Miroslava Štefániková vedie Evanjelické gymnázium v Tisovci už takmer desať rokov. Za ten čas sa rodáčka z Hnúšte snaží školu posúvať k modernému vzdelávaniu, ktoré podľa nej nemá byť založené na bezduchom memorovaní, ale najmä na kritickom myslení, samostatnosti a schopnosti mladých ľudí uplatniť sa v živote. Riaditeľka zároveň zdôrazňuje význam hodnôt, rešpektu a otvorenej diskusie, ktoré považuje za dôležitú súčasť vzdelávania v dnešnej polarizovanej spoločnosti.
Na Evanjelické gymnázium v Tisovci nastúpila v roku 1999 a postupne sa stala vedúcou predmetovej komisie prírodovedných predmetov. Ako pre vobraze.sk Miroslava Štefániková priblížila, zapájala sa do medzinárodných projektov Socrates, Comenius či neskôr Erasmus a popri pedagogickej práci si dopĺňala vedomosti a skúsenosti. Keď v roku 2017 odchádzala dlhoročná riaditeľka školy do dôchodku, prijala novú výzvu a postavila sa na jej čelo. Dnes sa pri vedení školy opiera aj o skúsenosti zo športu a učiteľskej praxe.
„Deti sa nemôžu učiť tak isto, ako sa učili pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi,“ hovorí Štefániková (55). Podľa nej sa mení nielen svet okolo mladých ľudí, ale aj spôsob, akým získavajú informácie. Škola preto podľa nej nemôže zostať iba miestom, kde si žiaci zapamätajú učivo a následne ho reprodukujú pri skúšaní. Dôležitejšie je naučiť ich informácie vyhľadávať, overovať, dávať do súvislostí a vytvárať si vlastný názor.
Do vyučovania sa dostávajú aj praktické úlohy. Štvrtáci napríklad zakladajú reálne školské firmy, v ktorých si skúšajú tvorbu produktu, marketing, účtovníctvo či prezentáciu vlastného nápadu. Svoje skúsenosti následne prezentujú aj na domácich a zahraničných veľtrhoch. Podľa riaditeľky im takéto aktivity prinášajú skúsenosti využiteľné v ďalšom štúdiu aj v praxi. „Chceme, aby sa mladí ľudia vedeli orientovať v živote. Aby sa nebáli povedať svoj názor, ale zároveň vedeli počúvať názor druhého človeka,“ približuje Štefániková.
Nie všetko sa dá naučiť z učebnice
Práve praktické skúsenosti považuje riaditeľka za dôležitú súčasť prípravy na budúcnosť. Škola sa preto podľa nej snaží rozvíjať nielen vedomosti, ale aj samostatnosť, tvorivosť, tímovú spoluprácu a schopnosť komunikovať. Súčasťou života školy sú medzinárodné projekty, vďaka ktorým sa študenti môžu stretnúť s rovesníkmi z iných krajín a spoznávať odlišné školské aj kultúrne prostredie. Podľa Štefánikovej sa práve takéto skúsenosti neskôr premietajú do toho, ako sa absolventi dokážu uplatniť. Absolventi školy pokračujú v štúdiu na slovenských aj zahraničných univerzitách, pričom ich ďalšie smerovanie je rôznorodé – od medicíny a ekonómie až po médiá či prácu v európskych štruktúrach.
Hoci je Evanjelické gymnázium v Tisovci cirkevnou školou, podľa Štefánikovej to neznamená, že jej študenti musia pochádzať výlučne z veriacich rodín. „V dnešnej polarizovanej spoločnosti chceme žiakom ukazovať, že hodnoty rešpektu, tolerancie a pomoci majú význam. Nemusíme mať všetci rovnaký názor, ale musíme vedieť diskutovať, hľadať konsenzus a rešpektovať rozhodnutie väčšiny, aj keď s ním nesúhlasíme,“ vysvetľuje.
Od volejbalovej reprezentácie k učiteľstvu
Významnú časť života Miroslavy Štefánikovej formoval šport. Vyrastala v Hnúšti, kde bol volejbal prirodzenou súčasťou života. Jej mama bola lekárka, otec volejbalový tréner a dcéra sa postupne dostala až do mládežníckych reprezentačných výberov republiky – najskôr ako žiačka, neskôr ako juniorka. Po maturite na jar 1989 odišla do Bratislavy, kde nastúpila do strediska vrcholového športu a hrávala za Sláviu na profesionálnej úrovni. Po roku však pochopila, že profesionálny šport nie je cesta, ktorou chce ísť celý život. „Nechcela som len prechádzať z telocvične do telocvične a neustále tráviť čas na tréningoch alebo zápasoch, chcela som spoznávať aj iné veci,“ spomína.
Rozhodla sa preto pre štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu v kombinácii telesná výchova a biológia. Práve táto kombinácia sa neskôr stala základom jej učiteľskej kariéry. Počas vysokej školy spoznala svojho manžela a v roku 1992 sa im narodil syn Matej. Ani materstvo však neznamenalo definitívny koniec športu. Ešte počas materskej dovolenky sa spojila s bývalou dorasteneckou partiou a k volejbalu sa vrátila.
Z partie nadšencov postupne vznikol ženský tím, ktorý sa prebojoval až do slovenskej extraligy. Pre Hnúšťu to bol výrazný športový úspech a pre Štefánikovú obdobie, v ktorom sa jej podarilo skĺbiť rodinu, vysokoškolské štúdium aj šport. Po skončení vysokej školy nastúpila ako učiteľka na základnú školu v Hnúšti. Viedla športové triedy pre dievčatá so zameraním na volejbal a zároveň pôsobila ako hrajúca trénerka ženského družstva.
Šport ju sprevádzal aj po nástupe na Evanjelické gymnázium v Tisovci. Aktívne hrávala takmer do štyridsiatky.
Z učiteľky riaditeľkou školy
Rok 1999 priniesol ďalšiu etapu jej profesijného života. Na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci začínala ako učiteľka a postupne preberala aj ďalšie zodpovednosti. Keďže škola funguje v bilingválnom programe, musela sa ďalej vzdelávať a zdokonaľovať v angličtine. Ako Štefániková hovorí, vedenie školy jej odvtedy prináša množstvo situácií, ktoré sa podľa nej nedajú naučiť z učebnice. „Riaditeľ musí vedieť rozhodovať, komunikovať s ľuďmi, riešiť problémy a zároveň premýšľať nad tým, kam má škola smerovať o niekoľko rokov. Skúsenosti zo športu mi pritom pomáhajú najmä pri práci s ľuďmi a pri tímovej spolupráci.“
Aj napriek náročnej práci sa nechce vzdať pohybu. Rodáčka z Hnúšte od jari do jesene pravidelne beháva, každé ráno cvičí, posilňuje a vyráža do prírody. Obľúbeným miestom oddychu sú pre ňu Vysoké Tatry, kam sa s manželom pravidelne vracajú najmä na jeseň, keď sú turistické chodníky pokojnejšie. Šport, ktorý kedysi tvoril podstatnú časť jej života, tak dnes plní inú úlohu. Pomáha jej udržiavať kondíciu, vyčistiť si hlavu a načerpať energiu.
Mladí sú podľa nej lepší, než si často myslíme
A ako vníma generáciu, ktorú dnes v škole stretáva každý deň? „Mladí ľudia sú skvelí, múdri a chcú na sebe pracovať. Len veci robia trochu inak než generácie pred nimi,“ hovorí. Práve preto podľa nej nemá zmysel mladých ľudí neustále porovnávať s tým, ako sa správali alebo učili predchádzajúce generácie. Úlohou školy je podľa nej pochopiť ich svet a zároveň ich pripraviť na realitu, ktorá ich čaká po maturite.
Keď sa obzrie za vlastnou cestou, za najväčší úspech nepovažuje športové tituly z mládežníckych čias, majstrovstvo v atletickom viacboji z roku 1996 ani riaditeľskú stoličku. Najväčším životným úspechom je pre ňu milujúca rodina, dospelé deti, vnúčatá a silné zázemie, ktoré má okolo seba.
Zdroj: vobraze.sk
