Svoju vášeň premenila na celoživotné povolanie. Edita Eliášová patrí medzi posledných predstaviteľov sklárskeho remesla v regióne. Jej ručne maľované sklo poznajú aj v zahraničí.
Edita Eliášová žije celý svoj život v Kalinove, kde sa postupne vypracovala na skúsenú maliarku na sklo. K umeniu sa dostala už v detstve, keď navštevovala základnú umeleckú školu a venovala sa maľovaniu. Už v mladšom veku mala k umeniu prirodzený vzťah, jej mama často spomína úsmevnú príhodu. „Keď som sa naučila držať ceruzku, pomaľovala som aj kuchársku knihu. Maľovanie mi ostalo, ale s kuchárskymi zručnosťami je to už horšie,“ hovorí pre vobraze.sk Edita Eliášová (56).
Neskôr sa rozhodla študovať na Strednej sklárskej škole v Poltári. Maľovaniu na sklo sa tam však venovali len teoreticky. Skutočné skúsenosti získala až vo veku 22 rokov, keď absolvovala odborné školenie v českom Novom Bore. „Podľa mňa je lepšie raz vidieť než stokrát počuť,“ zdôraznila. Práve tam sa naučila technológiu maľovania vysokým smaltom, ktorá spočíva v postupnom vrstvení zlata a 3D kvetov.
Editine prvé výrobky boli jednoduché vázičky, na ktoré maľovala najmä jarné motívy. „Najčastejšie som robila čerešňové kvety a chryzantémy,“ spomína. Svoje prvé výtvory si dodnes odložila, hoci sa na ne po rokoch pozerá kritickejšie. V jej rodine sa nikto sklárstvu nevenoval. K tejto práci ju priviedla najmä fascinácia krásou maľovaného skla. „Mala som možnosť vidieť takéto výrobky a veľmi ma to zaujalo. Keďže sme mali takú školu blízko, išla som to skúsiť,“ vysvetľuje Eliášová.
Sklárstvu sa venuje celý svoj pracovný život. Jej prvým zamestnaním boli sklárne v Zlatne, kde sú známe výrobky Zlatej Zuzany. Neskôr dostala ponuku zo sklárskeho učilišťa v Poltári, kde tri roky pôsobila ako majsterka odborného výcviku a odovzdávala svoje skúsenosti učňom.
Zlom prišiel počas materskej dovolenky, keď sa spolu s manželom rozhodli podnikať. „Mali sme nápad, že budem maľovať doma. Vyhovovalo mi to, lebo som mohla byť s deťmi a zároveň pracovať,“ hovorí. Z práce popri materskej sa stalo jej hlavné povolanie, ktorému sa venuje už 35 rokov.
Začínali v malej dielni doma. Ona maľovala, najmä poháre na jubileá a manžel ich rozvážal zákazníkom. Postupne rozšírila svoju tvorbu aj o vázy, dózy, popolníky či celé súpravy. „Boli časy, keď som maľovala aj desať hodín denne,“ priblížila Eliášová. V súčasnosti sa snaží tempo spomaliť, keďže ide o sedavú prácu, ktorá zaťažuje najmä chrbticu.
Svoju prácu však nepovažuje za náročnú. „Keď človeka práca baví, tak to ide,“ dodala šikovná remeselníčka. Inšpirácia podľa nej prichádza prirodzene. Sklenené produkty si necháva vyrábať v Česku a následne ich dotvára podľa predstáv zákazníkov. „Namaľujem čokoľvek – od detských postavičiek, zvierat až po motorové vozidlá. Najčastejšie sú to svadobné motívy,“ vysvetľuje.
Niektoré zákazky sú však aj netradičné. „Raz chceli, aby som na čašu namaľovala kombajn. Povedala som, že sa pokúsim, ale nezaručujem, že to bude ako kombajn vyzerať,“ uviedla. Napokon sa jej to podarilo.
Medzi najväčšie produkty Edity Eliášovej patrí viac než metrová váza, ktorú musela skladať z dvoch častí. „Maľovala som na tmavomodré sklo, honosné vzory a jazdca na koni, ktorý bojuje s drakom. Pracovala som na nej celý týždeň,“ priblížila.
Jej výrobky sa dostali aj do zahraničia. Má zákazníkov z Ameriky, Austrálie aj arabských krajín. „Kto si ma vyhľadá, tomu vytvorím,“ hovorí. Výnimočnou zákazkou bola aj práca pre arabskú princeznú. „Robila som veľkú kryštálovú vázu s monogramom a erbami pre kráľovskú rodinu na svadbu. Pracovala som na nej asi dva týždne,“ ozrejmila. Jej deti sa síce niečo z remesla priučili, no vydali sa vlastnou cestou. Syn pracuje ako stavebný inžinier a dcéra v oblasti sociálnej práce.
Eliášová zároveň upozorňuje na úpadok sklárstva v regióne. „V oblasti sklárstva je tu pár šikovných ľudí, ale trh je slabý a náklady sú vysoké,“ skonštatovala. Vo voľnom čase sa venuje najmä rodine. Rada trávi čas s vnukmi, ktorí ju chodia navštevovať na víkendy. Každý deň začína aktívne – behom.
Zdroj: Eliška Líšková, foto: album E. Eliášovej
