Róbert Juriš z Kalinova porazil svetovú špičku v presnosti pristátia. Zvíťazil medzi civilnými parašutistami pod hlavičkou FAI v disciplíne, v ktorej o výsledku rozhodujú centimetre, počasie, skúsenosti aj psychická odolnosť. Majster sveta sa k súťažnému parašutizmu vrátil po pätnástich rokoch.
Keď sa Róbert Juriš dozvedel, že sa stal majstrom sveta, chvíľu mu trvalo, kým si svoj úspech naplno uvedomil. V rozhodujúcom zoskoku totiž nepoznal svoje priebežné umiestnenie ani náskok pred súpermi. „V tej hlave mi až tak veľa toho nebežalo v tej chvíli, lebo ono to trvá chvíľu, kým vám to dôjde,“ hovorí pre vobraze.sk profesionálny vojak Róbert Juriš (54). Ako ďalej uviedol, do posledného zoskoku išiel s jediným cieľom – trafiť stred. „Potreboval som sa trafiť. Netušil som ani, aký mám náskok.“ Parašutisti totiž počas súťaže priebežné výsledky nesledujú. Každý zoskok môže poradie zmeniť. Juriš preto vedel iba to, že musí zopakovať to, čo mu fungovalo počas predchádzajúcich kôl.
Podarilo sa mu pristáť len centimeter od stredu. Až následne sa dozvedel, že mal pred súperom náskok iba dva centimetre.
Potom už prišla reakcia fanúšikov. „Keď na mňa tá horda fanúšikov skočila, tak som vedel, keď už tam bol taký krik obrovský, že sa na mňa valia ľudia, takže asi to vyšlo,“ opisuje víťazný okamih.
K parašutizmu ho priviedla náhoda
K súťažnému parašutizmu sa Róbert Juriš vrátil po pätnástich rokoch. Nebol to pritom plánovaný návrat. Všetko sa začalo počas turistiky. „V podstate to bola taká obrovská náhoda. Bol som na turistike a stretol som cestou náhodou ľudí, ktorí sa venovali parašutizmu. Išli sme na Zbojnícku chatu a oni mi povedali: ‚Poď s nami na preteky, chýba nám jeden do tímu.‘“
Najskôr to bral s rezervou. Neskôr však dostal v práci uvoľnenie a na preteky napokon išiel. Stretnutie so starými kamarátmi a atmosféra súťaží v ňom opäť prebudili vzťah k parašutizmu. „To stretnutie zase tých starých kamarátov po svete ma tam nejako oslovilo znova. Chytilo ma to a už som pri tom zostal.“
Návrat však nebol jednoduchý. Dostal padák, ktorý bol úplne iný ako ten, s ktorým skákal pred rokmi. Musel sa s ním naučiť pracovať a zároveň si postupne obnoviť techniku. „Ono chvíľu trvá, kým sa parašutista zladí s padákom, kým si ho nastaví na svoje parametre, čo chce, aby ten padák robil,“ vysvetľuje. Zároveň si musel spomenúť na postupy, ktoré používal pred rokmi. Návrat do formy mu trval približne dva roky. Postupne však začal dosahovať lepšie výsledky. „Tento rok už na tých svetových pohároch to bolo vidno, že už je to tak – tesne štvrté miesto, desiate miesto a tak. Tak som si hovoril, že už to musí prísť. A prišlo to v tom najlepšom čase.“
O výsledku rozhodujú centimetre aj počasie
Presnosť pristátia patrí podľa Juriša medzi najnáročnejšie parašutistické disciplíny. Súťažia v nej muži aj ženy v jednej kategórii a výsledok výrazne ovplyvňuje počasie. „Nenadarmo sa v tejto disciplíne hovorí, že je to kráľovská disciplína,“ povedal. V súťaži môže byť veľké množstvo pretekárov. Na šampionáte ich bolo približne 132. Parašutista musí počas zoskoku reagovať na množstvo premenných – teplotu, smer a silu vetra či ďalšie poveternostné podmienky. „Všetky tieto parametre musíte nejakým spôsobom zvládnuť tak, aby ste ich vedeli eliminovať a prišli vždy nad to, doskočiť skôr tak, ako vy chcete. Nie ako chce počasie, alebo ako vás tam zanesie padák.“
Po zvládnutí všetkých podmienok rozhoduje samotná presnosť. Cieľom je trafiť malý žltý bod s priemerom približne dva centimetre, ktorý predstavuje presný stred. Práve počasie robí túto disciplínu mimoriadne nevyspytateľnou. „Môže sa stať, že v päťčlennom tíme pristávajú ľudia po sebe, ja neviem, 20 alebo 30 sekúnd, a ani jeden od druhého nemá rovnaké počasie.“
Hoci by sa mohlo zdať, že najdôležitejší je posledný zoskok, podľa Juriša rozhoduje každý jeden. „Centimetre sa vám počítajú od prvého zoskoku až po ten desiaty. A keď skočíte horší výsledok na začiatku, tak ono sa to s vami vlečie potom stále až do konca.“
Za psychicky najnáročnejší považuje semifinálový zoskok. Súťaž komplikovalo počasie, vietor a opakované prerušovanie programu. Čakanie trvalo od obeda až do večera a pokračovalo opäť skoro ráno nasledujúci deň. „Bolo to také náročnejšie, to semifinále. A tam sa mi podarilo dať nulu a už ma to tak nejako trošku upokojilo, že dobre, už máš len jeden zoskok, sprav ho dobre a môže to vyjsť.“
Najväčší úspech kariéry
Juriš sa k parašutizmu dostal už pred štyridsiatimi rokmi. Prvý zoskok absolvoval v roku 1986. Počas svojej kariéry dosiahol viacero výrazných výsledkov. Na Svetových hrách v Kaohsiungu získal druhé miesto, o ktoré rozoskakoval s Nemcom Wiesnerom. Aktuálne prvenstvo však považuje za svoj najväčší športový úspech. Zároveň dodáva, že pocity po víťazstve zostávajú podobné bez ohľadu na úroveň súťaže. „Robíte niečo, čomu obetujete strašne veľa času, od rodiny ste dosť často preč. A keď sa niečo podarí, tak si poviete – malo to zmysel, oplatilo sa to.“
Vojak aj vrcholový športovec
Róbert Juriš je profesionálnym vojakom a už 16 rokov slúži v Nitre na 11. brigáde vzdušných síl. Predtým pôsobil ako profesionálny športovec v Dukle. Keď sa v roku 2010 zrušilo družstvo parašutizmu, vojaci sa rozdelili medzi jednotlivé útvary a Juriš zakotvil v Nitre. Veľkú pomoc pri jeho aktuálnej športovej príprave predstavovalo aj vedenie brigády. Umožnilo mu absolvovať trojmesačnú stáž v Dukle, vďaka čomu sa mohol intenzívnejšie pripravovať bez toho, aby musel čerpať voľno z práce. „Za veľkej pomoci vedenia 11. brigády sa mi podarilo toto všetko, čo sa podarilo,“ zdôraznil. Vojenská služba mu podľa vlastných slov pomáha aj po psychickej stránke. Pri presnosti pristátia je totiž mimoriadne dôležité vedieť sa sústrediť a odfiltrovať okolie. „Dôležité je pri tejto disciplíne byť pripravený hlavou. Veľa dobrých športovcov niekedy tie preteky prehrajú hlavou.“ Pred zoskokom si preto vytvára vlastnú „bublinu“ a sústredí sa iba na výkon. „Vedieť povedať niekomu aj nie – prepáč, pripravujem sa na zoskok, stretneme sa potom neskôr. Takže to je dôležité.“
Profesionálne výsledky s amatérskou prípravou
Parašutizmus na Slovensku podľa Juriša stále funguje predovšetkým na amatérskej báze. Členovia tímov majú svoje zamestnania a športu sa venujú popri práci. „Niekedy máme svoju prácu. Ja som vojak, ďalší pracuje na diaľničnej spoločnosti, ďalší pracuje súkromne. A proste je náročné zvládnuť, aby si ľudia vedeli nejaké voľná, dovolenky zobrať, aby sme stihli aj trénovať spolu.“ Práve spoločná príprava je podľa neho pri tímových súťažiach veľmi dôležitá. Napriek podmienkam dokázalo slovenské družstvo na svetovom šampionáte obsadiť ôsme miesto. „Väčšinou to boli profesionálne tímy, ktorých skákanie je ich práca. A my sme dokázali byť ako amatéri hneď za nimi. Čiže je to dosť náročné v týchto podmienkach robiť profesionálne výsledky s amatérskou prípravou.“
Napriek desaťročiam skúseností považuje za dôležité, aby parašutista nikdy nestratil rešpekt pred športom. „Každý, kto robí takýto šport, mal by mať rešpekt. Či má tisíc doskokov, či má desaťtisíc doskokov, stále tam musí byť rešpekt.“
Bez rešpektu podľa neho rastie riziko nehody. Aj skúsenému parašutistovi sa môže stať technický problém. Juriš zažil situáciu, keď sa mu hlavný padák neotvoril úplne správne. Práve preto má každý parašutista k dispozícii aj záložný padák a bezpečnostný prístroj, ktorý ho v prípade potreby dokáže automaticky aktivovať. „Je to dosť dobre poistené,“ konštatuje.
Začínajúcim parašutistom radí pokoru a disciplínu
Svoje skúsenosti odovzdáva aj mladším parašutistom. Za dôležité považuje počúvať skúsenejších kolegov a vyhnúť sa chybám, ktoré si začínajúci športovec môže zbytočne osvojiť. „Je tam dôležité nechať si poradiť od tých starších ľudí, ktorí už prešli takýmito situáciami, ktoré ich čakajú. Aby sa vyhli nejakým zlozvykom, zbytočným chybám.“
Za základ považuje disciplínu, pokoru a jasne stanovený cieľ. „Stanoviť si svoj cieľ a snažiť sa tak, aby ho dosiahol.“ Tým, ktorí by si chceli parašutizmus iba vyskúšať, odporúča tandemový zoskok. Sám cez víkendy pomáha ľuďom spoznávať parašutizmus práve touto formou. „Odporúčam im skočiť tandem. Zažijú ten voľný pád, vyskúšajú si to. Strašne veľa ľudí povie, že je to úplne niečo iné, ako vidia na videách a počujú z rozprávania. Oni to zažijú na vlastnej koži.“
Podľa jeho skúseností sa niektorým ľuďom tandem zapáči natoľko, že sa neskôr stanú športovými parašutistami. Svet parašutizmu však podľa Juriša nie je iba o sústredení, disciplíne a náročnom tréningu. Medzi parašutistami fungujú aj vlastné tradície a humor. „Parašutisti sú tiež taká veselá rodinka,“ hovorí. Pri jubilejných zoskokoch, napríklad pri stom, päťstom či tisícom, majú svoje tradície a oslavy. „Sem-tam ho hodíme do nejakého bahna a sem-tam ho niečím namažeme. Ale urobíme všelijakú srandu, aby sa nezabudlo.“
Z Humenného cez Lučenec až do Kalinova
Róbert Juriš pochádza z Humenného na východe Slovenska. Za manželkou sa presťahoval do Lučenca a od roku 2009 žije v Kalinove. Parašutizmus ho však spája aj so Spišskou Novou Vsou, kde sa zúčastňoval na tréningoch a pozná množstvo parašutistov. Spomína aj na nedávne vojenské majstrovstvá sveta v Boľkovciach, ktoré boli podľa neho organizačne na vysokej úrovni. Samotné podmienky však parašutistom výrazne skomplikovalo počasie. „Tu bolo strašne náročné počasie. Aj to umiestnenie toho doskočiska na presnosť pristátia bolo náročné. Boli tam turbulencie a rotory a mali to veľmi ťažké tí parašutisti.“
Najvyššiu métu už dosiahol, pokračuje však ďalej. Hoci už získal titul majstra sveta, motiváciu pokračovať mu nechýba. „Každé jedny preteky by som chcel vyhrať. Keď ide niekto do preteku, že ho nechce vyhrať, tak už nech tam ani nejde.“
Najvyššiu métu svojej kariéry má podľa vlastných slov za sebou, no súťažiť chce ďalej. Čaká ho ešte finále Svetového pohára vo Švajčiarsku. „Každé jedny preteky chcem zaskákať dobre, tak aby to bolo bezpečné, aby sme robili dobré výsledky a aby sa darilo všetkým členom tímu.“
Podporu má aj doma
Skĺbiť profesionálnu vojenskú službu, tréningy, súťaže a cestovanie nie je jednoduché. Juriš pracuje v Nitre, často chodí na týždňovky a vo voľnom čase sa venuje tréningu a tandemovým zoskokom.
Veľkou oporou je mu manželka, ktorá je tiež parašutistkou a sama má na konte množstvo medailí a pohárov. „Ona je tiež parašutistka. Má preto pochopenie a vie, že keď človek chce niečo dosiahnuť, musí tomu obetovať aj veľa času.“
Parašutizmus si vyskúšala aj ich dcéra. Prvý tandemový zoskok absolvovala s otcom ako osemročná a ďalší tento rok. Dcéra sa však vydala úplne iným smerom. Vyštudovala biochémiu a ukončila prvý rok doktorandského štúdia. Následne získala prácu v Slovakofarme v Hlohovci. „Ja som zase hrdý ako rodič. Obidvaja sme na ňu hrdí, že doštudovala. Taká šikovná je,“ hovorí Juriš.
Zdroj; vobraze.sk, foto: archív Róbert Juriš
