichádzajú ľudia s problémami chrbtice, krížov alebo krčnej chrbtice.
Desaťročia práce pre nevidiacich
Pomoc druhým však nebola v jeho živote nič nové. Už ako mladý študent absolvoval gymnázium pre mládež so zrakovým postihnutím v Prahe. Spomenul, že práve tam si vytvoril silné väzby na komunitu nevidiacich. Neskôr vyštudoval sociálnu prácu v Rožňave a postupne sa naplno zapojil do činnosti organizácií pre zrakovo postihnutých.
Členom organizácie bol už od roku 1977. Roky pôsobil vo výboroch. „Pracoval som ako tajomník a sprevádzal nevidiacich funkcionárov na celoštátnych podujatiach,“ ozrejmil predseda základnej organizácie Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) v Hnúšti. Na tejto pozícii je od roku 2016 a prakticky zabezpečuje celú jej agendu. Vladimír Zán za svoju dlhoročnú dobrovoľnícku prácu získal pri príležitosti 20. výročia vzniku ÚNSS pamätný list za významnú podporu a pomoc nevidiacim a slabozrakým.
Bariéry, ktoré zdraví často nevidia
Ako človek so zrakovým postihnutím Zán veľmi citlivo vníma problémy verejného priestoru. Podľa neho zdraví ľudia často netušia, aké náročné sú pre nevidiaceho úplne obyčajné situácie. „Keď sa človek so zrakovým postihnutím pozerá na schody, tie mu často splývajú do jednej roviny. Nevidí prvý ani posledný schod,“ vysvetľuje. Práve preto by podľa neho mali byť schody výrazne farebne označené a verejné priestory navrhované citlivejšie.
Počas Dní mesta Hnúšta si Vladimír Zán na budúci týždeň preberie najvyššie mestské ocenenie – Cenu mesta Hnúšťa. Odsúhlasili to poslanci mestského zastupiteľstva. Ako Vladimír Zán hovorí, zostal zaskočený návrhom sociálnej komisie mesta Hnúšťa. „Priznám sa, že ja som navrhol inú osobu, o ktorej som si myslel, že si to zaslúži viac,“ hovorí Vladimír Zán, ktorý pôsobí v Komisii sociálnych vecí, zdravotníctva a nájomného bývania pri Mestskom zastupiteľstve v Hnúšti.
Ocenenie nikdy nebolo jeho cieľom. „Nikdy som túto prácu nerobil preto, aby som zbieral ceny.“ Spočiatku sa dokonca obával reakcií na sociálnych sieťach, no ľudia ho napokon podporili.
Rodina ako základ všetkého
S manželkou vychovali dve deti. Syn po otcovi zdedil zrakové problémy, no aj silnú vôľu nevzdať sa. Žije v zahraničí a venuje sa publicistike pre zrakovo postihnutých. Vladimír Zán priznáva, že bez podpory rodiny by mnohé nezvládol. „Chcel by som veľmi poďakovať manželke. Veľká časť starostlivosti o rodinu a domácnosť zostala na nej, pretože ja som veľa času venoval práci pre úniu.“
Keď hovorí o hodnotách, najdôležitejšia je podľa neho neho vzájomná úcta, skromnosť a empatia. „Vážiť si jeden druhého a nepovyšovať sa. Dobrým slovom sa dá dosiahnuť oveľa viac ako hnevom a nadávaním,“ hovorí Zán, ktorého životná filozofia je jednoduchá. „Treba žiť prítomnosťou a prijať to, čo život prináša. Netreba sa trápiť tým, čo už človek nemôže zmeniť.“
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Vladimír Zán
