Vôňa bryndze, ovčieho syra, staré receptúry a viac než storočná rodinná tradícia. V Tisovci vyrábajú Manicovci bryndzu už piatu generáciu. Rodinná bryndziareň prežila monarchiu, znárodnenie aj návrat súkromného podnikania po revolúcii. Dnes v nej popri Ľubošovi Manicovi pracujú aj jeho synovia – piata generácia rodiny, ktorá pokračuje vo výrobe bryndze a ovčích výrobkov.
„Nepoznám na Slovensku bryndziareň, ktorá by mala takú dlhú nepretržitú rodinnú tradíciu v jednej rodine,“ hovorí Ľuboš Manica. Bryndziarne síce vznikali aj skôr, no ich majitelia sa menili. V Tisovci zostala výroba bryndze v rukách jednej rodiny viac než jedno storočie.
Manicovci dnes v spoločnosti Brysyrt vyrábajú pasterizovanú aj nepasterizovanú bryndzu, ovčí syr a ďalšie výrobky z ovčieho mlieka. Špeciálne miesto má v ich ponuke čistá ovčia májová bryndza, ktorú pripravujú najmä pre svoju predajňu a zákazníkov na objednávku.
„Sú ľudia, ktorí kupujú len čisté ovčie výrobky, napríklad kvôli alergii na kravské mlieko. Niektorí si v máji prídu nakúpiť bryndzu a zamrazia si ju na celý rok,“ približuje Manica.
Rodinná bryndziareň sa snaží reagovať aj na meniace sa chute zákazníkov. Najnovšie pripravujú bryndzové nátierky. „Máme už obaly aj stroje, postupne to rozbiehame. Koncom mesiaca by mali byť prvé výrobky,“ prezrádza.
Zákazníci ich nájdu v podnikovej predajni pri hlavnej ceste na Daxnerovej ulici v Tisovci, samotná bryndziareň je na neďalekom sídlisku. Okrem bryndze a syrov býva v ponuke aj žinčica či ďalšie výrobky z ovčieho mlieka. Súčasťou predajne je aj priestor na posedenie pri káve a koláči, ktorý si obľúbili miestni aj návštevníci mesta.
Manicovci majú v Tisovci silné zázemie a bryndziareň je dlhé roky súčasťou života mesta. „Kedysi bolo bežné, že v miestnych obchodoch bola iba naša bryndza,“ spomína Ľuboš Manica. Dnes sa však podľa neho systém predaja výrazne zmenil. Mnohé obchody zásobujú centrálne sklady a ak výrobca nedodáva priamo do nich, jeho produkty sa do predajní často ani nedostanú.
Produkty z Tisovca rozvážajú po celom Slovensku aj do Maďarska. Nájsť ich možno najmä v nezávislých obchodoch, vo vybraných predajniach Fresh či vo výrobniach, ktoré bryndzu používajú do nátierok alebo pirohov.
Hoci má Ľuboš Manica ekonomické vzdelanie, remeslo sa naučil priamo v bryndziarni pri svojom otcovi. Dnes do výroby postupne vstupujú aj jeho synovia. „Jeden je potravinár-ekonóm, druhý je skôr technický typ a rozumie strojom. Vedia sa dopĺňať. Verím, že sa podarí tradíciu udržať ďalej,“ hovorí.
Rodina sa snaží výrobu neustále posúvať a udržiavať prevádzku modernú a funkčnú. Pred vstupom Slovenska do Európskej únie kompletne zrekonštruovali bryndziareň, aby spĺňala všetky normy a podmienky.
„Musí byť kvalitný ovčí syr a dodržaný správny postup výroby. Snažíme sa prevádzku udržiavať tak, aby bola funkčná a moderná,“ vraví Manica.
História rodinnej bryndziarne siaha do roku 1921. „Najskôr začal prastarý otec, po ňom prastará mama a potom starý otec,“ približuje. Podľa rodinnej histórie dala budovu bryndziarne postaviť rodina Makovických z Ružomberka pre svojho syna ešte koncom 19. storočia. Pri rekonštrukcii našli v krove odkaz od tesára Sama Križku s dátumom 2. október 1898.
Prastarý otec Rudolf Manica pracoval u Makovických a neskôr sa dohodli na predaji bryndziarne rodine Manicovcov. „Od 12. decembra 1921 máme priemyselný list prastarého otca na výrobu bryndze,“ dodáva.
Rodinný podnik fungoval až do znárodnenia v rokoch 1952 a 1953. „Bryndziareň nám zobrali a starého otca ako živnostníka poslali do PTP tábora. Našťastie to prežil, aj keď s podlomeným zdravím,“ spomína Manica. Napriek zdravotným problémom sa Dušan Manica dožil osemdesiatky a podľa rodiny aj chvíle, keď sa majetok po rokoch vrátil späť. „Mal starý lodný kufor, v ktorom si odkladal všetky dokumenty – vyvlastňovacie dekréty, papiere aj žiadosti o vrátenie majetku, ktoré si sám písal na písacom stroji,“ opisuje Ľuboš Manica.
Po revolúcii získala rodina budovu a pozemky späť v rámci reštitúcií, časť majetku však museli odkúpiť od Agrokombinátu Liptov v Liptovskej Osade. „V marci 1991 sme znovu začali vyrábať bryndzu,“ hovorí.
Za viac ako tri desaťročia sa podmienky na trhu výrazne zmenili. Kým kedysi bolo na Slovensku desať až dvanásť bryndziarní a ovčí syr sa zvážal práve do nich, dnes si mnohí chovatelia vyrábajú produkty sami.
„Po vstupe do únie sa začal podporovať predaj z dvora. Mnohí si začali syr spracúvať a predávať sami, čo nás ochudobnilo o surovinu aj odbyt,“ vysvetľuje. Napriek tomu rodinná firma pokračuje ďalej.
S úsmevom spomína aj na detstvo. „Kedysi sa bryndza balila do geletiek. Dnes je geletka drahšia ako samotná bryndza. Pamätám si, ako sme sa ako deti hrávali schovávačku medzi nimi, celé humno ich bolo plné,“ hovorí.
Rodina mala vždy blízko aj ku kultúre a folklóru. Mama Ľuboša Manicu pracovala ako riaditeľka osvetového strediska, otec pôsobil v Hnúšti aj Rimavskej Sobote, kde založil folklórny súbor Rimavan. „Všetci sme si pričuchli k folklóru,“ dodáva.
Napriek zmenám trhu, silnej konkurencii aj náročným obdobiam ostáva pre Manicovcov bryndziareň viac než len podnikaním. Je súčasťou rodinnej histórie aj života v Tisovci. „Mnohokrát, keď bolo zle, držalo ma práve to, že je to rodinná tradícia. Snažil som sa to udržať pre synov a dúfam, že bryndziareň vydrží aspoň ďalších sto rokov,“ uzatvára Ľuboš Manica.
Zdroj: PR-Článok, Brysyrt Tisovec
