Vo svojej tvorbe nehľadá dokonalosť. Fotografku Simonu Rekšákovú z Lučenca zaujíma to, čo je pod povrchom – príbehy, pocity, zraniteľnosť. Fotografia je pre ňu spôsob, ako sa zastaviť a niečo si uvedomiť. „Chcem, aby sa ľudia na fotkách videli takí, akí naozaj sú. Aby sa v nich niečo pohlo. Nie je to len o peknom obrázku,“ hovorí pre vobraze.sk Simona Rekšáková (33), ktorá s fotografiou začínala už na strednej škole. Jej prvým „dielom“ bolo maturitné tablo so spolužiakmi z obchodnej akadémie.
Spočiatku fotenie brala ako koníček a relax, fotila hlavne vlastné deti a kamarátov. Časom však zistila, že dokáže zachytiť niečo hlbšie. Dnes ju ženy oslovujú najmä v momentoch, keď prechádzajú životnými zmenami. „Vtedy je fotenie forma terapie. Pomáha im uvidieť samé seba inak, láskavejšie,“ vysvetľuje.
Najradšej fotí v prirodzenom prostredí, v súkromí, kde sa ľudia môžu uvoľniť. Práve vtedy vznikajú tie najúprimnejšie zábery – bez póz, bez masiek. „Ľudia majú na seba vysoké nároky. Najmä ženy sa často držia svojich „dobrých uhlov“ a boja sa ukázať aj zraniteľnosť. Ale práve tá je krásna. Potom aj to povzbudenie je trochu liečivé,“ dodáva s tým, že tým ich hodnota zvyšuje a vidia sa krajšie, ako sú ich štandardné pohľady.
Obľubuje nostalgické fotografie. Také, ktoré nesú pokoj, spomienku, ticho. Rada spája staré s novým, vizuálne prepája minulosť s budúcnosťou. Niekedy sa jej to podarí urobiť cez detail, inokedy cez svetlo alebo prostredie. Najradšej tvorí s ľuďmi, ktorým dôveruje. „Keď medzi nami funguje dôvera, vzniká iná energia. A tú je cítiť aj na výsledku,“ podotkla Simona Rekšáková. Nikdy ju nelákalo fotiť hromadné akcie, svadby či súťaže. Oveľa viac jej vyhovuje komornejšia atmosféra. Aj preto sa tešila zo spolupráce s návrhárkou a dizajnérkou šiat Janou Ľuptákovou. „Mali sme šperky, šaty a tú správnu modelku. Fotilo sa výborne,“ spomína.
Kvôli rodičovským povinnostiam prišli aj prestávky, bolo obdobie, keď sa foteniu nevenovala vôbec. Zlom nastal po absolvovaní kurzu terapeut duše, ktorý jej otvoril nový rozmer vnímania. Vďaka nemu spojila fotografiu s vnútorným svetom. To ju inšpirovalo k nápadu vytvoriť výstavu, ktorá by prepájala dušu a obraz.
Aktuálne vystavuje svoje diela na výstave CESTA v lučeneckej synagóge. Ide o sériu intímnych, symbolických fotografií, ktoré zachytávajú vnútornú premenu človeka – cez oheň, tiene, postavy a emócie. Snímky vznikali ako spontánna reakcia na reálne životné situácie účastníkov aj samotnej autorky.
Silný moment podľa nej prišiel počas fotenia scény pri ohni, keď jedna žena v rôznych podobách symbolicky „pálila staré vzorce správania“. O pár hodín jej volala, v ich dome naozaj vypukol požiar. „Zhorel im celý dom. Vrátili sme sa tam a fotili priamo v popole. Silné, bolestivé, ale nesmierne pravdivé. Realita a symbolika sa spojili,“ opísala Rekšáková. Fotí na digitálny fotoaparát, no až pri postprodukcii vníma, či snímka „má dušu“. „Keď sa fotka otvorí na veľkom monitore, objavia sa detaily, ktoré ste pri fotení len tušili. Vtedy sa ukáže, či naozaj funguje,“ hovorí.
Fotografiu vníma ako formu liečenia – vizuálne zastavenie, ktoré môže priniesť nové uvedomenie. „Keď sa na seba človek pozrie nie cez kritiku, ale cez prijatie, stane sa niečo dôležité. To je tá sila, ktorá ma na fotení baví.“
Vo výstave CESTA sa zrkadlia jej najdôležitejšie témy – vnútorná pravda, transformácia a prepájanie svetov. Prvá fotografia výstavy zachytáva bábku v rukách ženy, muža a dieťaťa – metaforu detstva, ktoré nás formuje, tieňov, ktoré si nesieme, a rozhodnutí, ktoré si vyberáme. „Myslím si, že každý z nás má niečo, čo v sebe spaľuje, a niečo, čo sa chce znova narodiť. Aj fotografia môže byť nástrojom, ako to pomenovať a uchopiť.“ Výstava CESTA v lučeneckej synagóge potrvá do 11. júna.
V budúcnosti by sa chcela v tejto ceste prepojenia fotografie a duše posunúť ďalej, aj preto plánuje štúdium v oblasti sociálnej práce. Keď si chce oddýchnuť od objektívu, trávi čas so svojou rodinou – najradšej v prírode. Chodievajú na chatu, do mestského parku, na cyklotrasu medzi Lučencom a Haličom. „Myslela som si, že tu nič nemáme, ale opak je pravdou a máme toho strašne veľa, kam sa dá ísť,“ doplnila so smiechom Simona Rekšáková.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album S. Rekšákovej
