Heligónka a harmonika sú jeho radosťou. Folklorista Juraj Krahulec st. z Kokavy nad Rimavicou prostredníctvom nich celý život rozdáva dobrú náladu ďalej. S tradíciami je spätý celý život i jeho rodina. Rodák z okolitých lazov získaval základy hry na heligónku sám. Bol samoukom už od siedmeho ročníka základnej školy. „Keď som bol štvrták, spolužiak priniesol do školy malú harmoniku, ‚populárika‘, ktorého dostal od krstného otca k birmovke. Keď som to videl, strašne sa mi to zapáčilo. Doma som rodičov stále otravoval, až mi nakoniec v pätnástich rokoch kúpili novú harmoniku v Lučenci za 640 korún. Dodnes si to veľmi dobre pamätám. Učil som sa úplne sám, nikto ma neviedol,“ priblížil pre vobraze.sk Juraj Krahulec starší (76).
Na školské časy si spomína živo. „Do základnej školy, od prvého po piaty ročník, sme chodili z časti Pereš pešo štyri kilometre dole do Drahovej a po škole zasa naspäť. Neskôr sme do Utekáča už dochádzali autobusom,“ spomenul.
Do svojich 24 rokov pracoval v poľnohospodárstve. Po svadbe sa však zaučil za murára – alebo ako sám s úsmevom hovorí, stal sa z neho „murár náturista“. Pracoval v lokalite Háj, kde po pravej strane pri chatkách stavali hotel.
Piesne čerpal najmä z rodiny. Jeho mama bola skvelá speváčka, ktorá spievala aj v kostole. Celá rodina, mama, otec, či starý otec pochádzala z Podpoľania, z Priehaliny. „Sme spevavý národ, piesne sme čerpali odtiaľ, kde ich kto počul.“ Ako šestnásťročný začal mladý folklorista chodiť na zábavy a priadky, kde sa spievali ľudovky. „S harmonikou som chodil po páračkách od jesene až do januára. Do polnoci sa páralo perie a po polnoci sa začalo tancovať a spievať až tretej pol štvrtej rána. Od mladosti žijem s harmonikou. Vždy som hovoril, že mám ženu a heligónka bola mojou druhou ženou.“
Okolo dvadsiatky si kúpil klávesovú harmoniku, pretože heligónky, ktoré majú zasa gombíky, boli v tom čase na ústupe. K heligónke sa Juraj vrátil, keď mal 45 rokov. „Najprv si ju kúpil syn a hneď potom aj ja s jedným už nebohým kamarátom. Dali sme si ich vyrobiť v Žaškove.“ Spolu so synom a kamarátom a heligonkárom Mesiarikom vytvorili v okolí Kokavy prvú trojku heligónkarov. Pravidelne každý týždeň v nedeľu nacvičovali a vymieňali si piesne jeden od druhého. Netrvalo dlho a všimol si ich folklórny súbor Kokavan. „Začali sme so súborom chodiť po vystúpeniach. Niekedy nás bolo hádam aj tridsať.“
Hudobné nadanie zdedil aj jeho syn. Hoci vyštudoval strojarinu a elektrotechniku v Brezne, nakoniec našiel svoje poslanie vo výrobe a oprave heligóniek a samozrejme na heligónke hrá tiež. Syn Juraj Krahulec mladší s manželkou Stelou sú osobnosťami folklórneho zoskupenia Kmotry a kmotrovia z Detvy, ktoré už približne 20 rokov pôsobí v srdci Podpoľania.
Juraj Krahulec mladší, ktorý kráča v šľapajách svojho otca, známy aj ako výrobca heligóniek, je vo folklóre veľmi uznávaným heligonkárom a spevákom, zatiaľ čo jeho manželka Stela je známa aj ako vášnivá zberateľka krojov, v skupine pôsobí ako výrazná speváčka. Zoskupenie pod ich vedením pravidelne účinkuje na podujatiach, akými sú Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, Východná, či Stretnutia heligonkárov na Budinej, v Korytárkach či rôzne iné podujatia nielen na Slovensku ale i v Čechách a v Maďarsku. Na konte majú niekoľko úspešných nahrávok vrátane vianočného albumu Kmotrovskô vinšovania, CD Juraj Krahulec a hostia, kde účinkuje aj jeho otec. Ich tvorba, reprezentovaná piesňami ako „Keď sa kmotrovia zídu“ alebo „Hore cez tie lazy“, svojou bezprostrednosťou a hlbokým vzťahom k tradíciám úspešne prenášajú atmosféru starých detvianskych posedení na súčasné pódiá. „Snažil som sa mu dať základy a on sa hneď chytil. Sme hudobná rodina, u nás musia heligónky vrčať vždy,“ dodáva s úsmevom Juraj Krahulec st.
Jeho manželka pochádzala z Ipeľského Potoka. Ako sa stretli? „To bola číra náhoda,“ smeje sa skúsený heligónkar. „Išli sme so švagrom na motorke na odpust – niekto to pozná ako posviacku – k jeho tete. Tam sme sa stretli prvýkrát. Slovo dalo slovo a neskôr sme sa zobrali.“
Po dokončení hotela v Háji pracoval tri roky ako kováč v dielni v Utekáči. Vyrábali píšťaly pre sklárov, no práca bola zdraviu škodlivá kvôli výparom, ktoré vdychovali. „Povedal som si, že si nebudem chorobu kupovať za peniaze, a odišiel som.“ Následne pôsobil ako murár na píle v Kokave a neskôr celých 15 rokov cestoval na týždňovky do Banskej Bystrice, kde pracoval pre závod Smrečina. „Bol som taký ‚ezermešter‘ – vyznal som sa do všetkého, či už to bola murárčina alebo strojnícke práce. Boli sme partia ôsmich chlapov a behali sme po všetkých závodoch.“ Heligónka, či harmonika ho zatiaľ verne čakali doma.
Folklorista Juraj Krahulec st. má rád všetky piesne, no srdcom zostáva verný Podpoľaniu. Vo FS Kokavan pôsobil až do veku 73 rokov, kedy činnosť prerušila pandémia. Neskôr sa dal dokopy s Petrom Klajbanom i ďalšími členmi a založili folklórnu skupinu (FSk) Hráči, s ktorou bol a je veľmi spokojný.
Desať rokov sa venoval aj deťom. Základy hry na heligónke odovzdal viac než 40 žiakom. Učil ich, aby bol každý originálny. „Heligónkar nesmie byť ako z pásovej výroby. Každý si musí niesť svoj vlastný štýl a autentickú cifru.“ Medzi jeho úspešných žiakov patria mená ako Ľubomír Lašák, Pavol Šustek či Vladimír Kouba.
Dnes tento aktívny Kokavčan stále cestuje a reprezentuje našu kultúru, napríklad na Morave, kde si ich tamojší miestni aj hostia veľmi obľúbili. „Keď kráčame vínnou cestou a niekoľko desiatok ľudí ide za nami, behajú okolo nás, spievajú a fotia si nás, je to pre nich aj pre nás veľký zážitok,“ hovorí folklorista Juraj Krahulec st.
Veľký dôraz kladie na tradície a správne nosenie krojov. „Za tie roky som prešiel veľa miest a už presne viem, aký kroj kam patrí. Kroj je súčasťou vystúpenia, človek musí prísť na javisko upravený a zladený.“ Svoju životnú filozofiu uzatvára slovami: „Rád sa ľuďom rozdávam. To, čo viem, si nenechávam pre seba. Keď vidím, že majú ľudia radosť, bavia sa a spievajú s nami, robí to veľkú radosť aj mne.“
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív J. Krahulca, archív FSk Hráči
