Viera Sarvašová z Hnúšte sa maľovaniu textilu venuje približne päť rokov. Jej výrobky sú výsledkom trpezlivej ručnej práce – od výberu látky až po posledný ťah štetcom. Aj keď je na dôchodku, tvorivú činnosť vníma ako prácu, ktorá ju napĺňa, ale aj ako koníček.
Jej rukami prešlo množstvo tašiek, obrusov, obliečok na podušky či pastierskych káps. Zručná remeselníčka používa prané domáce plátno z regiónu. Ako hovorí, práve v tom spočíva čaro jej tvorby. Každý výrobok vzniká ručne – po ušití ho vymaľuje farbami na textil a následne zafixuje teplom. Niektoré tašky kombinuje s inou látkou, pričom na želanie zákazníkov vie použiť aj odlišné textílie. So šablónami nepracuje. Každý kúsok, ktorý vytvorí, je výsledkom momentálneho nápadu.
„Inšpirujem sa prírodou. Rada ju maľujem, najmä lúčne kvety. Okolo chalupy máme lúky, rada sa tam prechádzam. Poznám každý kvietok, každý kríčok, a potom si ich doma maľujem na plátno,“ opisuje pre vobraze.sk Viera Sarvašová (70), ktorá je rodáčkou z obce Babinec.
Malá dielňa v rodinnom dome je pre ňu stredom vesmíru. „Zariadila som si jednu izbičku, čo je len moja. Niekedy ma aj celý deň nevidieť, keď sa tam zavriem. Hodiny tak utekajú, že si všimnem až vtedy, keď sa stmieva. Najťažšie je to, že som detailistka – nič nemôže byť odfláknuté,“ hovorí s úsmevom. Obľúbenú farbu nemá, prezradila však, že pre ňu sú to všetky farby a ich odtiene, ktoré nachádza v prírode.
Najväčšou odmenou pre ňu je spätná väzba od ľudí. „Veľakrát, keď sme na jarmoku, mi zákazníci zakývajú a ukážu, že majú tašku odo mňa. Alebo ma potešila jedna pani, ktorá kúpila pre vnučika ruksáčik a potom sa pristavila, že bez neho chlapček ani von nejde.“ Každý, kto jej povie, že sa mu taška dobre nosí alebo že ju používa denne, jej dodá energiu do ďalšej práce. „Keby neboli spokojní, tak to nerobím,“ hovorí úprimne.
Maľovanie ju celkom pohltilo, no priznala, že sa ho bude postupne snažiť obmedzovať. Ako spomenula, rada by viac času venovala pobytu v prírode a svojej láske k bylinkám a chalupe. Prezradila, že práve v zime jej tvorba ide ľahšie. V lete ju láka príroda, ale aj záhrada pri dome či chalupa neďaleko rodnej obce. „Ešte maľujem, ale zaberá mi to všetok môj voľný čas. Sama si to šijem aj maľujem, záujem o veci je veľký,“ povedala a dodala, že sa preto chystá obmedzovať svoju tvorbu a dni by chcela tráviť pokojnejšie.
Svoje výrobky predáva najmä na jarmokoch a regionálnych podujatiach, kde ju už mnohí poznajú osobne. „Chodím si po jarmokoch. Ale vyberám si – tento rok som si vybrala také, ktoré boli pre mňa zaujímavé. Ďaleko nechodíme, len tu okolo. Teraz sme boli napríklad na Mitrovaní,“ hovorí. Na okolí ju už dobre poznajú. Tento rok s manželom nevynechali Župné trhy či Rountouku v Klenovci. V Kokave nad Rimavicou boli dokonca trikrát.
Tvorivosť sa v rodine Viery Sarvašovej nestratila. Jej staršia sestra sa venuje maľbe krajín, vnučka študuje umeleckú školu v Košiciach. „Krásne maľuje. Som hrdá na ňu,“ spomína pyšne stará mama.
„Ja som tiež mala každý výkres na výstavke v škole. Ale do umeleckej školy som nechodila. No a keď som ostala na dôchodku, nevedela som, čo s toľkým časom. Najskôr som maľovala obrazy,“ vysvetľuje s tým, že obrazy už darovala každému, a tak uvítala zmenu.
Predtým sa venovala aj iným ručným prácam – štrikovaniu či háčkovaniu. „Dakedy som štrikovala pulóvre, háčkovala dečky, ručné práce mi idú,“ dodáva. Zručnosť v rukách a cit pre umenie však zostali a žijú ďalej na jej výrobkoch.
Viera Sarvašová chodila do základnej školy v Lukovištiach. „Dochádzať sme museli hodne. Ja som jazdila autobusom, ale môj brat ešte chodil do školy pešo,“ spomína. Na svoje rodné končiny má stále krásne spomienky. I dnes s manželom chodia najradšej práve na chalupu za Babincom, kde trávia pokojné dni medzi známymi a priateľmi.
Do Hnúšte sa presťahovali po svadbe. Ako vyštudovaná chemička dostala ponuku pracovať v Slovenských lučobných závodoch. Aj manžel pracoval v závode ako zámočník. Zažila tam viac ako dve desaťročia – od éry prosperity až po pád. Od vojenskej výroby po výrobu detekčných trubičiek na alkohol. Dnes je bývalý závod už len ruinou, no spomienky na tých, ktorí tam pracovali, zostávajú. „Pracovalo tam veľmi veľa ľudí a keď nám tu závod zatvorili, zamestnala som sa ako krajčírka. Chodila som pracovať do Tisovca. Šili sme košele, saká, nohavice a rôzne veci pre export,“ spomína. Najťažšie bolo pre ňu vtedy skĺbiť náročnú prácu s rodinnými povinnosťami. „Šilo sa tam do večera, aby išla zásielka načas. A potom prísť domov, navariť a postarať sa. Ale manuálna práca je taká,“ hovorí.
„Taký jednoduchý život mám. Zažili sme všeličo za tých sedemdesiat rokov – aj dobré, aj zlé – a sme tu. Nie každý má to šťastie,“ uzatvára skromne Viera Sarvašová, ktorá sa dnes snaží rozdeliť svoj čas medzi maľovanie, rodinu, prírodu a chalupu.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Viera Sarvašová
