Marcel Ištván je evanjelickým farárom. Jeho záľubou sú staré motorky a malé či veľké ručičkové hodiny. Tento rodák z Teplého Vrchu pôsobil desať rokov v Tornali. „Splnil sa mi tam sen. Mne sa tam pracovalo dobre, Pán Boh požehnával, s ľuďmi sme si rozumeli, cirkevný zbor napredoval a aj spolupráca s mestom i s dedinami bola dobrá. Mám na to obdobie pekné spomienky,“ povedal pre vobraze.sk Marcel Ištván (38) z evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku (ECAV). Pôsobenie v Tornali bola jeho prvá zastávka.
Do svojej práce sa snaží vždy vnášať nové motivujúce myšlienky a prístupy. V obci Lenka pri Tornali sa podarilo dvakrát zorganizovať letný kresťanský festival SEMFEST, ktorý organizoval SEM (Spoločenstvo evanjelickej mládeže) s aktívnou spoluprácou cirkevného zboru a obce. Navštívil ho veľký počet ľudí z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Podľa slov farára Marcela, mal od návštevníkov na festival veľmi pozitívne ohlasy. Tí mali možnosť bližšie sa zoznámiť so životom na južnom Slovensku, ktorý sa aj vďaka tomuto festivalu viac zviditeľnil. Podujatie by možno pokračovalo, ale plány nabúrala pandémia koronavírusu.
Pomocou milodarov od veriacich a dotácii sa v Tornali podarilo postaviť zborový dom. ,,Bola to veľká udalosť. Podarilo sa to na mieste, kde toho ľudia naozaj veľa nemajú, ani cirkevný zbor nebol bohatý, aby to sám dokázal. Ale s Božou pomocou, aj s podporou mnohých ľudí, ktorí o nás vedeli, sme to dokázali. Postavenie zborového domu bolo mojím veľkým snom, odkedy som prišiel do cirkevného zboru. Mať také miesto pre ľudí, kde by sa mohli slobodne stretávať. Považujem to za veľký úspech. Postavili sme ho aj pomerne rýchlo na môj vkus. Za dva roky bola hrubá stavba a interiér,“ priznáva farár, ktorý sa svojej myšlienky nevzdal a prvých pätnásťtisíc eur získali cez ECAV z Nemecka. Aj keď to napokon bola len časť oveľa väčšieho balíka financií, stavbu sa im podarilo dokončiť.
Zborový dom nájdete stáť na námestí vedľa evanjelického kostola a fary v Tornali. Za podstatnú a dôležitú vec, ku ktorej podľa neho ľudia v cirkevnom zbore dospeli, bolo naučiť sa prevziať osobnú zodpovednosť za svoj zbor, aktívne sa zapojiť do činnosti, postaviť sa na nohy a podporovať svoj cirkevný zbor. „Robili sme to pre nás, pre naše deti, pre našu generáciu. Prevzali sme podnetný finančný plán, zameraný na budovanie a opravy, na základe pravidelného finančného darcovstva. Motivovali sme ľudí, že niekedy netreba veľa, ale práve naopak, málo a vytrvale. Umožnili sme ľuďom vidieť, kam ich finančné prostriedky idú, čo sa za ne nakúpilo a urobilo. Ľudia potrebujú vidieť, čo sa s ich prostriedkami robí,“ vysvetlil Marcel Ištván. Po dokončení zborového domu chceli pokračovať prerábkou kúrenia na farskom úrade. Okrem nového kúrenia sa cirkevnému zboru podarilo urobiť aj novú kuchyňu, novú kúpeľňu, rozvody vody či novú elektroinštaláciu. Všetko fungovalo vďaka ochotným darcom, ktorým na cirkevnom zbore záleží.
V súčasnosti už viac ako rok pôsobí v obci Sobotište na Záhorí. „Presťahoval som sa sem aj s mojou rodinou, manželkou a tromi deťmi. Oslovili ma, či by som prišiel k nim a nepomohol im, keďže im počas pandémie zomrel farár. Bolo to náročné obdobie zvažovania tejto ponuky. Aj sme si v rodine i s našimi veriacimi niekoľkokrát poplakali, kým sme ponuku prijali,“ opisuje svoj odchod na novú faru s tým, že v Tornali boli veci už dobre naštartované a darilo sa im napredovať. „Tornaľa mi dala dobré základy. Bolo to moje prvé samostatné miesto, kde som prišiel po ročnej kaplánskej službe z Banskej Bystrice. Často na to spomínam a som rád, že mi dala toho tak veľa. Teraz sa v tom pokúšam pokračovať aj na novom mieste, kde je tiež veľa práce,“ podotkol s tým, že on nie je až tak dôležitý v úspechoch, ktoré sa v Tornali podarili. „Je to mocný a láskavý Boh, ktorý si mňa i ostatných ochotných použil a takto náš cirkevný zbor pozdvihol.“
Ako sám hovorí, veľa voľného času mu pri jeho práci neostáva, ale keď je možnosť, rád bicykluje a turistikuje na kopaniciach, od minulého roka aktívnejšie rybárči. Veľmi rád má aj okolie Teplého Vrchu, kde prežil detstvo. Keď má chvíľku čas, venuje sa aj opravovaniu starých motoriek a zbieraniu hodín akéhokoľvek typu. Vo svojej zbierke ich už má desiatky kusov a stále pribúdajú ďalšie. Samotné hodiny sa mu nie vždy podarilo opraviť, no zaujalo ho ich samotné fungovanie. ,,Fascinuje ma hodinový strojček. Pri ňom som si uvedomil, že ani tento svet nefunguje náhodou. Funguje a zapadá do seba, ako hodinové kolieska, a za tým všetkým, ktorý celý svet i nás naťahuje k životu je zručný a šikovný hodinár – Boh“ hovorí Marcel.
Má blízky vzťah k historickým motorkám. Jeho prvým kúskom bola stará Babeta, typ 228, ešte prvý model, ktorý sa podobal viac na bicykel s motorom a pedálmi. „Daroval mi ju kamarát z Banskej Bystrice, ktorý ju chcel dať do zberu. V Tornali je rovinka a všade som na nej mohol chodiť, do obchodu či na Gemerku. Ani som nevedel, čo mám, kým neprišiel kamarát, ktorý má veterány. Mal o moju babetku záujem. Aj keď mi hneď veľa neprezradil, nedalo mi a na internete som si potom vyhľadal viac. Až vtedy som zistil, aký vzácny kúsok to mám,“ vysvetlil Marcel. Dodal, že ďalšie kusy k nemu prišli postupne, ani nevie ako, zachraňoval ich pred zošrotovaním. Či to bol Pionier 20, Jawa 551 Jaweta alebo ČZ 250 Smolík, bolo to jedno, tie staré stroje majú v sebe svoje čaro i dušu. Jeho otec je automechanik a pomáhal mu s rozoberaním a sfunkčnením starých motocyklov či motorov. „Pri ňom som sa aj ja učil, čo a ako sa robí. Je aj lakýrnik, takže mi to vedel aj kvalitne nastriekať. Pomáhali nám aj ľudia v zbore,“ spomenul.
Marcel Ištván vyštudoval strednú dopravnú školu. Vo svojom vnútri však cítil, že by sa mal uberať iným smerom. Istý čas premýšľal nad učiteľstvom, no napokon vyštudoval teológiu a stal sa farárom. To, že sa chce stať farárom si uvedomil, keď spolu s kamarátom chodili evanjelizovať a hrávať na gitare do väzníc. ,,Chodievali sme tam rozveseliť a povzbudiť odsúdených. Aj oni potrebujú nádej, že ich život sa ťažšími či ľahšími chybami nekončí. Snažili sme sa im prinášať dobrú správu o Ježišovi Kristovi, ktorý má moc meniť životy ľudí. Aby si aj oni uvedomili, že Boh je tu aj pre nich, aby po prepustení z väzenia mohli začať od začiatku a s vierou v Boha,“ prezradil svoje začiatky práce s ľuďmi farár Marcel. Po väzňoch upriamil svoju pozornosť na deti a mládež. Práve na nich sa snaží pôsobiť preventívne, rovnako podchytáva ich správanie a smeruje ich kroky k lepšiemu.
S najväčšími kresťanskými sviatkami v roku, akými je Veľká Noc, majú farári najviac práce. Aj pre Marcela Ištvána je toto obdobie veľmi hektické a má počas neho veľa povinností. Pre čitateľov portálu vobraze.sk má v súvislosti so sviatočným obdobím odkaz. ,,Každý vo svojom živote prežívame rôzne nepríjemnosti, bolesti, trápenia a choroby. Veľkonočné sviatky nám prinášajú nádej, že aj Pán Ježiš Kristus, syn Boží, ktorý trpel, tiež niesol svoje i naše bolesti, viny či hriechy. Nie sme v tom svojom živote a problémoch sami. Je tu Boh, ktorý ťa miluje takého, aký si. Hľadaj Ho a On ti odpovie, dá sa nájsť“ odkazuje. Sviatky bude tráviť pracovne, no na zvyky a tradície nezabúda. Manželku a dve dcérky poriadne so synčekom vyoblieva, aby boli spokojné a šťastné.
Zdroj: vobraze.sk
