Icuka sa vytratila z ulíc R. Soboty a dostala novú šancu na život

Viac ako dvadsať rokov bola na ulici, kde okúsila trpkosť života. Rimavskosoboťania ju poznajú ako bezdomovkyňu Icuku. Osud sa s ňou nemaznal. V detstve mala otca alkoholika a v 15-tich odišla z domu v Martinovej. Ako ďalej pre vobraze.sk uviedla, novú šancu na život dostala asi pred dvomi rokmi. „Keď som si už myslela, že niet cesty späť podali mi pomocnú ruku z Mestského úradu v Rimavskej Sobote a umiestnili ma v Domove sociálnych služieb Femina vo Veľkom Blhu. Bolo otázne, či po toľkých rokoch strávených na ulici ostanem v domove a adaptujem sa, alebo odídem späť na ulicu – mala som rôzne myšlienky,“ spomenula Helena (Icuka) Váradiová (46), ktorá sa narodila v R. Sobote. Má dvoch súrodencov – staršieho brata Romana a mladšiu sestru Terezku.

Ako v príbehu ďalej vyrozprávala, jej detstvo bolo ťažké a bolestivé, otec bol alkoholik, veľmi bil matku, ktorá ťažko pracovala na družstve v Martinovej. Tu bývali až do smrti ich mamy, ktorá zomrela veľmi mladá (43-ročná) na rakovinu. Po tejto smutnej udalosti sa začal Icin príbeh ešte zhoršovať.

„Ako 15-ročná som musela z domu odísť lebo otec nás bil, inú možnosť som nemala. Brat bol umiestnený v ústave, ja a sestra sme odišli do Rimavskej Soboty, kde sme si našli starý neobývaný dom a tam sme bývali. Sestra si našla onedlho priateľa a postupom času sa vydala do Českej repbliky, kde sa usadila. Ostala som sama. Stratila som nádej v lepšiu budúcnosť a začala som hľadať rodinu vo Fiľakove, kde som ale nikoho nenašla. Putovala som šesť rokov po Fiľakove, kde som začala piť. Keď som ani po tak dlhej dobe nikoho nenašla, nevidela som inú možnosť len sa vrátiť do Rimavskej Soboty. Tam som žila 22 rokov na ulici. Najviac času som trávila v spoločnosti bezdomovcov, ktorí mi boli najbližší. Boli to ťažké časy, kde som žila s priateľom, s ktorým som mala dve deti – syna a dcéru. Deti som nechala u krstných rodičov, ja som sa o nich na ulici nevedela postarať. Túlala som sa kade-tade, spávala som po rôznych opustených miestach a garážach. Zimy boli dlhé a chladné. Bolo to veľmi náročné obdobie môjho života, niekoľkokrát som bola hospitalizovaná v nemocnici pre rôzne infekčné choroby a omrzliny.“

Potom však prišla nádej na dôstojnejší život a pomohli jej dostať sa do V. Blhu, kde si časom zvykla a teraz má peknú izbu, teplú stravu, voňavú posteľ a veci ktoré nikdy nezažila. „Začala som opäť dôverovať ľuďom a oni verili vo mne a dali mi šancu na lepší život. Teraz bývam v domove, kde som sa naučila používať práčku, žehličku, mikrovlnnú rúru…. Učím sa prať, žehliť upratovať, variť a vypomáham v kuchyni. Rada pracujem na dvore domova. Už mám príležitosť sa starať aj o svoj zovňajšok – som pekne oblečená, upravená a skúšam rôzne účesy. Vo voľnom čase rada pozerám televízor, hlavne turecké telenovely. Teraz som spokojná so svojím životom, veľmi si vážim to, že som dostala takúto šancu a budem sa snažiť o to, aby som sa nikdy nevrátila k starému životu,“ uzatvára v rozhovore, ktorý pre našu redakciu sprostredkovala vedúca sociálneho úseku DSS Femina Štefánia Vargová.