Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.
Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.
Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.
Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.
Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.
„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.
Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“
S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“
Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.
Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová
Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca
