Zdravotná sestra Edita Vályiová z Tornale pracuje v chirurgickej ambulancii, kde denne ošetria desiatky pacientov. Ambulancia je jedinou v Tornali. Hoci v rodine nemala zdravotníka, prirodzene ju to ťahalo k starostlivosti o druhých. „Prišlo to tak samo od seba. Chcela som to robiť odjakživa. Mala som v detstve vzťah k zvieratkám. Keď boli ubolené, pomáhala som im,“ hovorí pre vobraze.sk Edita Vályiová (67). Narodila sa v Rimavskej Sobote a veľa času trávila u starej mamy v Širkovciach, kde mala blízko k zvieratám – mačkám, psom aj sliepkam. K zdravotníctvu ju čiastočne priviedol aj starší brat, ktorý pracoval ako rádiológ v hnúšťanskej nemocnici.
Začínala na chirurgii v R. Sobote
Edita Vályiová vyštudovala Strednú zdravotnícku školu v Rožňave s maturitou a neskôr absolvovala aj pomaturitné štúdium. Od rodiny mala pri svojom rozhodnutí vždy podporu. „Veľmi ma podporovali. K ničomu inému nemám taký vzťah a to ma celou cestou sprevádza,“ hovorí. Po škole začínala v nemocnici na chirurgii v Rimavskej Sobote. Strávila tam približne desať rokov. Neskôr pracovala asi tri roky aj vo všeobecnej ambulancii v Tornali. Keď sa však uvoľnilo miesto na chirurgii, vrátila sa k svojej pôvodnej profesijnej oblasti.
Roky pracovala v ambulancii chirurga Alexandra Köröcziho. S oceňovaným lekárom tvorili zohratý tím a Vályiová v ambulancii naplno využívala aj skúsenosti, ktoré získala počas práce v nemocnici. V chirurgickej ambulancii je stále aktívna. Asistuje pri zákrokoch, pripravuje sterilné stolíky, sadruje a preväzuje pacientov. Denne ambulanciou prejde aj približne 80 pacientov. Výhodou je aj jej znalosť maďarského jazyka, vďaka ktorej často pomáha s tlmočením maďarsky hovoriacim pacientom.
Naučila sa nebrať si príbehy pacientov domov
Práca v zdravotníctve podľa nej prináša náročné chvíle, ale zároveň aj veľké uspokojenie. Dôležitý je pre ňu najmä ľudský prístup, schopnosť komunikovať a zachovať si nadhľad. „Človek sa od toho musí odosobniť. Zo začiatku som veľmi súcitila s ľuďmi a prenášala som si to aj do svojho osobného života. A to je veľmi zlé. Som citlivý človek, ale musela som sa odosobniť a nebrať si tie veci domov,“ vysvetľuje.
Postupne sa podľa vlastných slov naučila vytvoriť si potrebný odstup. Pomohli jej aj rozhovory s kolegami a ľuďmi v jej okolí. K pacientom si však odstup v ľudskom zmysle nevytvára. Práve naopak. Tvrdí, že sa snaží nájsť spoločnú reč s každým bez ohľadu na vek. „Som kamarátska s každým. Nepozerám na to, aký je pacient ročník narodenia. S každým si nájdem spoločnú reč. Ľudský prístup urobí veľmi veľa,“ hovorí.
Najkrajšie sú chvíle, keď pacient odchádza po svojich
Na dlhé roky v zdravotníctve sa viaže množstvo príbehov. Jeden z tých, ktoré jej utkveli v pamäti, súvisí so záchranou života pacienta. „Doniesli nám pacienta v bezvedomí. Uštipol ho ovad alebo sršeň a pacient bol v anafylaktickom šoku. A on napokon odišiel po svojich. To bol taký krásny moment. Otvoril oči, usmial sa na nás,“ spomína Edita Vályiová.
S úsmevom rozpráva aj o inej situácii, keď ju pacient požiadal, aby mu nasadila ponožku, pretože sa pre operované koleno nevedel zohnúť. Ochotne mu pomohla a zároveň mu so smiechom povedala, že aj ona má vymenené obe bedrové. K detskej chirurgii či práci detskej sestričky však nikdy neinklinovala. „Mala som jasno v tom, že detská sestrička by som nevedela byť. Súcitím s malými, bezbrannými deťmi, zatiaľ čo dospelému to človek vysvetlí,“ hovorí.
Ocenia ju za desaťročia služby
Za celoživotný prínos v oblasti zdravotníctva, obetavú službu a mimoriadnu profesionalitu si Edita Vályiová prevezme Cenu primátora mesta Tornaľa. Správa o ocenení ju úprimne prekvapila. Dozvedela sa o nej doma, keď jej dcéra priniesla poštu zo schránky. „Zapamätala som si ten moment, keď som sa o tom dozvedela. Boli sme už doma, dcéra mi priniesla poštu zo schránky a vravela, aby som si prečítala, čo som dostala. Príjemne ma to prekvapilo a veľmi si vážim, že ma takto vnímajú. Je to pre mňa veľká česť,“ reaguje.
Budúci rok by pritom mala zavŕšiť ďalší významný míľnik. Ak sa započítajú roky aktívnej služby, s výnimkou obdobia materskej dovolenky, uplynie polstoročie od jej vstupu do zdravotníctva. „Budúci rok to bude 50 rokov, odkedy som zdravotníčkou,“ hovorí.
Vášnivá motorkárka aj milovníčka tanca
Za zdravotnou sestrou, ktorú dnes pacienti poznajú najmä z chirurgickej ambulancie, sa však skrýva aj žena s viacerými netradičnými záľubami. Sama vychovala tri deti. Jedna dcéra je vojačka, druhá učí v škole a syn je novinár.
V minulosti bola vášnivou motorkárkou. K tejto záľube ju priviedla rodina. „Môj otec pretekal na motorkách a moji dvaja starší bratia rovnako, tak sa to na mňa nalepilo,“ povedala. S motorkárstvom sa napokon rozlúčila po operáciách oboch bedrových kĺbov. Od detstva však miluje aj tanec. Tancovala dokonca vo folklórnom súbore na zdravotníckej škole v Rožňave, a to napriek odporúčaniam ortopéda. Svoj voľný čas venuje najmä rodine a veciam, ktoré jej prinášajú radosť. Rada si zútulňuje byt, teší sa z kvetov na balkóne a užíva si čas aj dovolenky so svojimi deťmi. Po takmer polstoročí v zdravotníctve tak zostáva aktívnou súčasťou chirurgickej ambulancie v Tornali. A hoci za sebou má desaťročia skúseností, pri svojej práci stále považuje za najdôležitejšie to, čo bolo pre ňu prirodzené už v detstve, pomôcť človeku, keď to potrebuje.
Zdroj: Eliška Líšková, foto: album
