Keď sa povie „tradičné ľudové remeslo“, mnohí z nás si vybavia rôzne výrobky, od hlinených hrnčekov, cez kožené opasky, drôtené šperky, sladké medovníky, až po prútené koše či drevené varešky. Dnes sa tešia veľkej obľube a neraz si ich prinášame domov aj z letných potuliek po historických centrách miest, z remeselných dielní, trhov alebo jarmokov.
Sú výsledkom talentu, zručnosti, šikovnosti a trpezlivosti pracovitých rúk, ktoré dnes už nemusia byť nevyhnutne poznačené vráskami a mozoľmi, ako vídať u starších majstrov. Čoraz častejšie sa o zachovanie remeselnej tradície starajú aj oveľa mladšie, no nemenej šikovné ruky.
Dôkazom je aj talentovaný Rimavskosoboťan Ľuboš Majan, ktorého mnohí poznajú aj ako šikovného rezbára a najmä nožiara. Hoci profesijne sa venuje podnikaniu v gastro sektore, práve remeslo je jeho koníčkom a relaxom zároveň. „Nože vyrábam už 23 rokov, posledných desať rokov k nim pribudli aj drevené sochy,“ vyratúva Ľuboš, ktorého sochárske diela možno vidieť napríklad v mestskom parku v Rimavskej Sobote, v Knižnici Mateja Hrebendu, v jednej z materských škôl ako aj v neďalekej obci Drienčany.
Zobrazuje najmä námety zvierat a ľudských postáv, ale aj rozprávkových postavičiek, pričom, ako prezradil, snaží sa vytvárať realistické sochy, ktoré by sa čo najvernejšie podobali skutočným tvorom. Zatiaľ pri svojej sochárskej práci siahal po dreve, ktoré je síce vďačným materiálom, no mladý umelec si vo svojich predstavách už vytýčil odvážnejšie méty.
„Mojím snom je vytvoriť niekoľko sôch z bieleho mramoru podľa gréckych antických predlôh, pretože mramor je večný a dajú sa v ňom prekrásne dotvoriť detaily. Krásne, dokonale a realisticky zvládnuté mužské alebo ženské telo v podobe mramorových sôch bude podľa mňa vždy vrcholom umenia a estetiky,“ myslí si nadaný Soboťan.
Hoci o práci s mramorom hovorí zatiaľ ako o svojom sne, je veľmi pravdepodobné, že raz sa stane realitou, keďže húževnatosť, vytrvalosť a posúvanie hraníc svojich zručností už preukázal pri výrobe nožov. Tej sa venuje už od mladíckych rokov. „Za ten čas som si prešiel rôznymi štýlmi a námetmi. Začínal som od tradičných bačovských nožov zdobených technikou vylievania cínom a dnes pokračujem výrobou plasticky rytých nožov. Preferujem techniku plastická rytina v oceli, ktorá je asi najprácnejšia a kompozične pomerne ťažko zvládnuteľná,“ priznáva skúsený nožiar, ktorý svoj talent rozvíjal aj v starožitníckej či zlatníckej dielni v Taliansku a jeho umelecké kúsky sa ocitli v rukách mnohých zahraničných zberateľov.
Získal za ne aj nejedno ocenenie. Ako pri každom remesle, aj v prípade výroby dýk ide nielen o krásnu, detailnú, ale najmä časovo náročnú prácu. Ak by ste si mysleli, že je to „oddychovka“ na jedno-dve nedeľné popoludnia, Ľubošova odpoveď raz-dva napraví takýto úsudok. „Čas, ktorý strávim pri výrobe jedného noža je rôzny. Pri tých jednoduchších sú to približne tri až štyri týždne, nad tými najzložitejšími sedím aj tri mesiace,“ vysvetľuje a ako príklad uvádza svoje najnovšie dielo, dýku s námetom z gréckej mytológie „Daidalos a Ikaros“.
Zobrazuje bájnu scénu, podľa ktorej Ikaros neposlúchol otcove rady a letel tak vysoko, až mu slnko roztopilo krídla z vosku. Postavy sú plasticky vysekané v 2,5 centimetrovej oceli, okrem nej Ľuboš použil zlato, striebro, mamutovinu, titán, diamanty a drahokam Heliodor. Materiály však zďaleka nie sú tým jediným, čo dýku robí vzácnou. Na cene jej rozhodne pridáva aj čas, ktorý majster musí pri jej detailnom spracovaní stráviť. Konkrétne táto posledná vznikala neuveriteľných 350 hodín.
„Samozrejme, nie je reálne pracovať od rána do večera, pri výrobe dýky sa treba veľmi sústrediť a ani dlhé sedenie v jednej polohe nie je veľmi pohodlné,“ dodáva šikovný Soboťan, ktorý dýku zachytávajúcu Ikarov pád začal vyrábať len tak, pre vlastné potešenie. Ako pri každom remesle, aj v tomto prípade platí, že talent, šikovnosť, ale aj nekonečné hodiny strávené pri práci dajú hotovému dielu oveľa vyššiu hodnotu, než aká sa dá vyčísliť peniazmi…
Zdroj: vobraze.sk, FOTO: archív Ľuboša Majana
