Rodený Poltárčan Peter Petrus žije v Bratislave a v médiách pôsobí už štvrťstoročie. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Už pätnásť rokov je reportérom TV JOJ, no krátko si vyskúšal aj pozíciu hovorcu a to rovno prezidenta Andreja Kisku. Jeho manželka Edita je bývalá úspešná hokejistka, ktorá reprezentovala Slovensko až 175-krát. Keď Peter nie je v pracovnom nasadení, so ženou a synčekom sa radi venujú rodinnej dostihovej stajni.
– Pochádzate z Poltára, aké ste mali detstvo?
Hravé. S kamarátmi sme boli takmer vždy von. S Račkovcami, Kojnokovcami, Olšiakovcami a ďalšími sme hrávali futbal, hokej, chodili sme “do hory na Starô hrište”, ku rybníku, tiež na rôzne preteky a súťaže. Som celkom rád, že vtedy ešte neboli mobilné telefóny. S úctou však spomínam aj na svojich učiteľov, či už na základnej škole v Poltári, alebo na Gymnáziu Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci. Formovali ma do života, za čo im ďakujem.
– Radi sa do Poltára vraciate? Ako často tam chodíte?
V Poltári stále žijú moja mama, brat, veľa kamarátov, takže sa tam vraciam rád. Najmä v lete sa snažíme chodiť častejšie.
– Čo najradšej v Poltári a v okolí navštevujete? Obľúbila si tento región aj vaša manželka?
Áno, páči sa aj jej, aj nášmu synovi. Poltár a najbližšie okolie som im už ukázal. Pekný kraj je aj okolo Kokavy a Látok. Je toho, samozrejme, viac, najbližšie mám v pláne zobrať ich na Šomošku. A z Novohradu každému odporúčam aj B.S. Timravu. Múdra a nepoddajná žena vedela vynikajúco vystihnúť ľudské charaktery a vzťahy. Popri pekných veciach sa nebála opísať aj tradičnú mentalitu zadubenosti, stereotypov a malosti. Opakovane a rád si čítam jej diela.
– Roky pôsobíte v hlavnom meste, ako sa začala vaša kariéra novinára?
Vždy ma zaujímalo spoločenské dianie. Vyštudoval som históriu a filozofiu, a k žurnalistike som sa dostal náhodou. Známy pracoval v Tlačovej agentúre SR, v domácej redakcii mali voľné miesto a nahovoril ma, aby som to prišiel skúsiť. Tak som skúsil, a už to robím štvrťstoročie.
– V ktorých médiách ste pôsobili?
Ako som spomenul v predchádzajúcej otázke, začínal som v TASR, nasledoval denník Sme, potom som sa presunul do Rádia Twist, odtiaľ do TA3 a najdlhšie som v TV JOJ.
– Koľko rokov pôsobíte v TV JOJ a prečo ste tak dlho verný tejto televízii?
Do červeno – bieleho mikrofónu hovorím už 15 rokov. V televízii JOJ som spokojný. Je to profesionálne fungujúca, stabilná firma s dobrými medziľudskými vzťahmi. Myslím si, že solídne zvládame aj hektické chvíle, ktorých v novinárčine nie je málo.
– Na chvíľu ste si odskočili aj na pozíciu hovorcu prezidenta, čo vám to dalo a prečo ste sa rozhodli vrátiť na obrazovky?
Bola to dobrá skúsenosť. Mal som možnosť priučiť sa, ako funguje jedna z kľúčových inštitúcií. Keď sa napríklad hlava štátu chystá na návštevu do cudziny, podieľajú sa na tom ľudia z oblastí protokolu, bezpečnosti, diplomacie, či komunikácie. Všetko musí byť pripravené do detailov, samozrejme, s možnosťou reagovať na prípadné nečakané skutočnosti. S Andrejom Kiskom sme vychádzali dobre, rovnako aj s mnohými kolegami v prezidentskej kancelárii.
– Aké reportáže robíte najradšej?
Nepreberám si. Zo žánrov mám rád živé vstupy. Aj reakcie divákov na ne sú celkom povzbudzujúce.
– Je niečo z pracovného života, čo vám utkvelo v pamäti?
Emocionálne bolo asi najsilnejšie stretnutie s legendárnym boxerom Muhammadom Alim, ktorého už vtedy ničila choroba, ale stisk ruky mal stále veľmi pevný. Bolo to v januári 2002 v Los Angeles, keď som ako reportér Rádia Twist sprevádzal Slovákov, ktorí niesli olympijskú pochodeň pred ZOH v Salt Lake Ciky. Všimol som si za tie roky, že mnohí úspešní a skvelí odborníci z rôznych oblastí vystupovali príjemne, skromne, vľúdne. A naopak, viacerí ľudia s podpriemernými schopnosti sa snažia o to viac kričať a predvádzať. Ešte vypuklejšie je to na sociálnych sieťach – mnohých priam priťahuje agresivita, tuposť, hrubosť, skratkovité odkazy. Preto tam majú úspech aj rôzni hochštapleri, ktorí síce v živote veľa nedokázali, majú však talent rozoštvávať masy a tlačiť im do hláv všelijaké manipulácie, či falošné správy. Prihováram sa za návrat ku pokojným formám komunikácie, pretože inak sa pohlušíme. A v školstve treba zásadne posilniť výučbu kritického myslenia, inak stále veľa ľudí naletí politickým šmejdom, či pokútnym predajcom predražených hrncov.
– Čo by ste ešte chceli v kariére dokázať?
Pozícia reportéra ma stále baví, nechodím do roboty nasilu. Zdá sa, že aj zamestnávateľ je spokojný, čiže nemám dôvody na nejaké veľké zmeny.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album P. Petrusa