Život Jána Albertyho z Rimavskej Soboty sa od detstva až do dnes točí okolo vône benzínu, oleja a starých motorov. Zberateľ, bývalý pretekár na motorkách i autách do vrchu je známy ako veľký nadšenec veteránov. Cez jeho ruky prešli stovky áut a motoriek, mnohé zachránil doslova na poslednú chvíľu pred zošrotovaním.
Všetko sa začalo už v chlapčenských rokoch. „Ako malý som v Hnúšti stále niekomu vliezol do tatrovky. Fascinovala ma Tatra 111, keď sa vozila vysýpať do Maše. Raz pri činžiaku zastala Tatra 30 z Krokavy – celý deň som pri nej presedel,“ spomína pre vobraze.sk Ján Alberty, ktorého už ako osemročného autá zlákali natoľko, že celé hodiny sledoval ich pohyb a rozmýšľal, ako fungujú. Na sídlisku kraľoval detským motokáram, ako jediný mal na nej funkčný volant. „Potom som ju požičiaval kamarátom,“ hovorí s úsmevom Ján Alberty (73), v ktorom sa možno aj práve vtedy zrodil podnikateľský duch.
————V pätnástich rokoch už vlastnil Aero 500. V šestnástich vymenil Tatru 12 za motorku Pionier, na ktorej obišiel Slovensko. Zarábal si brigádami v Rise. Vedel zvárať a skladal autá. „Vedel som urobiť generálku, prevodovku, rozvodovku, vyvariť, nastriekať. Mali sme málo náradia, len autogén a vŕtačku, žiadne flexibrúsky. A keď boli, tak obrovské a ťažké,“ hovorí a dodáva, že v sedemnástich rokoch mal auto Praga Baby, Tatru 30 a Tatru 57.
Aj keď v Československu mali silnú tradíciu tatrovky, pragovky či aerovky, Albertyho srdce si získali posledné roky len anglické autá. „Austin bol podľa mňa najlepší stroj. Anglické autá mali históriu, vôňu, dušu. Tie československé boli niekedy dopredu o „sto rokov“ pred ostatnými, ale tie anglické mali štýl,“ vysvetľuje.
Medzi najvzácnejšie kúsky, ktoré vlastnil, patrí Morris Cowley z roku 1925, privezený z Austrálie. „Má teraz sto rokov. Angličania ho doviezli po mori z Austrálie a potom sa dostal ku mne. Je to kus histórie.“ Najdrahším jeho kúskom bola Škoda Populár, ktorú kúpil od veľmi dobrej rodiny, ktorí ho mali od roku 1946. Majiteľ bol puntičkár asi predal ho za šesťtisíc korún. „Dali sa vtedy kúpiť aj autá za viac ako desaťtisíc, ale na to mal málokto. Populár bol však in. Bolo málo kusov. Bol to štvorvalec a jazdilo sa na ňom Monte Carlo,“ podotkol.
Zachraňoval šrot, z ktorého vznikali poklady
Zberateľská vášeň však nebola o drahých veteránoch kupovaných v aukciách. Alberty vyhľadával autá, ktoré iní považovali len za šrot. „Ľudia sa ma pýtali, načo mi to je. Aj rodičia vraveli, že je to len hromada železa. Ale mňa bavilo zachraňovať ich. Na vlastných veteránoch som vždy jazdil po vlastnej osi, nikdy som ich nevozil na vleku.“ Podľa jeho slov sa mu ich najviac podarilo predať po rozdelení Československa, kedy putovali do zahraničia.
Na jeho dvore vo Vyšnom Skálniku stálo za celú dobu kedysi aj 50 áut či motoriek. Každé malo svoj príbeh. Niektoré prerábal na rodinné výlety, iné oživoval do pôvodného stavu. Spomína na osemmiestny Garant-diesel, s ktorým chodili s deťmi na výlety či až na expedície za objavovaním nepoznaného do zahraničia.
V roku 1974 bol pri zakladaní Veterán klubu v Rimavskej Sobote – tretieho na Slovensku, hneď po Bratislave a Lozorne. Organizoval Gemerskú veterán rallye, ktorá štartovala pri tabakovej továrni v R. Sobote. „Ulica bola uzavretá, bol o to veľký záujem. Vždy som sa snažil, aby na týchto akciách bol aspoň kúsok súťaženia, rýchlostná prémia, napríklad Vyšná Pokoradz – Horné Zahorany. Toto mi dnes na zrazoch trochu chýba,“ hovorí.
A keď sa ženil, jeho svadba sa zmenila na veľkú motoristickú udalosť. „Prišli milovníci veteránov z celého Československa. Bola to moja veľká motoristická akcia,“ smeje sa.
Dobrodružstvá na cestách
Život Jána Albertyho však nie sú len autá. V pätnástich sa rozhodol obísť na motorke celé Slovensko – bez mapy, bez spacáku, len s celtou a paštétami za sto korún. Benzín stál vtedy dve koruny, a tak cestu zvládol s úsmevom.
S priateľmi podnikal výpravy aj do hôr. Najväčším zážitkom bol výstup na Elbrus na Kaukaze. Pôvodne tam chcel vyjsť, ako inak, na motorke. „Rusi tam boli prví na ČZ motokros, aj keď sme sa dozvedeli, že pred vrcholom im zamrzol benzín a museli vyniesť pod vrcholom,“ podotkol.
„Výprava na Kaukaz na Škode 1023 bola najlepšia zo všetkých čo som neskôr robil. Aj vďaka ľuďom, ktorí nám všemožne pomáhali v Gruzínsku, Arménsku, Čečensku i Rusku.“ Aj keď ich tam zatkli za rebelstvo a hrozil im pol roka v gulagu, po zásahoch sa trest zmenil na tri dni domáceho väzenia. Spomína na miestnych ľudí, ktorí sa nemohli stýkať so zahraničnými hosťami, aj na drsné tresty. „Nebola tam voľnosť, ale bol poriadok.“
Do Rumunska chodil už od pätnástich rokov, neskôr podnikol s kamarátmi expedíciu po Transylvánii. Objavovali nepoznané, navštívili Drakulov hrad, liezol pohorie za pohorím, za dva týždne ich bolo šesť. Expedícia takéhoto druhu sa vtedy z okresu Rimavská Sobota konala po prvýkrát, ako aj zrejme v celej vtedajšej Československej socialistickej republike. Po dvadsiatich rokoch sa tam s partiou vrátil a pred dvomi rokmi mala partia dobrodruhov stretnutie už po štyridsiatich rokoch. Alberty obľuboval aj horolezectvo, splavovanie, jaskyne, potápanie, či jachtárstvo. „Skladal som aj plachetnice a dodnes mám jednu nedorobenú. Mám rád voľnosť a všestrannosť,“ povedal organizátor aj ďalších expedícií do Álp, na Balkán, Triglav do bývalej Juhoslávie.
Okrem mechaniky mal blízko aj k umeniu. Ako mladík písal básne do novín, kreslil a maľoval. Obľúbený bol u akademického maliara Štefana Bazovského, ktorý ho učil. „Hovoril nám, že sme najväčšie talenty a experti doby, ale musíme sa tomu venovať. Ja som však dal prednosť autám.“
Mal aj vášeň pre kameru a fotoaparát. V Rimavskej Sobote boli prvé dve poloprofesionálne kamery Krasnogorsk 16mm, ktoré sa vtedy dali kúpiť. Jedna bola na osvete a druhú som mal ja. Kúpil si ju na pôžičku a dokumentoval expedície. Z výpravy na Elbrus však zostal len jediný diák – zvyšné pásky mu zabavili na hraniciach. „Bolo ich asi dvadsať kotúčov, ale asi nám presvietili auto a filmy sa znehodnotili,“ dodal.
Športovec aj tréner
Nebola to však len technika a umenie. Ako mladý sa venoval športu – futbalu aj hokeju. „Keby nebola havária, dodnes hrám futbal alebo hokej,“ hovorí skúsený bývalý automobilový pretekár.
K osudovej nehode došlo v roku 2016 na Ostrej Lúke. O víťazovi skupiny bolo pritom na štarte už takmer rozhodnuté, Jánovi stačilo dôjsť do cieľa a získal by v poradí tretí titul vo svojej triede do 1400. Jedným z najvážnejších dôvodov nehody mala byť dehydratácia, čo dlho pripomínal všetkým pretekárom, aby sa poučili na jeho chybách. Predtým stihol trénovať žiakov-hokejistov, jeho syn bol dokonca jedným z najlepších brankárov v kraji.
Alberty sa živil rôzne – staval továreň na tabak v Poľsku, doma v Rimavskej Sobote mal mäsiarstvo aj malú predajňu tabaku. Servis mal už v roku 1988. „Bol som medzi prvými tunajšími súkromníkmi,“ dodal. Tvrdí, že vždy robil poctivo, aj keď to boli tvrdé časy. Zažil časy, keď každý chcel mať aspoň mopeda či pioniera. On si však plnil sny vo veľkom – veteránmi, expedíciami, dobrodružstvami.
Dnes už na viacdňové zrazy necestuje, ale rád príde na jednodňové podujatia. Stále ho teší, keď môže sadnúť do anglických veteránov, ktoré považuje za stroje s dušou. Ako dodáva, niektoré sú na predaj. „Veľa kamarátov už odišlo na druhý svet. Ale autá ostali. A s nimi aj spomienky. Majú príbeh, ktorý stojí za to rozprávať,“ dodáva s úsmevom muž, ktorý svoj život zasvätil starým autám.
Partia dobrodruhov sa v R. Sobote stretla po 40 rokoch od expedície do Transylvánie
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Jána Albertyho
