Hudobník Jozef Chlpoš zo Stárne, mestská časť Tornale, precestoval desiatky krajín, hral na lodiach v zahraničí a aj na dôchodku stále pravidelne sedáva za bicími nástrojmi. Hudba je pre neho celoživotnou vášňou, ktorej sa venuje dodnes – s rovnakým nadšením ako v časoch, keď začínal ako samouk. Ako pre vobraze.sk s humorom uviedol, už je dosť starý na to, aby začínal odznova. V skutočnosti však patrí medzi tých, ktorí nikdy neprestali. Dnes je členom kapely Tors z R. Soboty, ktorá pôsobí od roku 2016 a združuje viac než desiatku hudobníkov.
Jozef pochádza zo Stárne, kde vyrastal. Jeho cesta k hudbe však začala už v detstve. „Asi som tú hudbu počúval viac do hĺbky ako ostatní. Začínal som ako samouk, pretože v tých časoch učitelia hry na bicích nástrojoch neboli,“ hovorí Jozef Chlpoš (72). Zlom u neho prišiel na slovenskej základnej škole v Tornali, keď uvidel bubeníka hrať na venčeku. „Pozeral som na neho v nemom úžase. Ľavá noha, pravá noha, ľavá ruka, pravá ruka. Na všetko bol nejaký bicí inštrument, to ma veľmi zaujalo.“
Najviac ho však v tom období inšpirovala inštrumentálna britská hudobná skupina The Shadows, ktorá v rokoch 1968 – 1969 zavítala do Československa. „Bol to fantastický zážitok počuť, ako gitara znie cez zosilňovače, keď sa rozozvučia struny. Bolo to pre nás chlapcov niečo úžasné, počúvať tie tóny. Bol to ten prvý impulz smerom k hudbe,“ zdôraznil Jozef.
Inšpirovala ho aj skladba „Honky Tonk Women“ od The Rolling Stones. Práve vďaka malej LP platni, ktorú dostal od sesternice ako darček, sa posunul k prvým pokusom hrať na bicie. Platňa zaujala kamarátov. Jednému z nich ju aj požičal a ten mu na oplátku vybavil miesto v detskom domove v Tornali, kde si mohol konečne vyskúšať hru na bicích. „Prišiel som tam, sadol som si za bicie a chlapec, z ktorého sa neskôr stal dobrý bubeník, mi ukázal jeden rytmus. Tak som sa začal učiť hrať,“ spomína s tým, že rodičia o jeho tajných výletoch na bicykli nemali ani poňatia, vášeň k hudbe u svojho syna vtedy nepodporovali.
„V tých časoch nekoloval práve najlepší názor na muzikantov. Hovorilo sa, že každý muzikant je svetobežník a v štyridsiatke umrie na tuberkulózu,“ rozpráva ďalej. Pravda vyšla najavo, až keď mal Jozef prvé vystúpenie na čajovom večierku. „Nemali sme diskotéky, hrávali sme na čajových večierkoch, kde sa v hojnom počte stretávali mladí ľudia. Bolo to v oveľa slušnejšej forme ako diskotéky, ktoré sa časom vzhľadom na alkohol dosť zvrhli.“
Hudbe sa naplno začal venovať počas štúdia na stavebnej priemyslovke v Rožňave, kde pôsobil vo viacerých kapelách. Ako sám hovorí, vždy sa snažil posúvať ďalej. „V Rožňave bolo veľa šikovných chlapcov. Urobili sme aj pár poloprofesionálnych koncertov. Som typ človeka nespokojný s tým, čo práve robím, pretože si vždy poviem, že sa to dá urobiť aj oveľa lepšie,“ vysvetľuje svoju motiváciu k pokroku.
Jeho okolie si však v tom čase medzi sebou hovorilo, že napredoval priam raketovou rýchlosťou. „V hudbe musí byť človek aj trochu fanatik, inak by to nešlo,“ dodáva s tým, že po škole sa stal v Tornali hudobníkom v kaviarni. Postupne prešiel od rocku k latinskoamerickým rytmom ako samba, bossa nova či swing a napokon zakotvil pri džeze, ktorý ho oslovil najviac. Dokonca si urobil profesionálne skúšky zo spevu v Bratislave.
Keď sa mu naskytla príležitosť, neváhal a prijal ponuku hrať s kapelou na výletných lodiach v zahraničí. Znamenalo to však aj zásadné rozhodnutie – dať výpoveď v práci a vydať sa na neistú, no lákavú cestu.
Na lodiach panoval prísny režim. „Skrátka, keď hráte, musíte hrať,“ hovorí s tým, že od muzikantov sa vyžadovala vysoká profesionalita. „Mal som veľmi dobrých kolegov, šikovných muzikantov. Sprevádzali sme rôzne šouprogramy či spevákov, ktorí už mali svoje najväčšie roky slávy za sebou. Na zaoceánskych lodiach si však stále užívali pozornosť publika,“ priblížil.
Hranie na lodi znamenalo nielen slušný zárobok, ale aj možnosť spoznať svet. Práve vďaka tomu precestoval približne 50 krajín. Učarovala mu najmä Srí Lanka, Karibik či Francúzska Guyana. V jeho zozname však dodnes chýba Severná Amerika a Austrália.
Napriek cestovaniu ho to vždy ťahalo domov. „Srdce ma vždy ťahalo za rodinou. Manželke patrí veľká vďaka za jej podporu a toleranciu pri plnení mojich hudobných snov,“ dodáva Jozef, ktorý striedal pobyt v zahraničí s návratmi domov. Podľa neho je takýto životný štýl vhodnejší skôr pre slobodného človeka.
Dnes trávi čas najmä s rodinou – s radosťou sa venuje vnúčatám aj práci v záhrade, ktorá je jeho ďalšou veľkou vášňou.
Popri práci však hudbu počúvať nemôže. Podľa vlastných slov by sa do nej tak zahĺbil, že by zabudol pracovať. Dnes je Jozef súčasťou zoskupenia Tors Rimavská Sobota, ktoré by sa pri troche neskromnosti dalo nazvať big bandom. V skupine spieva Monika Bírová z Hrachova a ako hosť im vypomáha Jozef Gödri, učiteľ klavíra zo Základnej umeleckej školy v R. Sobote. „Naša skupina hráva z lásky k hudbe, nie pre peniaze, aj keď by nám to niekedy padlo vhod,“ hovorí Jozef. Momentálne hľadajú dobrého basgitaristu. Skúšajú raz týždenne v mestskom amfiteátri, keďže kultúrny dom v Rimavskej Sobote prechádza rekonštrukciou. Vystupujú tri až štyrikrát do roka. Najbližšie sa predstavia v máji na Dňoch mesta v Rimavskej Sobote.
„Bigbandová hudba je menšinová, je tu obmedzený počet poslucháčov aj vystúpení. Čo by za takúto kultúru dali iné európske štáty,“ zamýšľa sa. Na bicie cvičí každý deň a inšpiráciu čerpá z mien ako Burt Bacharach, Eliane Elias, Chris Botti či Jamie Cullum. Odporúča tiež skladbu Heavens Design od Bobbyho McFerrina. Ako sám hovorí, Amerika mala v 40. a 50. rokoch veľmi plodné obdobie tvorivých ľudí, a tie staré piesne z American Songbook sú ozaj veľmi pekné. Vo voľnom čase hrá na bicie aj v dychovej hudbe mesta Hnúšťa.
Jozefov život nebol len o hudbe. Pôsobil ako stavebný dozor v Tornali a po návrate z výletných lodí sa rekvalifikoval na UMB v Banskej Bystrici a pracoval ako majster odborného výcviku v Tornali aj necelých desať rokov na Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Rimavskej Sobote. Na školské časy spomína ako prísny pedagóg, ktorý veril, že škola má študentov aj vychovávať.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Jozef Chlpoš
