Svoju vášeň premenila na celoživotné povolanie. Edita Eliášová patrí medzi posledných predstaviteľov sklárskeho remesla v regióne. Jej ručne maľované sklo poznajú aj v zahraničí.

Edita Eliášová žije celý svoj život v Kalinove, kde sa postupne vypracovala na skúsenú maliarku na sklo. K umeniu sa dostala už v detstve, keď navštevovala základnú umeleckú školu a venovala sa maľovaniu. Už v mladšom veku mala k umeniu prirodzený vzťah, jej mama často spomína úsmevnú príhodu. „Keď som sa naučila držať ceruzku, pomaľovala som aj kuchársku knihu. Maľovanie mi ostalo, ale s kuchárskymi zručnosťami je to už horšie,“ hovorí pre vobraze.sk Edita Eliášová (56).

Neskôr sa rozhodla študovať na Strednej sklárskej škole v Poltári. Maľovaniu na sklo sa tam však venovali len teoreticky. Skutočné skúsenosti získala až vo veku 22 rokov, keď absolvovala odborné školenie v českom Novom Bore. „Podľa mňa je lepšie raz vidieť než stokrát počuť,“ zdôraznila. Práve tam sa naučila technológiu maľovania vysokým smaltom, ktorá spočíva v postupnom vrstvení zlata a 3D kvetov.

Editine prvé výrobky boli jednoduché vázičky, na ktoré maľovala najmä jarné motívy. „Najčastejšie som robila čerešňové kvety a chryzantémy,“ spomína. Svoje prvé výtvory si dodnes odložila, hoci sa na ne po rokoch pozerá kritickejšie. V jej rodine sa nikto sklárstvu nevenoval. K tejto práci ju priviedla najmä fascinácia krásou maľovaného skla. „Mala som možnosť vidieť takéto výrobky a veľmi ma to zaujalo. Keďže sme mali takú školu blízko, išla som to skúsiť,“ vysvetľuje Eliášová.

Sklárstvu sa venuje celý svoj pracovný život. Jej prvým zamestnaním boli sklárne v Zlatne, kde sú známe výrobky Zlatej Zuzany. Neskôr dostala ponuku zo sklárskeho učilišťa v Poltári, kde tri roky pôsobila ako majsterka odborného výcviku a odovzdávala svoje skúsenosti učňom.

Zlom prišiel počas materskej dovolenky, keď sa spolu s manželom rozhodli podnikať. „Mali sme nápad, že budem maľovať doma. Vyhovovalo mi to, lebo som mohla byť s deťmi a zároveň pracovať,“ hovorí. Z práce popri materskej sa stalo jej hlavné povolanie, ktorému sa venuje už 35 rokov.

Začínali v malej dielni doma. Ona maľovala, najmä poháre na jubileá a manžel ich rozvážal zákazníkom. Postupne rozšírila svoju tvorbu aj o vázy, dózy, popolníky či celé súpravy. „Boli časy, keď som maľovala aj desať hodín denne,“ priblížila Eliášová. V súčasnosti sa snaží tempo spomaliť, keďže ide o sedavú prácu, ktorá zaťažuje najmä chrbticu.

Svoju prácu však nepovažuje za náročnú. „Keď človeka práca baví, tak to ide,“ dodala šikovná remeselníčka. Inšpirácia podľa nej prichádza prirodzene. Sklenené produkty si necháva vyrábať v Česku a následne ich dotvára podľa predstáv zákazníkov. „Namaľujem čokoľvek – od detských postavičiek, zvierat až po motorové vozidlá. Najčastejšie sú to svadobné motívy,“ vysvetľuje.

Niektoré zákazky sú však aj netradičné. „Raz chceli, aby som na čašu namaľovala kombajn. Povedala som, že sa pokúsim, ale nezaručujem, že to bude ako kombajn vyzerať,“ uviedla. Napokon sa jej to podarilo.
Medzi najväčšie produkty Edity Eliášovej patrí viac než metrová váza, ktorú musela skladať z dvoch častí. „Maľovala som na tmavomodré sklo, honosné vzory a jazdca na koni, ktorý bojuje s drakom. Pracovala som na nej celý týždeň,“ priblížila.

Jej výrobky sa dostali aj do zahraničia. Má zákazníkov z Ameriky, Austrálie aj arabských krajín. „Kto si ma vyhľadá, tomu vytvorím,“ hovorí. Výnimočnou zákazkou bola aj práca pre arabskú princeznú. „Robila som veľkú kryštálovú vázu s monogramom a erbami pre kráľovskú rodinu na svadbu. Pracovala som na nej asi dva týždne,“ ozrejmila. Jej deti sa síce niečo z remesla priučili, no vydali sa vlastnou cestou. Syn pracuje ako stavebný inžinier a dcéra v oblasti sociálnej práce.

Eliášová zároveň upozorňuje na úpadok sklárstva v regióne. „V oblasti sklárstva je tu pár šikovných ľudí, ale trh je slabý a náklady sú vysoké,“ skonštatovala. Vo voľnom čase sa venuje najmä rodine. Rada trávi čas s vnukmi, ktorí ju chodia navštevovať na víkendy. Každý deň začína aktívne – behom.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album E. Eliášovej

<p>The post Jej ručne maľované sklo poznajú aj v zahraničí. Zručná Eliášová z Kalinova začína deň behom first appeared on vobraze.sk.</p>

Staré noviny by väčšina z nás bez váhania vyhodila. V rukách Kataríny Sojkovej z Kalinova (okres Poltár) sa však menia na pevné a prepracované koše, chlebníky či dokonca veľké koše na prádlo. Papierové trubičky, ktoré si sama vyrába, premieňa na výrobky, ktorým ľudia často nechcú veriť, že by ich aj uniesli. Katarína Sojková je rodáčkou z tejto malej obce. Tu sa vydala, pracovala aj vychovala rodinu. Dnes je na dôchodku a aby sa nenudila, pustila sa do ručnej výroby. „Najskôr som skúšala robiť šperky z gorálok, ale košíky mi pripadali lepšie a užitočnejšie,“ hovorí Katarína Sojková (68).

Jej výrobky vznikajú z obyčajných novín. Tie nastrihá a následne našúľa na tenké paličky. Podľa toho, aký veľký výrobok plánuje vytvoriť. „Niekto noviny prečíta a nevyhodí, ja ich spracujem,“ vysvetľuje.

Paličky šúľa na zváračskom drôte. Nie je to však jednoduché. „Treba mať aj dobrý papier, lebo každé noviny sa šúľajú iným smerom. Niektoré sa potom môžu lámať,“ približuje. Pri šúľaní má pomocníka, no keď má voľnú chvíľu, venuje sa tomu aj sama. Za približne šesť hodín dokáže našúľať aj tisíc hárkov, čo je množstvo potrebné napríklad na jeden väčší kôš na prádlo.

Pred samotným pletením sa paličky farbia a kúpu v lepidle Duvilax, aby farba dobre držala. Následne sa musia navlhčiť, aby sa dali tvarovať – okrem koncov, ktoré musia zostať suché, aby sa dali napájať. „Musí to byť tvárne, aby sa papier nelámal,“ vysvetľuje. Hotový výrobok opäť natiera Duvilaxom a po uschnutí použije lak na detský nábytok.

Pevné, že si na ne môžete sadnúť

Z papiera vyrába menšie košíky na chlieb, ale aj veľké koše na prádlo či deky. Menšie produkty pletie z tenších trubičiek, väčšie z hrubších. „Ľudia tomu neveria, ale na veľkom koši na prádlo sa dá aj sedieť,“ poznamenala Sojková.

Práve chlebníky patria medzi najžiadanejšie výrobky. Do ich vnútra šije látkovú výstelku, ktorú nazýva „košieľkou“. Jej výrobky majú nielen dekoratívny, ale aj praktický význam.

Inšpiráciu čerpá najmä z videí na internete. V minulosti skúšala pracovať aj s pedigom, no ten ju neoslovil. „Nepáčilo sa mi to, nebolo to také tvárne. Z papiera sa mi dajú robiť krajšie veci,“ hovorí.

Od záhradníčky po remeselníčku

Katarína Sojková je vyučená záhradníčka, študovala v Topoľčanoch. „Inú školu mi veľmi neodporučili kvôli zdravotným problémom. Chcela som byť krajčírka, ale tam by trpela chrbtica,“ spomína.

Počas života pracovala v Kalinove v magnezitke, kde sa vyrábali tehly, pôsobila aj ako vrátnička. Skúsenosti má aj zo záhradníctva v Lučenci, ktoré kedysi fungovalo na mieste dnešnej autobusovej stanice.

Život jej skomplikovala skleróza multiplex, no napriek tomu hovorí, že sa dá s ňou žiť. „O chorobe nerozprávam, nemyslím na ňu. Každý rok sa stretávame s ľuďmi s týmto ochorením, máme súťaže ručných prác a chodíme sa zabaviť,“ približuje.

Tvorba ako relax aj stretnutia s priateľmi

Košíky sú pre ňu nielen záľubou, ale aj relaxom. „Stále je čo robiť. Je to pre mňa oddych,“ hovorí. Jeden chlebník vyrába aj dva dni.

V minulosti organizovala aj tvorivé dielne. Ženy chodievali k nej domov a spoločne tvorili. Remeslo predvádzala na výstave v klube dôchodcov v Kalinove pred Veľkou nocou, v Haliči na Mitrovaní aj na remeselných trhoch v Lučenci.

Dnes tvorí najmä doma. Má niekoľko vnúčat a voľný čas si delí medzi rodinu, záhradku a ďalšie záľuby. Pestuje napríklad lufu – tekvicu, z ktorej sa vyrába prírodná špongia na riad či kúpanie. „Je to ekologické a dá sa to recyklovať,“ vysvetľuje Sojková.

Okrem papierových košíkov vyrába aj drobnosti z dreva, napríklad domčeky či vešiačiky na kľúče. Po oprave strechy im doma zostal drevený materiál, ktorý využila. „Nakúpila som si pílku, hoblík, náradie. Drevo má krásnu vôňu,“ dodáva. A keď si chce oddýchnuť inak, stretne sa s kamarátkami. „Raz mali aj oslavu, kde nám vnuk nechal luk a vyskúšali sme si aj ten,“ prezrádza.

Reakcie na jej výrobky sú podľa jej slov veľmi pozitívne. Ľuďom sa páči, že ide o recyklovaný materiál a ručnú prácu. „Neváhajte, dajte sa do toho. Čo sa dá, treba recyklovať. Netreba všetko len vyhadzovať. Aj z takých novín sa dá všeličo urobiť,“ odkazuje Katarína Sojková, podľa ktorej tvorivosť nemá vekové hranice – stačí chuť začať.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Katarína Sojková

<p>The post Zo starých novín vyrába košíky. Šikovná Katarína z Kalinova našla vášeň v pletení first appeared on vobraze.sk.</p>

Šikovná Jana Gasperová z Kalinova vyrába ozdoby z medeného drôtika. Skrášľuje tak vajíčka i sklenené fľaše. Vytvára kreatívne ozdoby, ktoré robí bez predlohy, len na základe vlastnej predstavivosti. Obec, v ktorej žije, podľa jej slov miluje celým svojím srdcom.

K vyrábaniu produktov z medeného drôtika sa dostala pred vyše tridsiatimi rokmi. „V časopisoch Dorka a Praktická žena som našla jednoduché a veľmi pekné drôtované vajíčka. Bol tam popis a povedala som si, že to skúsim,“ uviedla pre vobraze.sk Jana Gasperová (77). Začínala s jednoduchými vzormi a postupne si v hlave vytvárala nové tvary, ktoré potom aplikovala do reality. „Nepoužívam žiadne šablóny, ani si nič dopredu nepredkreslím. Pozriem sa na vajíčko, poviem si, čo by tam tak sedelo a skrátka to spravím,“ priblížila.

Vajíčka i maľuje. Najčastejšie bielou a hnedou voskovkou. „Obliepam ich aj bavlnkou, ktorú si nastrihám a potom z nej robím rôzne vzory: fialky, maňušky či snežienky,“ spresnila Gasperová. Takéto vajíčka zhotovuje pred Veľkou nocou, kedy je o ne najväčší záujem. Jedno vajíčko vyrobí za tri až štyri hodiny, záleží od komplikovanosti materiálu a vzoru, ktorý si vymyslí. „Koľko ich spravím, toľko ich väčšinou predám. Často som ich nevyfukovala, zostali zdobené v chladničke, a keď prišla návšteva, pýtali sa na vajíčka. Môj manžel otvoril chladničku a smial sa, že si môžu vybrať,“ spomína na zosnulého manžela kreatívna dôchodkyňa. Každý rok má vianočný stromček obvešaný svojimi háčkovanými krásami.

Zdobí však nielen vajíčka, ale aj fľaše, z drôtiku vyrába stromčeky šťastia, hrozno alebo jahody. Obľubuje skrášliť sklenené fľaše zaujímavých tvarov. „Nevidela som také vzory, ktoré tvorím, na iných výrobkoch v mojom okolí. Keď som vyrobila prvú fľašu, veľmi sa páčila a hneď skončila v inej domácnosti ako v tej mojej,“ povedala.

Používa medený drôtik (0,2-0,3 mm), ktorý kupuje v Liptovskom Mikuláši. „Tým, že je to tenký drôtik a je to vzor nahusto, často spravím celý rad a ani to nie je vidieť. Toto remeslo si vyžaduje trpezlivosť, veľmi rada pri ňom relaxujem,“ vyjadrila sa Jana Gasperová. Pridávať do vzorov kvietky jej napadlo asi pred dvadsiatimi rokmi. Najskôr si spraví lístky a potom podľa nich vytvorí kvety.

Tvrdí, že nemá obľúbený produkt z jej dielne. „Moja výroba sa viaže na ročné obdobia. Pred Veľkou nocou sú to hlavne vajíčka a pred Vianocami vianočné ozdoby,“ doplnila s tým, že už nevyrába háčkované dečky, ktorých má stále veľa. Poukázala na to, že oveľa väčší záujem majú ľudia o vajíčka. „Možno budem najbližšie spolupracovať s Martinom Bračokom, ktorý vyrába drevené hodiny. Jeho syn Ján mi navrhne, čo spraviť a spoločne to zostrojíme,“ načrtla zručná Kalinovčanka. Pre svoje vlastné potešenie si vyrobila vázu, ktorá zdobí jej domácnosť. Túto vázu považuje za svoju srdcovku.

Stretáva sa s Katarínou Sojkovou, ktorá vyrába produkty z papiera. „Spolu si sadneme a pri káve pletieme a debatujeme. Vyrábame košíky alebo tácky z papiera.“

„Mala som spolužiaka, ktorý je vysokoškolským profesorom a veľa cestuje. Posielala som mu veľakrát moje vajíčka, takže sa dostali aj do Austrálie či Kanady,“ poznamenala Gasperová. Svoje zdobené drôtované a opletané vajíčka posielala aj do súťaže v roku 2014, a to do 4. ročníka celoslovenskej prehliadky výrobcov kraslíc v Prievidzi – Vandrovalo vajce, kde obsadila prvé miesto. Diplom si hrdo vďaka vnúčatám zavesila na stenu.

Vnučkám sa veľmi páči jej produkcia. Každý rok im nejaké vajíčka dá. Svoj život sa snaží žiť naplno. „Ľudia by mali byť k sebe aspoň o trošičku lepší. Mala som veľkú podporu od svojho manžela. V živote mi zlé slovo nepovedal. Ja som ho volala Janko a on mňa Janka. Chodili sme veľa do prírody. Keď sme navštevovali Liptov, odkiaľ pochádzal, po obede sme išli na prechádzku do dolín či mesta. Každý jeden deň v lete i v zime. Už osem rokov však chodievam sama. Snažím sa každý deň nachodiť aspoň 10 000 krokov, nech sa udržiavam v kondícii,“ hovorí Gasperová.

Často stráži vnučkinho kocúra Miška, ktorý jej doma robí spoločníka. „Mám ho rada. Nerobí skazu, ale vie sa mi tak skryť, že ho potom neviem niekedy nájsť. Vždy keď ma niečo bolí a sedím na gauči, tak príde za mnou a láska sa so mnou. Bolesť ma tak hneď prejde,“ povedala Jana Gasperová.

V mladosti sa venovala tancovaniu vo folklórnom súbore. „Tanec ma veľmi vždy bavil. Rada som chodievala na zábavy, veľa som tancovala,“ skonštatovala Jana Gasperová. Ako dodala, takmer celý život pracovala v kalinovskom Žiaromate, kde prešla rôznymi pozíciami. „Robota ma napĺňala. Napokon som skončila ako majsterka v lisovni,“ uzavrela rozhovor.

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: Ján Bračok

<p>The post Zručná Gasperová z Kalinova vyrába ozdoby z medeného drôtika. Pri tomto remesle relaxuje first appeared on vobraze.sk.</p>

Eva Sojková z Utekáča pracuje ako opatrovateľka, no je tiež zručnou remeselníčkou. Vo svojom voľnom čase sa venuje tkaniu. Pracuje na tradičných drevených krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. Pracovala aj v školstve.

Tkaniu sa venuje približne osem rokov. V tom čase zanechala Eva Sojková podnikanie, lebo sa začala starať o ťažko chorého svokra. A keďže potrebovala vyplniť svoj čas, vrátila sa k tomu, čo vždy obdivovala na svojej mame, ktorá bola veľmi zručná. „Keď mala dcéra Barborka tri roky, tak som bola pri mamke, keď so svojou sestrou snovali nite a chystali proces tkania. Vtedy ma to zaujalo, chcela som to robiť, no keďže bola dcéra malá, nemala som čas sa tomu venovať. No po tom, ako som zostala doma, akoby sa mi otvoril priestor, aby som si to skúsila,“ uviedla pre vobraze.sk Eva Sojková, ktorá pochádza z Rimavských Zalužian. Dodala, že akonáhle si tkanie vyskúšala, hneď mu prepadla.

Spočiatku jej s tkaním pomáhala kamarátka Ľubomíra Žilková z Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa mu začala venovať skôr. Ako Eva povedala, keď začali tkať, snažili sa niektoré veci zjednodušiť „A vtedy som prišla na to, ako naši predkovia vymysleli celý ten postup tkania. Fascinovalo ma to, a preto som sa začala zaujímať nielen o to, ako dať nitky na krosná, ale aj to, ako tie nitky vznikajú. Vtedy sme aj s kamarátkou Ľubkou prišli na to, že tu v okolí sa pestoval a spracúval ľan,“ priblížila Sojková.

Začalo ju teda zaujímať, aký bol postup pestovania i spracovania ľanu. „Očarilo ma, ako tento proces naši predkovia vymysleli. Od zasiatia semiačka až po vznik nitiek. Lebo to sa nedá naučiť len tak, že si to vyskúšam a už to viem. Sú to roky skúseností,“ doplnila. Tiež sa chodila vypytovať tetušiek, ktoré si ešte na pestovanie ľanu spomínali. Vtedy podľa jej slov zistila, že akoby vymrela jedna generácia pestovateľov, lebo sa začala používať bavlna, ktorú si stačilo len kúpiť. „Ani moja mamka už nevedela spracovávať ten ľan tak dokonale, lebo to len videla,“ hovorí šikovná remeselníčka. Ľan si pestuje sama, i keď len v malom a sama si ho aj premieňa na látku. Semiačko získala od pestovateľa z Česka. Majú aj skupinu ľudí, ktorí sa venujú pestovaniu tejto plodiny a na spoločných stretnutiach si vymieňajú svoje skúsenosti. Vyskúšala si aj iný materiál, pradie vlnu a v minulosti tiež vyrábala prútené košíky.

Pod rukami Evy Sojkovej vznikajú rôzne výrobky, a to od pokrovcov, dečiek až po plátno na tašky. Vyrába ich na krosnách, ktoré majú vyše sto rokov. „Myslím si, že sú asi z roku 1920. Darovali mi ich kamarátky, ktoré predali starorodičovský dom a vedeli, že sa zaoberám tkaním. Od kamaráta som sa neskôr dozvedela, že sú vyrobené z jelšového dreva. Musela som si ich však zreparovať, ale tkám na nich, “ hovorí Eva, ktorá spolu s Ľubomírou Žilkovou a ďalšími nadšencami tkania založili občianske združenie Čarovná nitka. V rámci neho chodia predvádzať toto remeslo na festival Koliesko a v Kokave nad Rimavicou budujú centrum tradičného ľudového tkáčstva.

Eva Sojková vyštudovala odevnú priemyslovku vo Svidníku, kde si spravila pedagogické minimum. V minulosti bola majsterkou odborného výcviku na niekdajšom Strednom odbornom učilišti v R. Sobote. Na toto obdobie si spomína s radosťou. „Keďže mám rada kreatívnu robotu, myslím si, že som si vybrala toto povolanie najlepšie, ako som mohla. Bola to veľmi pekná robota, lebo som pracovala s mladými ľuďmi. Videla som, ako profesne rástli. A doteraz viem o dievčatách, ktoré pri šití ostali, aj keď už nie profesne, ale majú ho len ako záľubu,“ hovorí Eva. Tá v v súčasnosti pracuje ako opatrovateľka, stará so o svoju svokru. Vo voľnom čase rada siahne aj po dobrej knižke alebo zájde do prírody.

Zdroj: obraze.sk, foto: album E. Sojkovej

<p>The post Šikovná Eva Sojková z Utekáča sa venuje tkaniu. V R. Sobote bola majsterkou odborného výcviku first appeared on vobraze.sk.</p>

Mária Joklová z Málinca je učiteľkou na prvom stupni základnej školy. Zároveň sa však venuje tkáčskemu remeslu. Krosná, na ktorých pracuje, sú dedičstvom po starej mame. Majú vyše sto rokov. ,,Tkala moja starká, niekedy sa tkalo v každej domácnosti. Toto mi utkvelo v pamäti a ako malá som starkú obdivovala, keď tkala vzory. Mala božskú trpezlivosť. Robila som jej pri tom často spoločnosť,“ spomína pre vobraze.sk na svoje začiatky Mária Joklová (53).

Na Základnej škole v Málinci (okres Poltár) už odučila 26 rokov. Momentálne má triedu prvákov. ,,Učiteľská práca ma napĺňa, baví. Nepatrím medzi učiteľov, ktorí sú vyhorení. Od detí dostávam veľa lásky. Učiteľkou som sa túžila stať od detstva. Bol to môj sen, ktorý sa splnil,“ hovorí Mária Joklová (53). Na deťoch miluje najmä ich bezprostrednosť a otvorenosť.

Mária Joklová je zručnou remeselníčkou, ktorá skrýva vo svojich rukách hotový poklad. Začínala olejomaľbami, ďalej sa venovala rôznym servítkovým metódam, výrobe šperkov, mydielok a sviečok, taktiež krojovým bábikám a rôznym iným dekoráciám. Najväčšiu radosť jej však robí práve tkáčstvo. Aktívne sa tomu venuje štyri roky. Dôležitou časťou pred jeho začatím je správne natiahnutie osnovy. ,,Osnovu viem nasnovať, ale pomáha mi pri tom Ľubka Žilková z Kokavy nad Rimavicou, ktorá mi spoločne s manželom zreparovala aj krosná. Je to zdĺhavá záležitosť, ktorá si vyžaduje aspoň troch ľudí. Ak by nebola osnova správne našponovaná, zle by sa tkalo,“ približuje prípravný proces Joklová. Ďalším postupom je navliekanie nití. Podstatné je nepomýliť sa, pretože stačí jedna malá chybička a všetko sa začína odznovu.

Výsledkom jej tvorivej činnosti na krosnách sú tradičné tkané koberce z regiónu. Ich ozdobou sú hlavne vzory z Málinca a okolia. Kľúčovým materiálom pri ich tvorbe sú rôzne staré tričká či handry. ,,Bavlnené tričká či posteľné oblečenie to je najlepšie, keďže sa to dá pekne trhať. Čím je dlhší pásik, ktorý sa bude zatkávať, tým sa ľahšie pracuje,“ ozrejmila. Samotná výroba jedného pokrovca – približne dvojmetrového trvá jeden celý deň, pokiaľ ide o aktívnu tvorbu, bez prípravného a záverečného procesu. Tkáčstvu sa venuje v pohodlí domova vždy po práci a hlavne, ako ona hovorí, keď ju kopne múza. Pri krosnách dokáže presedieť aj celý víkend. Najradšej pracuje, keď je okolo nej ticho a pokoj. Momentálne kvôli blížiacim sa vianočným sviatkom vyrába aj šitých anjelikov z rôznych dekoratívnych látok.

Myšlienku o zachovaní tradícií sa snaží rozvíjať aj na pôde školy. Organizuje tam hodiny tkáčstva pre najmenších. Je ju možné stretnúť na rôznych remeselných trhoch a tiež na kurzoch pre dospelých.

S ľudovou kultúrou ju spájalo aj vedenie detského folklórneho súboru Málinčok, ktorý však už zanikol a tiež kedysi spolupracovala so ženskou speváckou skupinou Jánošík z Fiľakova. Pred dvomi rokmi bola autorkou knihy Ľudová slovesnosť Novohradu, kde zaznamenala rôzne zvykoslovia a príbehy z okolia Málinca, Poltára, Cinobane, Lovinobane či Kalinova.

Chce si vytvoriť vlastnú dielňu. V budúcnosti sa mieni naučiť pracovať na hrnčiarskom kruhu, ktorý by mala umiestnený vo svojej dielni aj s pecou. ,,Dnešná mládež si vôbec nevie predstaviť prácu našich predkov, ako to fungovalo. Mám dcéru, ktorá zdedila po mne umelecké gény a zároveň vnúčatá, ktoré vediem k tradíciám. Ide mi hlavne o zachovanie hodnôt, teda toho, čo nám nechali naši predkovia, aby sa odovzdávalo ďalším generáciám. Verím tomu, že tú radosť a lásku, ktorú vkladám do mojej práce, že po mne ostane a nájde sa niekto, kto ju bude posúvať ďalej,“ povedala Mária Joklová.

Zdroj: Dominika Husárová, foto: album M. Joklovej, reprofoto TV Florena a FB ZŠ Málinec

<p>The post Učiteľka z Málinca sa venuje tkáčskemu remeslu. Používa vyše storočné krosná first appeared on vobraze.sk.</p>

Vyštudovala dámske krajčírstvo, pretože vždy ju fascinovalo oblečenie. Hlavnou náplňou jej práce je prešívanie textilu a recyklovaný folklór, ktorý sa snaží dostať do povedomia ľudí. Najznámejšia z jej tvorby je technika krížikovej výšivky. Lučenčanka Janka Sláviková prikladá veľký dôraz na ekologický aspekt svojej výroby. Súčasný odev spája s ľudovými prvkami.

Umelecky založení rodičia
Obaja rodičia Janku od detstva zasväcovali do umeleckej tvorby. „Môj ocko ma zasvätil do tvorby s drevom a vypaľovania či cifrovania. Mala som svoje dláto, ktoré mi vyrobil. Často som zaspávala pri zvuku jeho pílky. Maminka mi zase ukázala umenie šitia, vyšívania či maľovania. Vyrastala som na maliarni, ktorá bola maminým pracoviskom. Umožnila mi tam kresliť moje vlastné návrhy na ozdobu svadobných čiaš a podobne,“ priblížila pre vobraze.sk Janka Sláviková.

Ako dieťa tancovala aj vo folklórnom súbore Kokavan. „Vždy som milovala tie krásne točiace sa sukne. Mám veľkú úctu k našim predkom, pretože folklórne dedičstvo dokázali tvoriť aj popri svojej ťažkej práci, ťažkom živote a len pri sviečkach. Chcela som to preniesť v menšom rozmere aj do dnešnej reality.“

Zlatno, krajčírska škola a Folklórne parádnice
Hoci už 28 rokov žije v Lučenci, jej rodnou obcou je Zlatno. „Bola to sklárska dedinka bez folklórnej minulosti, keďže najväčším módnym hitom tam boli monterky,“ podotkla so smiechom. Umenie a oblečenie ju však vždy fascinovalo. „Stotožňujem sa s myšlienkou Coco Chanel, ktorá tvrdí, že by sme sa mali obliekať tak, akoby to bolo v ten deň naposledy. Myslím si, že oblečenie a doplnky, ktoré si v daný deň zvolíme, o nás a našej osobnosti veľa vypovedá,“ uviedla Sláviková.

Najintenzívnejšie sa začala zaoberať recyklovaným folklórom vďaka projektu Folklórne parádnice. „Je to dielko troch autoriek – remeselníčok, ktoré prepájajú folklór so súčasnou módou. Kúsky predvádzajú všetky vekové kategórie od malých detičiek až po seniorov a cítia sa v tom fantasticky. Idea Folklórnych parádnic je preniesť folklór do bežnej módy tak, aby neostal len v skriniach,“ ozrejmila.

Jankina tvorba a práca s ľuďmi
Jej umelecký tvorivý záber je široký a rôznorodý. Prešíva staré oblečenie a tvorí z neho nové odevy, tašky, kabelky či ľadvinky, ktoré zdobí folklórnymi prvkami. Takisto pečie zo špeciálnej hmoty náušnice, náhrdelníky, prstene či bytové doplnky. „Čo robím najviac? Ide to najmä podľa toho, ako sa cítim. Niekedy vyšívam, inokedy modelujem alebo pečiem šperky celé hodiny. Je to rôzne. Snažím sa prispôsobiť výrobu na základe zákaziek, ale taktiež nálade.“ Čas výroby jedného výrobku je veľmi rôznorodý. Podľa jej vlastných slov niekedy výroba trvá aj niekoľko dní. Na produkte pracuje dovtedy, kým s výsledkom nie je dokonale spokojná.

Okrem krížikovej výšivky používa aj mnohé iné techniky, ktoré sa snaží naučiť aj deti či záujemcov o jej kurzy. „Na kurzoch vyšívame rôzne techniky, omotávanie okolo ihly či krížikovú výšivku. Šijeme ručne, ale aj strojom. Modelujeme, pečieme šperky a bytové doplnky, plstíme na mokro aj na sucho. Robíme z plste anjelikov či bábiky,“ skonštatovala šikovná remeselníčka a pokračovala: „Krásna bábika sa dá vytvoriť aj viazaním z kúska ľanovej handričky. Robili to tak aj naše prastaré mamy. Pracujeme tiež s kožou, vyrábame lapače snov. Robili sme aj s drevom. Je toho veľmi veľa.“

Príroda, ekológia a voľný čas
Janka Sláviková sa považuje za osobu úzko spätú s prírodou. Má k nej veľmi blízko. „Príroda je mojou súčasťou, ktorá ma inšpiruje, motivuje a dopĺňa. Bez prírody by som nemohla byť, ani tvoriť.“ Jedným z hlavných aspektov jej tvorby je udržateľnosť. „K recyklácii a ekológii ma viedli už moji starí rodičia a rodičia. Je to podstata mojej práce. Vždy sa nájdu dobré duše, ktoré už nepotrebujú rôzne gombíky, zipy, nite, krajočky, bavlnky a iné materiály, a preto ich donesú mne,“ podotkla s úsmevom. Nové materiály nenakupuje takmer vôbec.

Jej vzťah k folklóru a tradíciám sa prejavuje aj v ďalších umeleckých záľubách. „Ako som už spomínala, milujem tanec, hlavne mať pri ňom veľkú sukňu, nech sa to poriadne krúti. Počúvanie rozhlasových hier ma zasa vnáša do detstva, keď sme s maminkou tvorili. Pripomína mi to rozhovory so staršími dámami, keď som bola ešte dieťa – milovala som, keď začali rozprávať.“ Intenzívne sa venuje aj skúmaniu ľudskej mysle a zaujíma sa o rôzne druhy závislostí a ich prevenciu.

Túžba odovzdávať dedičstvo tradícií
Víziou do budúcna je pre Janku najmä pokračovať v tom, čo robí. „Chcela by som vzdelávať hlavne deti, lebo je krásna spätná väzba to, keď vidím, že moja práca padá na úrodnú pôdu. Ja som v detstve zažívala ohromujúci pocit, keď ma zasväcovali do tajov remeselných výrobkov, preto by som tento pocit chcela dopriať aj dnešným deťom, aby v tejto technicky pokrokovej dobe mali aj nejaké iné podnety,“ poznamenala. „Myslím si, že moje najväčšie dedičstvo, ktoré som dostala od mojich príbuzných, sú moje ruky spojené s citom pre detail a som za to naozaj veľmi vďačná. Dúfam, že do konca svojho života to budem môcť posúvať ďalej a robiť tak ľuďom radosť,“ odkázala Janka Sláviková.

Zdroj: Simona Kántorová, foto: album J. Slávikovej a M. Alberti

<p>The post Remeselníčka Sláviková z Lučenca má široký tvorivý záber. Hlavnou náplňou jej práce je prešívanie textilu a recyklovaný folklór first appeared on vobraze.sk.</p>

Jej spoločníkmi sú klbko nití, čipkársky valec a drevené paličky. Karolína Krišková z Tisovca sa venuje paličkovej čipke. K tomuto  jedinečnému remeslu ju priviedla jej stará mama.

Karolína Krišková mala vzťah k ručným prácam už ako dieťa. „U nás v rodine sa stále vyšívalo, všade boli samé nite a vzory. Všetci sa venovali buď vyšívaniu, háčkovaniu, alebo paličkovaniu. Najmä moja babka, ktorá ma naučila paličkovanie, keď som mala zhruba šesť rokov. Vtedy ma to akosi nechytilo, no vrátila som sa k nemu až na strednej škole,“ uviedla pre vobraze.sk šikovná remeselníčka Karolína Krišková (43), ktorá  vyštudovala odbor textilné výtvarníctvo na Strednej priemyselnej škole v Ružomberku. Tam sa venovali všetkým možným ručným technikám od paličkovania, frivolitkovania, tkania až po vyšívanie. Práve na škole ju paličkovanie chytilo už naplno, postupne sa v ňom zdokonalila.

Paličkovanie je starodávna forma vytvárania špecifického druhu čipiek. „Je to neobvyklá a netradičná technika, ktorú nie každý ovláda. To ma asi na nej najviac zaujalo. Každý ju obdivuje. Vyzerá zložito, hoci podľa mňa to nie je také zložité, ako sa zdá. A má svoju bohatú históriu na Slovensku,“ priblížila Krišková.

Na paličkovanie potrebuje v prvom rade veľký valec. Je to vlastne textilný vak naplnený sušenými pilinami. Tie sú v ňom veľmi tvrdo natlačené, aby bol pevný. Môže byť malý, ale aj úplne veľký, tie niekedy volali „baby“. Dôležité sú tiež drevené paličky, ktoré sú vysústružené tak, aby sa na ne mohla namotať niť. „Na valec sa položí podvinok alebo teda vzor, tam sa pripevnia paličky s niťami. Vždy sa pracuje s párom paličiek. Tie sa zakvačia na špendlíky, ktoré držia celý vzor pohromade, kým prepletáme nite. Keď to upaličkujeme, tak sa to odstrihne, špendlíky sa vyberú a zostane nám hotová čipka,“ opisuje remeselníčka. Buď je to čipka pásová, ktorá sa používala na časti krojov, alebo je to obrázok, tam môže byť vzorom nejaký kvietok, hlava alebo plachetnica.

To, za ako dlho čipku vyrobí, záleží na jej veľkosti, náročnosti, ale tiež od hrúbky nití. Ak sú hrubšie, tak ide práca rýchlejšie, keď sú ale tenké, tak je robota prácnejšia. „Sú to hodiny a hodiny práce, nemám to nikdy odstopované,“ podotkla remeselníčka. Paličkovanie predstavuje pre ňu koníček. Čipky vyrába aj pre seba, no väčšinou pre ľudí, ktorí chcú svojich najbližších potešiť niečím pekným a neobvyklým. „Hlavne pre ľudí z cudziny je to niečo zvláštne, lebo nie v každej krajine poznajú paličkovanie,“ pripomenula.  

Jej čipky môžu ľudia obdivovať aj na jarmokoch alebo rôznych podujatiach. Naposledy to bolo na Klenovskej Rontouke. Paličkovanie chodí ukazovať aj deťom na základné a stredné školy či do táborov. V Rimavskej Sobote robila kurz paličkovania pre ženy a stretol sa s veľkým záujmom. „Preto teraz rozmýšľame, že si tam založíme klub paličkovanej čipky,” dodala Krišková. Prezradila, že vyrába čipky so vzorom zo Španej Doliny. „Tieto vzory robí moja babka, ktorá má 88 rokov a ešte stále paličkuje. Tie sa akoby učím od nej, lebo doteraz som robila skôr obrázky a veci, ktoré som si sama kreslila.”  

Karolína Krišková sa paličkovaniu venuje popri práci vychovávateľky v detskom domove v Tisovci. Túto prácu robí približne 19 rokov. „Vtedy sem do Tisovca presťahovali detský domov z Brezna, a preto hľadali nových zamestnancov. Práca s deťmi mi je blízka, tak som si podala žiadosť a zotrvala som tam doteraz. Už aj zo dve naše deti som naučila paličkovať,“ povedala s úsmevom. Keď zaregistruje nejakú novú techniku, chce si ju vyskúšať. Takto bola  na kurze drôtovania a začala si  vyrábať šperky. Nedávno si vyskúšala techniku makramé. Okrem toho šije a háčkuje textilné hračky a v minulosti šila aj tašky. Ako hovorí, paličkovanie je pre ňu psychohygienou. „Mám svoju chvíľku na relax pri klepote paličiek. Nemyslieť na nič, len si urobiť čipku,“ doplnila.  

Zdroj: vobraze.sk, foto: album K. Kriškovej

<p>The post Zručná Tisovčanka Karolína sa venuje paličkovanej čipke first appeared on vobraze.sk.</p>

Vypravuje vlaky, no hneď, ako má voľno, si sadne za krosná. Ľubomíra Žilková z Kokavy nad Rimavicou je výpravkyňou na miestnej železničnej stanici, ale hlavne je šikovnou remeselníčkou. Tkaniu na klasických drevených krosnách sa venuje už 20 rokov a nadviazala tým na rodinnú tradíciu.

Ľubomíra sa tkaniu priučila od svojej mamy, no už aj jej stará mama sa mu venovala. Od nej si doniesla výpravkyňa krosná do Kotošky, ktorá je časťou Kokavy nad Rimavicou a od roku 2001 si ku ním pravidelne sadá a tká. Podľa jej slov na to musí človek dozrieť a prehodnotiť svoj život. „Aj keď som mame už v detstve pomáhala so snovaním, či navíjaním nití na krosná, toto remeslo mi najviac prirástlo k srdcu pred 18 rokmi,“ vysvetľuje železničiarka, ktorej s tkaním pomáha aj druh Martin. Ľubka si sama premieňa ľan na látku. Chcela totiž vyskúšať rôzne veci a aj materiál. Tkala z konope, priadze, vlny, ľanu, bavlny a aj z chemlonu. Najviac jej ale učaroval ľan a aj keď sa s ním pracuje ťažšie, námaha pri práci sa vracia v kráse a v kvalite výrobkov. Kokavčanka sama ľan aj pestuje. Semiačka má od kamarátky z Anglicka.

Zameriava sa na osvojenie si zanikajúcich regionálnych tkáčskych techník regiónu Gemer – Malohont a revitalizáciu tradičného tkáčstva. Jedinečnosť svojich výrobkov vidí hlavne v ručnej tradičnej výrobe a v ľanovom materiáli. „Charakteristické je pre mňa tkanie na tradičných pôvodných krosnách, využívajúc tradičný materiál – ručne pradený ľan,“ ozrejmuje Ľubka Žilková. Svoje výrobky obohacuje o tradičné vzory, ktoré má najmä zo starých krojov, obrusov a utierok, no spája ich s modernejším dizajnom. Vďaka tomu získala dva roky po sebe prvú cenu na celoslovenskej súťaži textilnej tvorby amatérov. Navyše, hrdí sa certifikátom od regionálnej značky Gemer-Malohont, ktorá je ocenením práce každého remeselníka z regiónu. Hoci je tkanie podľa šikovnej železničiarky starým remeslom, technika ostáva stále tá istá. Zároveň pri tom vie využiť vlastnú tvorivosť a všetko robí srdiečkom.

Postup tradičného spôsobu spracovania ľanu pretavila aj do autorskej výstavy Od ľanu po plátno, na ktorej neprezentuje len svoje výrobky, ale snaží sa názorne ukázať celú postupnosť, ako sa malé ľanové semiačko dostane po zasiatí, cez zberanie a rosenie, spracovanie na kúdeľ, prenesenie na krosná až do hotového výrobku. V podobnom duchu sa nesie aj jej projekt pre deti Dobrodružstvo ľanového semiačka, ktorý prezentuje aj na školách. Zároveň stojí za projektom Folklórne parádnice, kde spolupracuje so Svetlanou Matuškovou a Jankou Slávikovou. „Túžbu posunúť formu tkania kobercov a prestieraní do textilnej výroby a tvorbu prvých odevných kúskov sa mi podarilo naplniť v roku 2017, keď som spolu s rovnako kreatívnymi žienkami vytvorila skvelý tím,“ prezradila Žilková.

Ich prvá módna prehliadka bola odprezentovaná v Remeselnej uličke na folklórnom festivale Koliesko v Kokave nad Rimavicou v roku 2017. Kolekcia z dielní tvorivých žien bola inšpirovaná folklórom, zameraná na detskú módu. Reakcia návštevníkov všetkých milo prekvapila a utvrdila v správnosti rozhodnutia vytvoriť viacej kolekcií na ďalšie sezóny. V minulých sezónach tak predstavili nadčasové kolekcie na tému Z truhlice starých materí, Svadba, mladícka kolekcia S batôžkom na festival a v roku 2020 „V tkanom šate“. Tento rok je téma Folklórne parádnice a hračka. Navyše, Ľubka spolu s ďalšími nadšencami tkania založila pred dvoma rokmi občianske združenie Čarovná nitka. V rámci neho robia aj tkáčsky kurz na festivale Koliesko a v Kokave budujú centrum tradičného ľudového tkáčstva. „Sme širšia komunita tkáčok a takto by sme sa mali kde stretávať. Chceme tam vybudovať vonku aj altánok a vo vnútri stálu expozíciu výroby ľanu,“ doplnila zručná remeselníčka, ktorá je rada, že po pandémii boli pozvaní na rôzne akcie a plánujú worshopy tkania aj v remeselnom PiTvore v Lučenci.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album Ľ. Žilkovej

Z vlakvedúcej sa stala rušňovodička

<p>The post Kokavčanka Ľubomíra preukazuje zručnosť pri tkaní first appeared on vobraze.sk.</p>