Keď zaznie siréna, neváha ani dnes, hoci už nestojí len v rade zasahujúcich hasičov, ale vedie celý tím. Ján Debnár pôsobí už štyri roky ako veliteľ hasičskej stanice v Tornali a spolu so svojimi kolegami denne pomáha tam, kde je to najviac potrebné.

Prácu v Hasičskom a záchrannom zbore vníma ako službu, pri ktorej sa denne rozhoduje o zdraví, majetku aj ľudských životoch. Ako pre vobraze.sk Ján Debnár ďalej uviedol, práve práca v teréne mu najviac pripomína, prečo sa rozhodol stať hasičom a berie ju ako životnú cestu. Denne sa totiž rozhoduje o zdraví a životoch iných.

Hoci v rodine nikto nebol hasičom a pôvodne Ján Debnár smeroval k lesníctvu, už počas štúdia na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene začal cítiť, že jeho cesta bude iná. „Zistil som, že lesníctvo nie je úplne pre mňa. Chcel som niečo dynamickejšie, kde sa stále niečo deje,“ hovorí Debnár. Práve túžba po akcii, zodpovednosti a práci s ľuďmi ho priviedla do Hasičského a záchranného zboru.

Do služby nastúpil v roku 2012 a začínal ako zásahový hasič v Tornali. Neskôr pôsobil v Revúcej a postupne prešiel viacerými pozíciami od hasiča cez strojníka až po veliteľa stanice. Každý krok ho podľa jeho slov formoval odborne aj ľudsky. „Najviac ma vždy napĺňalo byť priamo pri zásahu. Tam človek vidí okamžitý zmysel svojej práce,“ hovorí Debnár. Velenie stanice v Tornali prevzal po odchode bývalého šéfa Petra Kysela do výsluhového dôchodku.

V roku 2024 Debnár získal medailu za službu v Hasičskom zbore III. stupňa za dlhoročný, príkladný a zodpovedný výkon štátnej služby a osobný podiel na dosahovaní mimoriadnych služobných výsledkov. Ako zdôraznil, jeho činnosť nie je to len o papieroch a riadení. „Keď treba, som stále s chlapmi v teréne,“ dodáva.

Hasičská služba mu priniesla množstvo náročných situácií: dopravné nehody, požiare rodinných domov či záchrany ľudských životov. Niektoré udalosti v ňom zostali hlboko, hoci ich nerád rozoberá. „Každý zásah vás niečím poznačí. Uvedomíte si, aký krehký je ľudský život,“ dodáva.

Skúsenosti z terénu ovplyvnili aj jeho osobný život. Kedysi uvažoval o kúpe motorky, no po viacerých nehodách, ktoré videl pri zásahoch, sa tejto predstavy vzdal. Zdôrazňuje, že dnes je pre neho prioritou bezpečnosť a rodina.

Silným pilierom jeho života je rodina. Ako otec dvoch detí: sedemročného Janka a päťročnej Dianky hovorí, že mu pomáha zvládať psychicky aj fyzicky náročnú službu. Vo voľnom čase sa venuje prácam okolo domu v Revúcej a záhrade, kde má nemeckú dogu, kocúra a niekoľko sliepok.

Revúca je jeho rodným mestom, ku ktorému má veľmi pozitívny vzťah. Stále tu má rodinu aj priateľov, a preto sa sem rád vracia. Oceňuje najmä pokojný spôsob života, ktorý mesto ponúka. Život v rodinnom dome a v pokojnom prostredí by podľa vlastných slov určite nevymenil za ruch veľkého mesta. Tornaľa je pritom podľa neho krásnym mestom s veľkým potenciálom do budúcnosti. Verí, že významným impulzom pre jej ďalší rozvoj bude rýchlostná cesta R2, ktorá zlepší dopravné spojenie a zvýši atraktivitu regiónu.

Keďže v Tornali slúži už takmer päť rokov, mesto sa preňho postupne stalo druhým domovom. Za ten čas tu spoznal množstvo ľudí a nadviazal priateľské vzťahy. Miestnych obyvateľov si váži pre ich dobrosrdečnosť, otvorenosť a priateľský prístup, vďaka ktorým sa tu cíti príjemne.

Je domáci majster, veľa veci okolo domu si robí sám, a oddýchne si hlavne pri športe, najmä pri plávaní, ktorému sa venoval už za gymnaziálnych čias. Medzi jeho športové úspechy patrí aj školský rekord v plávaní v disciplíne 90 metrov voľným spôsobom, ktorý vytvoril počas štúdia na Gymnáziu Martina Kukučína v Revúcej.

Profesionálne sa však venoval aj armwrestlingu v klube AWK Magnezit Revúca, kde trénoval aj so sparingpartnerom a trénerom Jánom Germanusom, niekoľkonásobným majstrom sveta. Počas svojej športovej kariéry získal viacero úspechov a trofejí.

Medzi jeho najvýraznejšie výsledky patrí 2. miesto v Slovenskej národnej lige v pretláčaní rukou (SNLP), ktoré si priniesol z Bardejova a rovnako 2. miesto zo SNLP vo Veľkom Šariši. Prvé miesto vybojoval v kategórii do 150 kg na Technickej univerzite vo Zvolene, pričom súťažil pri osobnej váhe 87 kg.

Popri práci je aktívny aj v pomoci druhým. Je darcom krvi a držiteľom bronzovej Janského plakety. „Pomáhať ľuďom má zmysel vždy, nielen počas služby,“ hovorí.

Za svoj najväčší úspech nepovažuje funkciu veliteľa, ale samotnú možnosť byť súčasťou záchranného systému. „Najväčšia odmena je, keď sa podarí zachrániť život alebo zabrániť väčšej škode. Pomáhať priamo ľudom na zásahu – je to dobrý pocit a zadosťučinenie, že človek naozaj pomôže. Tá ľudská radosť je nadovšetko. To je dôvod, prečo túto prácu robím,“ vysvetľuje.

Do budúcnosti má jasnú predstavu: modernizáciu techniky, kvalitný výcvik a vysokú pripravenosť. Zároveň však zdôrazňuje, že základom vždy zostanú ľudia a tím, ktorý musí držať spolu.

Mladým, ktorí uvažujú o práci hasiča, odkazuje aby neváhali. „Je to služba, ktorá človeka naplní a dá mu pocit, že robí niečo, čo má skutočný zmysel.“ A čo by chcel, aby o ňom raz povedali kolegovia? „Že som bol spravodlivý, férový a že som bol na správnom mieste, možno pre niekoho aj vzorom,“ dodáva Debnár.

Byť hasičom znamená žiť život, na ktorý môže byť človek hrdý aj mimo služby niesť zodpovednosť, ktorá presahuje rámec služby. Pre Jána Debnára je to práca, ktorá dáva zmysel v každej situácii, keď ide o pomoc iným, spolu s kolegami vyráža tam, odkiaľ iní utekajú.

<p>The post Veliteľ hasičskej stanice v Tornali Debnár má najradšej prácu v teréne. Za svoj silný pilier považuje rodinu first appeared on vobraze.sk.</p>

Profesionálny hasič Július Siviček z Rimavskej Soboty prešiel v zbore mnohými pozíciami a zažil veľa rozličných situácií. Na stereotypnú prácu sa nesťažuje. Okrem hasičského zásahového oblečenia popri požiaroch mu nie je cudzia ani potápačská kombinéza. Je vodcom plavidla a roky využíva aj horolezeckú výstroj. Príslušníkom Hasičského a záchranného zboru na Okresnom riaditeľstve v R. Sobote je približne 25 rokov. Aktuálne je veliteľom družstva.

Počas študentských čias bol v deväťdesiatych rokoch nádejným hokejistom a hrával za Rimavskú Sobotu. Študoval na Strednej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi, kde sa hrala extraligu. Z dobre našliapnutej kariéry hokejistu však upustil, čo spätne ľutuje. ,,Chlapčenská nerozvážnosť a frajerina ma stiahli. Dal som prednosť študentskému životu,” povedal pre vobraze.sk Július Siviček (45), ktorý je rodákom z Kružna. Hokej mu však prirástol k srdcu a venuje sa mu stále na hobby úrovni, oblieka si dres tímu Hornets.

Súčasťou jeho stredoškolského štúdia bola aj prax. Tú ako 16-ročný vykonával v drevárskej dielni v Rimavskej Sobote, u bývalého okresného riaditeľa HaZZ Júliusa Beracku a jeho synov Mira i Peťa. Práve tam začala jeho cesta k terajšiemu povolaniu hasiča. ,Neustále ma volali, aby som sa šiel pozrieť k nim na útvar. Tam som si rád a s obdivom prezeral hasičské autá. Veľmi sa mi tam páčilo, obdivoval som ich,” hovorí Siviček. Práve v tých časoch mu skrsla myšlienka stať sa hasičom a prísť ku nim do partie.

Po ukončení strednej školy krátko pracoval ako šofér. Rozvážal pečivo z pekárne a potom ovocie i zeleninu z veľkoskladu. Po základnej vojenskej službe už jeho ďalšie kroky smerovali do hasičského zboru. ,,Išiel som na výberové konanie k požiarnikom, kedysi sa tak nazývali hasiči. Dokopy nás bolo 28 uchádzačov. Napokon nás vybrali šiestich a ja som bol prvým, ktorý výberovým konaním prešiel,” povedal Siviček. Odvtedy pracuje na hasičskej stanici v R. Sobote. Skúsenosti má aj s hasičským športom spolu s tímom, mali dobré výsledky a prepracovali sa až na majstrovstvá Slovenska.

V R. Sobote nastúpil ako hasič záchranár, neskôr bol napríklad strojníkom a napokon sa stal veliteľom, ktorým je dodnes. Každá pozícia mu so sebou priniesla nové skúsenosti, no najviac mu pasovala pozícia hasič záchranár špecialista. Siviček ju dodnes považuje za najlepšie obdobie svojej pracovnej kariéry. ,,Pri tejto pozícii sa ide do všetkých smerov, či je to potápačský výjazd, lezecký výjazd, požiar alebo nehoda. Človek tu musí byť univerzálny,” ozrejmil. Každý výjazd je pritom väčšinou niečím iný, špecifický.

Pozícia veliteľa družstva, ktorú zastáva, znie určite atraktívne, ale zahŕňa v sebe veľa zodpovednosti. ,,Mám pod sebou deviatich chlapov, za ktorých nesiem plnú zodpovednosť. Dohliadam na ich dochádzku, som zodpovedný za výplaty, ich výstroje a takisto mám zodpovednosť za ich postupy pri zásahoch,” zhodnotil.

Siviček absolvoval niekoľko užitočných kurzov, ktoré pri svojej práci hasiča už neraz zužitkoval. Má za sebou kurz potápania, kurz zdravotníka, žeriavnika, či viazača bremien. Práve potápanie využíva pri svojej práci veľmi často, najmä počas letných mesiacov. Potápačské cvičenia vykonávajú hasiči napríklad na Kurinci, Teplom Vrchu, Senci, Čiernej vode, ale aj v tornaľskom Morskom oku. Práve tam však Siviček upozorňuje na riziká potápania. ,,Za každú chybu sa tu platí životom. Treba byť stopercentný,” zdôraznil.

V práci hasiča podľa Sivičeka zažíva každý deň niečo nové. Ťažké výjazdy striedajú úsmevné, no podstatné je pomôcť v núdzi tým, ktorí to potrebujú. Ako sám hovorí, na práci hasiča najťažšie je, keď zažíva tragické chvíle. ,,Najhoršie je, keď vidíte utrpenie v očiach pozostalých, ktorí stratili blízku osobu. V takýchto situáciách je potrebné prispôsobiť sa okolnostiam a zostať profesionálom,” dodal. Nevyhol sa však ani momentom, kedy boli obeťami jeho priatelia či kolega.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi bol počas výcviku v R. Sobote svedkom pádu vrtuľníka. Považuje do dodnes za jeden z najsilnejších momentov v práci. Stalo sa to na Valachovej pustatine, neďaleko Košickej cesty. Došlo k nemu ešte v roku 2001. „Zlaňoval som ako posledný, vrtuľník potom išiel pre ďalších hasičov a keď mali kolegovia znovu zlaňovať, tak začal vynechávať jeden motor. Vrtuľník klesal, zachytil sa do konárov a začal horieť,“ spomína Július Siviček. Podotkol, že aj napriek hrôzostrašným spomienkam sa vtedy akoby zázrakom nikomu nič vážne nestalo.

Zažil však pri zásahoch aj veselé príhody, napríklad na skladanie mačky zo stromu, odchyt sršňov, roja včiel, či zachraňovanie kozy uviaznutej na skale v kameňolome. ,,Táto práca mi dala do života veľa. Mám dobrých kolegov, kopu veselých zážitkov, fungujeme ako hasičská rodina,” hovorí Siviček, ktorý má tri deti, dve dcéry a syna. Staršia dcéra pracuje ako policajtka a mladšia dcéra i syn študujú na gymnáziu. „U neho ešte nie je vylúčené, že by sa stal hasičom,“ reagoval s úsmevom. Za najpríťažlivejšie na tejto práci považuje pomoc druhým. „Keď sa podarí niekoho zachrániť a vyslobodiť zakliesneného z auta. To je veľmi dobrý pocit, keď sa to všetko podarí. Je to aj pre nás veľká odmena a hreje to pri srdci. Sú to však ťažké chvíle, ľudia vtedy trpia, prosia, že chcú prežiť,“ priblížil.

Pre budúcich príslušníkov HaZZ má Siviček odkaz. ,,Je to veľmi zaujímavá robota a je veľmi krásna. Dá sa pri nej zažiť a vidieť všeličo,” uviedol dlhoročný hasič, ktorého už túto jeseň čaká výsluhový dôchodok.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Júliusa Sivičeka

<p>The post Profesionálny hasič Siviček má záľubu v hokeji. V R. Sobote zažil pád vrtuľníka first appeared on vobraze.sk.</p>

Práca s kožou mu ide od ruky. Majstruje však tiež s drevom. Najradšej vyrába pastierske biče, ale z jeho dielne vychádzajú aj opasky, puzdrá, kapsy či dokladovky. Michal Beracko z Rimavských Zalužian je pritom príslušníkom Hasičského a záchranného zboru.

Vždy obdivoval prácu remeselníkov a koža ho zaujala najviac práve pre jej vôňu, prírodný pôvod a možnosti spracovania. Po rozhovore s dnes už nebohým remeselníkom Ľubošom Majanom st. si Michal povedal, že aj on skúsi tvoriť vlastnými rukami. Zaobstarať si nástroje a kožu na výrobu bolo zo začiatku ťažké, a to jednak finančne i časovo. Jeho prvými výrobkami boli pred piatimi rokmi pastierske biče, s ktorými sa učil aj plieskať. Do tajov práce s kožou prenikal ako samouk. Po spomínaných pastierskych bičoch prišli na rad trojprackové opasky, kapsy atď.

Do remeselného odvetvia vhupol rýchlo. „Najskôr som si objednával malé kože, potom už celé kusy kože, ktoré som sa naučil rezať. Raznice som si vyrábal sám z rôznych klincov alebo kovových tyčiek, lebo sa ťažko zháňajú,“ povedal pre vobraze.sk Michal Beracko (35). „Musím si vyrezať presné rozmery kože, ktoré potrebujem vytvarovať. Nemám šijací stroj, kožu tak zošívam ručne. Následne vyzdobím, opracujem a vyleštím hrany, pridám pracku, často maľujem kožu a razím rôzne vzory,“ pokračoval.

Pripomenul, že každý výrobok je jedinečný. „To ma na tom najviac baví. Keď štyria ľudia za sebou chceli mať rovnaký symbol na kapse, vždy som vzory na základe mojej fantázie obohatil, aby sa kapsy líšili. Základ však zostal rovnaký,“ doplnil. „Stalo sa mi, že mi telefonovali ľudia, že na povale našli starý bič a potrebovali ho obnoviť, aby sa nerozpadával. Zachoval som základy a opravil som všetko, čo bolo opotrebované,“ podelil sa o skúsenosti kožiar.

Pastierske biče vyrába zo štyroch či ôsmich prameňov. „Prsty z toho bolia a človek sa musí naučiť, ako ich pokladať, aby vznikol vzor, ktorý chcete,“ uviedol Beracko. Sám sústruží aj drevenú rúčku biča z ovocných drevín alebo buka, či vyrobí jedinečné detaily, ktoré daný kúsok obohatia detailom remeselníka. Jeho najväčšou láskou sa stali práve biče. „Nemám žiadnu šablónu ani na rúčky, ani na strapce, ani na ozdoby, rovnaký je len pletenec a aj ten sa líši podľa hrúbky a dĺžky. Každý jeden je iný. To je na tom najkrajšie,“ ozrejmil mladý remeselník.

Najväčším nepriateľom je preňho vzhľadom na jeho povolanie hasiča čas. Má rôzne plány v remeselnom odvetví, ktoré by chcel realizovať. „Chcem sa zdokonaľovať a stále škálu svojich výrobkov rozširovať. Ide mi však viac o kvalitu ako o kvantitu,“ vyjadril sa Michal Beracko.

Materiál kupuje od kožiarov z okolia Nového Mesta nad Váhom. Okrem kože pracuje tiež s drevom. Jednou z jeho zákaziek boli drevené stoličky pre deti do súkromnej škôlky v Bratislave. Najčastejšie kupuje lepenú a sušenú škárovku, pretože sa mu toto drevo osvedčilo ako najbezpečnejšie v okolí malých detí. „Neláme sa, nepopraská a na škárovke nie sú ostré hrany. Stoličky som robil bez akéhokoľvek šróbika, len drevo a lepidlo,“ vysvetlil Michal.

Jeho výrobky sa dostali aj do folklórnych súborov. Najnovšie vyrábal trojmetrové kožené opasky pre FS Vranovčan. Spolupracuje taktiež so šičkou ľudových folklórnych krojov Majou Nadzamovou, ktorá si vyžiadala jeho výrobky ako neodmysliteľný doplnok ľudového kroja. Celkovo vyrába najčastejšie na základe objednávok pre folkloristov či poľovníkov.

Jeden z jeho produktov skončil v USA. „Jeden bič som posielal na Floridu. Neviem, ako sa ku mne tá zákazníčka dostala. Poslal som jej bič a dodatočne mi posielala fotku jej manžela s bičom, pretože to bol darček pre neho,“ spomenul Beracko. Ako dodal, Ústredie ľudovej umeleckej výroby mu navrhlo spoluprácu. Teší sa z nej a chystá výrobky, ktorými by mohol zaujať.

Povolanie hasiča je mu súdené mužským pokolením v jeho rodine. Od deviatich rokov bol dobrovoľným hasičom. Mal rôzne zamestnania. Príslušníkom HaZZ je približne 3,5 roka. Pracuje na hasičskej stanici v Hnúšti. Odmala mu bol blízky folklór. Spolu s rodinou často navštevujú rôzne folklórne slávnosti. „Je smutné, že sa remeslá vytrácajú zo slávností. Na poslednej som videl len jedlo a jedného vareškára,“ skonštatoval Michal Beracko.

Skúsenosti časom nabral aj od svokra Pavla Mišuráka, ktorý bol čalúnnikom a neskôr zastával funkciu starostu Kocihy. Michalova manželka pracuje v kvetinárstve. Majú dvoch synov, ktorých zaúča do remeselných zručností. Starší hráva hokej a mladší je často s otcom v dielni a učí sa opracúvať kožu. „Ako päťročných som ich učil plieskať bičom a som rád, že ich moje remeslo baví a páči sa mojej rodine,“ podotkol zručný remeselník.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album M. Beracka

<p>The post Zručný Beracko z Rimavských Zalužian vyrába biče, opasky, puzdrá či kapsy. Pracuje ako hasič first appeared on vobraze.sk.</p>

Jeho krv pomohla mnohým ľuďom, keď to potrebovali. Ján Gordoš (50) z Poltára je držiteľom Kňazovického medaily. Krv už daroval vyše stokrát. Bývalý príslušník Hasičského a záchranného zboru považuje darcovstvo za ľudskú povinnosť. Je vášnivým motorkárom.

K darcovstvu sa dostal v mladosti. Priviedol ho k tomu krstný otec, ktorý bol sanitkárom na poliklinike v Poltári a chodieval darovať krv. „Myslím si, že to bolo také automatické. Keď sme s bratrancom dovŕšili osemnásť rokov, tak sme začali chodiť darovať krv,“ spomína pre vobraze.sk Ján Gordoš. Odvtedy daruje krv pravidelne a v súčasnosti má na konte 105 odberov tejto najvzácnejšej tekutiny. Prvé odbery absolvoval v Lučenci, ale posledné roky chodí darovať krv do Banskej Bystrice. Krv však bol darovať tiež v Rimavskej Sobote, no napríklad aj v Poprade, keď bol na lyžovačke v Tatrách. Ako podotkol, po odbere krvi nemáva žiadne zdravotné ťažkosti.

„Darovanie krvi beriem ako takú ľudskú povinnosť. Každý, kto nemá nejaké zdravotné problémy, by mal podľa mňa darovať krv. Je to taký dobrý pocit, keď viete niekomu pomôcť,“ uviedol Gordoš. Ako doplnil, pokiaľ sa mu bude dať, v darovaní krvi mieni ďalej pokračovať. Darovať krv chodil aj so svojimi kolegami hasičmi a darcami sú i jeho dvaja synovia, ktorí sa automaticky stali pravidelnými darcami krvi. Rovnako ako ich otec prvýkrát darovali krv, keď dovŕšili osemnásť rokov. Ako Gordoš prezradil, starší má striebornú Janského plaketu a mladší bronzovú.

Ján Gordoš pracoval takmer tridsať rokov ako hasič, vlani odišiel do výsluhového dôchodku. Tvrdí, že to bolo jeho vysnívané povolanie. Dostal sa k nemu v roku 1996, v čase, keď vznikol okres Poltár a hasiči potrebovali rozšíriť stavy. „Vtedy to ešte nebolo také atraktívne povolanie, zasahovalo sa len pri požiaroch, až neskôr pribudli aj dopravné nehody a technické zásahy. Keď prišla taká ponuka, tak som ju vzal,“ spomína Gordoš. Vraví, že sú taká hasičská rodina. „Manželka pracuje na prevencii na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Lučenci a starší syn zas od detstva o ničom inom nehovoril, len že chce byť hasič. To sa mu aj podarilo a už šiesty rok robí vo Zvolene,“ priblížil Ján Gordoš.

Hasičstvo však nezavesil tak celkom na klinec, keďže v Poltári pôsobí ako dobrovoľný hasič. S úsmevom dodal, že v tom pokračuje, ale inou formou. Dobrovoľnými hasičmi sú aj manželka a synovia. Vraví, že odkedy opustil dráhu profesionálneho hasiča, ako dobrovoľný hasič sa ešte nezúčastnil na žiadnom zásahu. Zasahoval ale pri menších incidentoch. „Spolu so synom sme natrafili na požiar, susedovi horeli kupy, ktoré boli opreté pri našom dome, tak sme ich hasili. Nedávno som zase natrafil na dopravnú nehodu, kde som poskytoval zúčastneným pomoc. Tak som si oprášil spomienky,“ vraví Ján Gordoš.

Pochádza z Lučenca, no dlhé roky žije v Poltári. Je vášnivým motorkárom. Hovorí, že už ako malý chlapec túžil po motorke, prvú si kúpil po skončení vojenčiny. Neskôr si aj so synmi kúpil krosky. „Na tých sa zvykneme vozievať na chatu, tam máme spravenú trať. Raz za rok zvykneme chodievať aj na preteky, ale len v rámci tohto koníčka,“ poznamenal Gordoš. Na výsluhový dôchodok si zaobstaral cestovnú motorku Enduro, a tak spolu s manželkou i synmi spoznávajú Slovensko i okolité krajiny. „S manželkou väčšinou chodíme po rozhľadniach a boli sme aj na týždeň v Chorvátsku. So synom a jeho kamarátmi sme boli štyria, absolvovali sme taký trip, navštívili sme Rakúsko, Slovinsko, Taliansko a Chorvátsko. Trval päť dní a najazdili sme nejakých 2 a pol tisíc kilometrov,“ uzavrel.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album J. Gordoš

<p>The post Gordoš z Poltára daroval najvzácnejšiu tekutinu vyše stokrát. Bývalý hasič brázdi cesty na motorke first appeared on vobraze.sk.</p>

Pavel Skýpala z Hrnčiarskych Zalužian je veliteľom družstva na Hasičskej stanici v Poltári. Odmalička bolo jeho snom stať sa príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Celý svoj život prejavoval kladný vzťah k folklóru, ale aj divadlu, čo ho postupne priviedlo k vykonávaniu úlohy starejšieho na svadbách. „Prácu hasiča neberiem ako povolanie, ale poslanie a rovnako tak vnímam aj funkciu starejšieho,“ povedal pre vobraze.sk Pavel Skýpala (37), rodák zo Slanej Lehoty. S rodinou žije už 12,5 roka v spomínaných Hrnčiarskych Zalužanoch.

Pred nástupom do zboru pracoval v oblasti stavebnín. Hasičskú uniformu si oblieka osemnásť rokov. „Každý mladý chlapec túži byť hasičom a mne sa to splnilo,“ skonštatoval Skýpala. Predtým, než sa stal veliteľom družstva, zastával rôzne funkcie. Má pod sebou skupinu zostavenú zo šiestich členov, ktorým velí pri zásahoch. Na práci hasiča ho najviac zaujalo to, že pomáha druhým ľuďom, a to nezávisle na tom, či ide o záchranu života, alebo majetku. „Keď ideme niekde, kde sa niekomu niečo stalo, som rád, že sme my tí, ktorí dokážu tomu človeku pomôcť,“ hovorí Pavel Skýpala.

Sú však aj chvíle, keď, bohužiaľ, nedokážu ľudský život zachrániť. Podľa slov Skýpalu takéto udalosti vedia človeka značne poznačiť. „Najhoršie je, že nikdy nevieme, do čoho ideme, či sú tam naši príbuzní, alebo nie sú. Človek ide stále naplno a aj v tom adrenalíne musí svoju prácu vykonať najlepšie ako vie,“ priblížil. Pavel je zároveň členom Dobrovoľného hasičského zboru v H. Zalužanoch.

Práca hasiča ho napĺňa, ale našiel si popri nej záľubu v úplne inej oblasti. Štyri roky zastáva na svadbách funkciu starejšieho. V minulosti pôsobil v poltárskom ochotníckom divadle, v ktorom hral rôzne postavy. Divadlo mu samo osebe zaberalo veľa voľného času, preto sa rozhodol ukončiť pôsobenie v ňom. „Potom ma oslovila manželkina kolegyňa, či by som si nechcel vyskúšať úlohu starejšieho, a tak som to skúsil. Keď ma niekto odvtedy osloví, rád prídem,“ hovorí Pavel Skýpala.

Program mu pomohol zostaviť jeho známy Roman Malatinec, ktorý tiež robí starejšieho. „Dal mi nejakú inštruktáž. Ja sa to snažím robiť tak, ako to bolo niekedy, teda aj s odobierkou z jednej i druhej strany,“ ozrejmil. Úlohou starejšieho počas svadby je hlavne usmerňovať hostí, oznamovať im, čo bude nasledovať, ale celkovo pomôcť mladomanželom s organizáciou večera. Za rok v priemere navštívi Skýpala okolo desať svadieb. „Neberiem to tak, že musím byť preč každý víkend, skôr to robím pre známych, ale aj keď ma osloví niekto druhý, som rád, že mu môžem spríjemniť svadobný deň,“ doplnil.

Jeho vzťah k folklóru sa prejavoval už v mladšom veku. Navštevoval FS Kokavan v Kokave nad Rimavicou. Cudzie mu nie sú ani hudobné nástroje. Osem rokov hrával Pavel Skýpala na husliach a dnes si príležitostne zahrá na heligónke. K folklóru vedie aj svoje dve dcéry, ktoré navštevujú FS Poltárica v Poltári. Vo voľnom čase sa snaží najviac venovať rodine, ale aj poľovníctvu, ktoré sa stalo jeho záľubou.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album P. Skýpalu

<p>The post Skýpala velí družstvu na poltárskej hasičskej stanici. Na svadbách zastáva funkciu starejšieho first appeared on vobraze.sk.</p>

Radoslav Šiminský z Kružna pracuje ako profesionálny hasič na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Rimavskej Sobote. Venuje sa tiež hre na heligónku a rovnako rád varí. Už v detstve sníval o tom, že sa stane hasičom. „Začalo to v dobrovoľnom hasičskom zbore u nás v obci Kružno. Od šiestich rokov som začal robiť hasičský šport. Chodil som na detské súťaže v ňom. Neskôr som v tom pokračoval aj ako dorastenec, a tak ďalej. Proste som vedel, že raz by som sa chcel stať hasičom,” uviedol pre vobraze.sk Radoslav Šiminský.

Spomína, že v tom čase nemal v rodine nikoho, kto by bol hasičom. Až neskôr sa stal hasičom jeho strýko, ktorý túto prácu robí jedenásť rokov. Navštevoval Strednú odbornú školu v Košiciach, kde vyštudoval odbor mechanik hasičskej techniky. Na OR HaZZ v Rimavskej Sobote pracuje od prvého apríla minulého roka. Prezradil, že na prácu hasiča sa veľmi tešil, lebo sa mu to podarilo po piatich rokoch snaženia. „Pri tých prvých zásahoch má človek adrenalín i strach, že kde bude zasahovať. Bolo to veľmi zaujímavé,“ priblížil pocity pri prvých výjazdoch.

Správne nastavená hlava
Tvrdí, že človek, ktorý si vybral túto prácu, ju musí robiť na vysokej úrovni. Hasič musí byť podľa jeho slov predovšetkým zodpovedný. „Zachraňujeme nielen majetok zachvátený požiarom, ale aj ľudské životy. Na záchranu ľudí využívame všetky možné a dostupné spôsoby. No veľakrát to sú nielen ľudia, ale aj zvieratá,” vysvetľuje Radoslav. Zatiaľ nemá hasičskú špecializáciu, keďže je u hasičov len krátko. „Verím, že sa mi v tomto roku podarí dostať na špecializovaný odborný kurz, takže už budem hasič-záchranár.”

Za najťažšie na tomto povolaní považuje to, aby si človek dokázal správne nastaviť myslenie. „Tá hlava musí byť super nastavená, aby są človek vedel nejakým spôsobom od toho všetkého odosobniť. A prijať to, že je to proste také povolanie a vybral som si ho,” tvrdí Radoslav Šiminský, ktorý si udržuje kondíciu pravidelným cvičením.

Akordeón nezaujal, dal prednosť heligónke
Mladý hasič má blízko k hudbe, už niekoľko rokov sa venuje hre na heligónku. Podľa jeho slov k tejto záľube sa dostal zaujímavým spôsobom. „Dva roky som chodil na akordeón do Základnej umeleckej školy, no prišiel som na to, že ma to až tak nebaví. Ale zároveň som vedel, že ma veľmi baví ľudová hudba. Raz som videl svojho kamaráta Andreja Kamenského hrať na zaujímavom nástroji. Vyzeral ako kocka, ktorá vydáva zvuk. Spýtal som sa ho teda, čo to je a on odvetil, že heligónka. Po dlhšom rozhovore mi povedal, že má jednu heligónku, na ktorej sa učil hrať, tak či by som si to nevyskúšal. Tak som si to vyskúšal. Nejakým spôsobom ma to chytilo a trvá to už nejakých osem rokov,” uviedol Radoslav.

Dodal, že spolu s kamarátmi – heligonkármi z blízkeho okolia zvyknú hrávať na rôznych oslavách, svadbách, jarmokoch či folklórnych podujatiach. Svoju prvú heligónku si kúpil v Novej Bani. „Po nejakom čase, keď som už vedel, že ma hra na heligónku bude baviť, tak som si jeden takýto krásny nástroj dal vyrobiť v Hriňovej. Takže odvtedy mám tieto nástroje dva, majú rôzne ladenie,“ poznamenal Šiminský. Záľubu vo folklóre prebral od svojich rodičov.

Varenie ako záľuba
Má tiež ďalšie záľuby. Okrem poľovania je to varenie. Zaujímal sa oň už v detstve, rád totiž piekol a varil so svojou starkou. „Ale tak vážnejšie som sa k vareniu dostal vďaka Miroslavovi Melichovi, ktorý je aj organizátor Držkobrania. S ním som sa dostal k tomu, aby to jedlo aj nejako vyzeralo na tom tanieri.” Radoslav je aj členom občianskeho združenia Aregala Slovensko, čo sú kuchári bez hraníc. Je to združenie slovenských kuchárov, ktorí veria vareniu, varia srdcom, pretože veria, že dobré jedlo spája ľudí a odstraňuje hranice. „Prostredníctvom varenia pomáhame v krízových situáciách bez nároku na odmenu. Poskytujeme teplé jedlo všade tam, kde je to vlastne potrebné. Našimi ingredienciami sú čerstvé a kvalitné suroviny, poctivá príprava a najmä vášeň pre varenie. Krásne na tomto je aj to, že medzi týchto kuchárov bez hraníc patria aj známi slovenskí šéfkuchári, ktorí dokážu pre pomoc v núdzi spojiť aj veľkých dodávateľov v potravinárstve,” vysvetlil hasič, ktorý bol vlani v marci za Aregalu pomáhať na hranici s Ukrajinou, kde varili jedlo pre ľudí, ktorí prechádzali hranicu i dobrovoľníkov. Aj to je dôkaz, že pomáhanie iným má v krvi.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album R. Šiminského

<p>The post Hasič z Kružna hrá na heligónke na svadbách. Medzi jeho záľuby patrí varenie first appeared on vobraze.sk.</p>

Sirény na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote, ktoré sa rozozvučali v sobotu popoludní, ohlásili veľkú udalosť. Hasič si zobral za manželku policajtku. Zagratulovať im prišli okrem najbližších rodinných príslušníkov aj ich kolegovia v uniformách.

Na námestí boli chvíľu odparkované dve veľké hasičské autá, ktoré zaujali aj okoloidúcich s deťmi, pre ktoré sú takéto autá doslovne magnetom. Svadobný obrad bol v rímskokatolíckom kostole, Renáta Lásová a  Michal Kvetko si svoje „áno“ povedali po šestnástej hodine. Na verejnosti potom Michal opakovane prisľúbil, čo povedal aj v kostole. Na nohách mal reťaze, ktoré mu potom nevesta v krásnych šatách nakoniec pomohla sňať. Oporou jej boli hasiči, ktorí svojho kolegu zdvihli do úrovne, aby pohodlne vedela odstrániť kladku.  Pred kostolom zahrali mladomanželom aj heligonkári.

Pár tvoria už dlhšiu dobu. Ako pre vobraze obidvaja povedali, Renča pochádza priamo z Rimavskej Soboty a Michal niekedy býval v Hnúšti, ale vyrastal v Rimavských Zalužanoch, odkiaľ sa neskôr presťahoval do Rimavskej Soboty. Zoznámili sa na hasičskom posedení v bývalej 112ke.

„Nikdy nevieme, čo nás počas našich služieb čaká. Takže slová dávaj si pozor, ľúbim ťa, zaznejú pred službou vždy,“ povedali zhodne. Termín svadby im podľa Michala vyšiel podľa jeho predstáv. „Skvelý darček na moje narodeniny,“ poznamenal Michal s úsmevom. Podľa nevesty to bolo v čase, keď im našťastie covid pravidlá umožnili mať na svadbe toľko ľudí, koľko si predstavovali. 

Samotná zábava potom prebiehala v neďalekej obci Veľké Teriakovce. Svadobčania sa veselili na Salaši pod Maginhradom. „Už som tam bol na svadbe, obaja to tam poznáme, páči sa nám to tam, je to blízko, takže to bolo jasné,“ uviedol Michal. V tamojšom humne ich čakali vyzdobené stoly a pripravený veľký tanečný parket. Pri prvom tanci si mladomanželia dali zahrať skladbu Veroniky Strapkovej S tebou. 

Ďakujeme mladomanželom za ich spontánne reakcie a pripájame sa ku gratulantom ešte raz.

Včerajších pár fotiek spred kostola malo na našej facebookovej stránke veľký ohlas. A kam pôjdu na svadobnú cestu? „Určite niekam pôjdeme, zatiaľ ešte presne nevieme, ale to ešte musíme zladiť služby v práci,“ dodáva s úsmevom Renáta. 

 Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Sirény sa rozozvučali, hasič si zobral policajtku + foto first appeared on vobraze.sk.</p>