Viktória Lajgútová zo Zacharoviec prešla od strihania vlasov k vojsku. Šoféruje nákladné autá. Na radaroch pri Ožďanoch slúži spomedzi novej partie žien najdlhšie. Ako pre vobraze.sk Viktória Lajgútová priblížila, pre kariéru v Ozbrojených silách SR sa rozhodla spontánne.
Vyučená kaderníčka sa po škole živila remeslom. „Urobila som si aj kurz barbera, aj som sa tomu venovala, ale do toho prišiel Covid. Musela som sa poobzerať po niečom inom a práve toto ma oslovilo,“ prezradila Viktória Lajgútová (32). Práve v júli uplynuli tri roky od jej nástupu. „Bolo to náročné na začiatku. Človek je zvyknutý na štandardy, ako si žije svoj život a potom príde profesionálny život vojaka. Musela som sa naučiť oddeliť prácu a súkromie,“ vysvetlila mladá vojačka. Podľa vlastných slov je v súkromnom živote skôr bezprostredná a žoviálna.
Už od nástupu k ozbrojeným silám je súčasťou tímu v Ožďanoch, ktorý patrí pod vzdušné sily. Podľa jej vlastných slov je však profesionálna vojenská služba nevyspytateľná a netuší, kam ju zaveje. Slovensko má však pochodené. Cvičenia absolvovala ako v Lešti, tak napríklad i v Koliňanoch. „Musíme vedieť ovládať každú jednu zbraň, aj keď som vodičkou,“ hovorí Lajgútová, ktorá si kondíciu stráži dlhými behmi so psom.
Jej pracovné zaradenie je vodička. Jazdí teda na vozidlách Praga, či Tatra, na ktorých sa učia práve mladí vodiči. „Mám pocit, ako by som sa ocitla v minulej dobe. V mojich očiach tie autá veľmi nepatria na cesty. Hlavne kvôli neohľaduplným vodičom. Sú viac ťažkopádne, na voľných cestách však jazdia viac v pohode. Vodiči osobných áut si hlavne pri predbiehaní neuvedomujú silu nákladných áut,“ vysvetlila svoje obavy. Vzťah k veľkým autám zdedila po otcovi kamionistovi. Raz pri ceste z cvičenia sa jej pokazilo vozidlo a bol to práve otec, ktorý ju po telefóne navigoval, ako ho spojazdniť.
Z jazdy na nákladnom aute preto obavy nemala. I keď priznáva, že rešpekt rozhodne má. „Hneď ako som si urobila vodičák, tak som chcela byť vodič, ktorý nemá strach, tak som po pár dňoch išla do Košíc, potom do Bratislavy. Teraz mám rešpekt už len pred električkou,“ hovorí. Hoci majú aj nové autá, kvôli nedostatku skúseností a chýbajúcemu rozšíreniu oprávnenia pre jazdu s návesom a prívesom si zatiaľ musí vystačiť s jazdou na starších modeloch.
Každému, kto zvažuje armádnu kariéru, ale tiež každému, kto vojakov kritizuje, odporúča, aby si to skúsili. „Vždy som hovorila, že kto chce ísť do zahraničia, nech ide. Nech si každý na vlastnej koži vyskúša, koľko sa dá zarobiť, aj aké je to byť cudzincom. Nie je to vždy med lízať. To isté hovorím aj za vojsko. Nech je každý múdry z vlastnej skúsenosti,“ hovorí Viktória, ktorá by pred piatimi rokmi nepovedala, že niekedy bude obliekať vojenskú uniformu. “Som tomu ale rada, robím to s radosťou a úctou. Slávnostnú uniformu mám rada obzvlášť. Je to dobrý pocit patriť niekam a robiť dobrú vec pre spoločnosť.“
Práve z pobytu v zahraničí prišla domov s budúcim manželom. „V Anglicku som bola šesť rokov. Išla som tam za prácou a doniesla som si lásku svojho života. Paradoxne to bol Soboťan,“ smeje sa budúca nevesta. S partnerom Miroslavom Šestákom ich už o necelý mesiac čaká sobáš. „Svadba bude na naše desiate výročie. Práve teraz mám dovolenku, aby sme riešili svadbu. Starejší, čepčenie, kroj,“ prezradila Lajgútová.
Rodáčka zo Zacharoviec miluje tanec a športy. Najbližšie má k volejbalu, i keď na neprofesionálnej úrovni. „Predtým som behala, hrala volejbal, ale odkedy staviame dom, tak šli záľuby bokom. Ako dieťa som krúžky nestíhala. Až neskôr som sa prihlásila na maliarsky kurz, ale ako to začalo, tak to aj skončilo,“ vraví Lajgútová, ktorá odchodom do Anglicka odložila maliarske potreby. Verí však, že keď sa podarí dom dokončiť, čas na umenie príde zas.
Sympatická vojačka bola od detstva vedená k zodpovednosti a starostlivosti o zdravotne znevýhodnenú sestru. Vnučka bývalého starostu rodnej obce je však hrdá na svoje korene.
„Máme z jednej strany detvianske korene, z druhej maďarské. Tak si viete predstaviť. Na tridsiatku som pozvala kamarátku z východu a aj tá bola vykoľajená, ako sa vieme baviť,“ smeje sa Lajgútová. Napriek maďarským predkom, jazyk sa nenaučila. „Ani mamina, ani starí rodičia ma k tomu neviedli. Zato môj starý otec z Detvy mohol učiť miestnych Maďarov,“ prezrádza vtipnú skutočnosť. Z čias starostovania starého otca jej ostali spomienky najmä na podujatia, ktoré v tej dobe obec organizovala. „Vždy sme futbalistom natierali chleba s masťou. Raz sme chceli zmenu pre nich, tak sme kúpili paštéty. Nikto nechcel iné, ako chlieb s masťou a cibuľou,“ smeje sa Zacharovčanka pri spomienke, ako paštétou nakŕmili psy.
Kuriózne je, že absolventka Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Rimavskej Sobote nemá maturitné tablo. „Bolo nás 20 dievčat, ale len štyri sme chceli tablo. Ostatné to buď nezaujímalo, alebo si to nemohli dovoliť. Tak nemáme tablo,“ pridáva ďalšiu veselú historku.
Zdroj: vobraze.sk
