Tvrdí, že každý v rámci svojich schopností a možností by mal aspoň niečo malé urobiť pre svoju rodnú dedinu, rodný kraj, rodnú vlasť. To je krédo profesora Leona Sokolovského, rodáka z Kokavy nad Rimavicou, ktorý celý život nezabudol na obec, z ktorej pochádza. Dnes sa dožíva 75. narodenín. Na zmienku o narodeninách reaguje veselo. „Sedemdesiatpäť nie je na oslavu, už len na pripomenutie,“ hovorí pre vobraze.sk Leon Sokolovský, emeritný profesor, zanietený historik, ktorý žije v Bratislave, no na sviatky prišiel do Rimavskej Soboty a navštívil i Kokavu, kde je Čestným občanom.
Leon Sokolovský sa podieľal na obnovení erbu Rimavskej Soboty. Pôvodne išlo o bielu orlicu na modrom štíte. Práve vďaka jeho výskumu sa podarilo zistiť, že výber farieb nebol správny a podarilo sa vytvoriť súčasný erb na bielom štíte. Ruku k dielu priložil k približne 700 erbom. „Niektoré som objavil, niektoré som vysvetlil a k niektorým som sa len vyjadril,“ doplňuje informáciu. Objavil aj erb mesta Hnúšťa, Tisovec, Revúca, ale aj obcí ako Utekáč, Šoltýska, Rim. Seč a samozrejme kokavský erb, ktorý objavil úplne nanovo. „Je to ako keď detektív, alebo kriminalista objasní prípad, také uspokojenie cíti aj historik, keď objaví niečo nové,“ konštatuje.
Podstatnú časť svojho detstva prežil v Kokave nad Rimavicou. Ako priblížil, práve v Kokave sa sformovali jeho názory na svet v najširšom slova zmysle. „To prvé obdobie života sformovalo moje myslenie na celý život. Ku Kokave som mal vždy vrúcny vzťah, to mi ostalo aj v dospelosti a stále som sa tam rád vracal,“ opisuje svoj vzťah k rodnej obci. Ako dvanásťročný sa presťahoval do Rim. Soboty, kde jeho otec pracoval na železnici, na traťovej dištancii. Spomína na to, ako na základnej škole, v siedmej triede preberali učivo o husitskom hnutí. Zaujalo ho to a prebudilo jeho zvedavosť. Využil blízkosť múzea v R. Sobote, ktoré začal pravidelne navštevovať. Niekedy okolo roku 1963 sa mu podarilo nájsť bronzový tanier, ktorý do múzea zaniesol a odvtedy sa stal pravidelným návštevníkom a neskôr aj spolupracovníkom. Pre Gemersko-malohontské múzeum publikoval niekoľko článkov a robí aj recenzenta historických príspevkov.
Na strednej škole bolo jeho jediným cieľom dosiahnuť maturitu, aby mohol ísť na univerzitu študovať históriu. Maturoval v búrlivom roku 1968. „To by bolo na osobitný román,“ reaguje dnes už s úsmevom na toto obdobie jeho života. „V pravom slova zmysle je to tak, že moja práca je mi koníčkom,“ priznáva v rozhovore. Ďalej tiež dodáva, že aj keď sa ľuďom zdá, že je to nudná papierová robota, v skutočnosti sa to podobá na prácu kriminalistu. „Je to detektívna práca z tých malých drobných útržkov dokumentov dokázať vytvoriť obraz.“
Na Kokavu a región ale nikdy nezabudol a nie len kvôli rodine a priateľom, ktorých aj po odchode do Bratislavy navštevoval. Neskôr, už ako vyštudovaný historik, sa o ňu zaujímal aj z historického hľadiska a prichádzal aj kvôli bádaniu. Venoval sa však aj celému regiónu Gemer-Malohont.
S otcom a neskôr s priateľmi pochodili všetky kopce v okolí. „Kokavu považujem za stred svojho sveta.“ Napriek tomu, že už dlhé roky Kokava nie je jeho trvalým bydliskom, stále je jeho srdcu blízka. Kopce schodil ako turista, hubárčina ho však nenadchla. „Ja som skôr zažíval prírodu a pohľady z kopcov. Som skôr milovník prírody. Nie som hubár.“
Kvôli zdravotným problémom sa nemôže vracať do Kokavy tak často, ako by si želal, ale vždy keď mu to okolnosti dovolia, rád príde. Aj po rokoch udržiava dlhoročné priateľstvá a stretáva sa s rodinou. Keďže jeho koníčkom okrem histórie a literatúry je aj folklór, pravidelne sa zúčastňuje aj festivalu Koliesko. Ešte ako chlapec bol členom detského folklórneho súboru, ale s tancom prestal ako dvanásťročný. Pred rokmi si Leon Sokolovský zaobstaral fujaru, na ktorú zvykol aj hrávať. Má dve dcéry a dve vnučky, ktoré sú členky detského folklórneho súboru Hájenka v Bratislave. „Najviac ma dojalo, keď moja vnučka vystupovala v Kokave, na školskom dvore, pred školou, v ktorej som študoval. Bolo to neďaleko domu, kde bývali moji starí rodičia,“ hovorí historik, ktorý svojim dievčatám stále rád vyrozpráva príbehy o Kokave, o rodinnej histórii. Dcéry si vybrali iný druh detektívnej činnosti, obe sú ekonómky – audítorky.
Leon Sokolovský je považovaný za znovuobjaviteľa Malohontu. Počas štúdia na ZŠ a SŠ bola Rimavská Sobota považovaná za Gemer. Až počas štúdia na VŠ sa venoval diplomovej práci kde zistil, že Rim. Sobota bola centrom Malohontu. „Malohont je moje znovuobjavené dieťa,“ priblížil Sokolovský, ktorého diplomová práca bola neskôr vydaná knižne.
Celoživotný historik pôvodne začal študovať učiteľstvo. Ako vysvetľuje, bolo to však skôr východisko z núdze. Keď maturoval, otvárali sa len učiteľské odbory, preto sa prihlásil na učiteľstvo v aprobaácii dejepis -nemčina. Až v druhom ročníku neskôr prestúpil na historické vedy archívnictvo, keď zistil, že jeho vysnívaná práca je práve v tomto odbore. O archívnictve ako chlapec netušil.
Ako heraldik sa stal členom Rady pre vojenskú symboliku, poradného orgánu ministra obrany. 10-15 rokov sa intenzívne podieľal na rôznych medailách, vlajkách a oceneniach. Získal za to aj najvyššie možné ocenenie, je ňou Pamätná medaila ministra obrany SR 1. stupňa (zlatú). Leon Sokolovský okrem iných záslužných činností stál aj pri zrode Gemersko malohontskej vlastivednej spoločnosti v Rimavskej Sobote, je iniciátorom a spoluzakladateľom spolku kokavských rodákov v Bratislave, publikuje historické články v Kokavských zvestiach, ale regiónu Gemer-Malohont sa venuje aj v mnohých zo svojich viac ako 300 vedeckých prác.
Po odchode do dôchodku získal čestný titul emeritného profesora Univerzity Komenského. Ostal mu pracovný stôl, aj má naďalej prístup ku všetkému zariadeniu. Ako externista ostal členom štátnicových komisií a predsedom akreditačnej komisie. Aktuálne stále teda udržiava intenzívne kontakty s katedrou. Leon Sokolovský už od detstva túžil venovať sa histórii. Považuje sa za šťastného človeka, že mohol v živote robiť to, čo miluje a dodáva „Je to môj životný sen, ktorý sa mi splnil.“
Zdroj: vobraze.sk
