Dávid Ádám pôsobí v nemocnici v Rimavskej Sobote už dvanásty rok. V detstve podával injekcie plyšovým hračkám, dnes sa venuje traumatológii. Odkedy mal prvý kontakt s chirurgiou, o svojom poslaní nezapochyboval.

„Ani neviem, ako to bolo. Ako si pamätám, stále som chcel byť lekárom, ale neviem prečo ani z čoho to vychádzalo. Maminka mi hovorí, že som v detstve očkoval macíkov,“ povedal pre vobraze.sk Dávid Ádám (36). Neskôr sa dostal na medicínu do Košíc, čo bola jasná voľba. Počas štúdia nemal jasnú predstavu o svojej budúcej špecializácii. „Ale prišiel som do Rimavskej Soboty na chirurgiu a tak ma to chytilo, že som vedel, že nikde inde nechcem ísť. Chcem robiť chirurgiu a chcem ju robiť tu v Rimavskej Sobote,“ hovorí dnes už skúsený úrazový chirurg, ktorý si ani nikam inam žiadosť nedával. Keď ešte nastupoval ako čerstvý absolvent všeobecného lekárstva, ovplyvnil ho podľa jeho najmä primár miestneho chirurgického oddelenia Peter Juhász. „Bol človek, ktorý ma oslovil už keď som tu bol na praxi. Je toho názoru, že mladý chirurg musí čím skôr vidieť operácie a začať aj robiť zákroky a operácie, aby čo najskôr nabral zručnosti. Rovno ma zobral na operačku. Keď bol na sále, ukázal mi veľa vecí, ktoré som na škole nevidel, ani nemal šancu sa k nim predtým dostať, videl som, ako prebieha operácia a čo všetko to obnáša. Už vtedy som sa rozhodol, že presne toto chcem robiť,“ vysvetľuje Ádám.

Na chirurgiu nastúpil v auguste 2014 ako čerstvý absolvent. Už koncom septembra robil svoju prvú operáciu. Išlo o zlomeninu stehennej kosti. „Dostal som taký rýchlokurz. Bolo tu dosť málo lekárov, takže sa ma snažili zapojiť čo najskôr do činnosti, ako ambulantnej, aj operačnej. Známi, ktorí nastúpili do väčších nemocníc, sa k tomu ani zďaleka tak skoro nedostali. To je obrovské pozitívum, ja som sa hneď dostal k tomu, čo som chcel robiť,“ pochvaľuje si. Neprišlo to však všetko hneď a bez námahy. „Človek sa musí učiť a postupne sa dostávať k operáciám. Niektoré mi dovolili relatívne skoro, iné až po dvoch, troch či štyroch rokoch. Vždy keď primár Juhász videl, že som pripravený, už by som to zvládol, odskúšal ma. Najprv pod dozorom, potom už aj samostatne,“ spomína na nie tak dávnu minulosť.

Počas svojej praxe sa venoval širokému spektru chirurgických výkonov, atestáciu z úrazovej chirurgie absolvoval v roku 2024. Ako chirurg operuje takmer každý deň, niekedy aj trikrát či štyrikrát. Potom pršiel nový impulz a ponuka stať sa námestníkom pre liečebno-preventívnu starostlivosť Nemocnice Penta Hospitals Rimavská Sobota. Na jej poste pôsobí približne pol roka. Počet zákrokov tak už nemá toľko ako predtým. „Tento rok už operujem menej, ale aj tak som často na operačke a potom sa venujem administratíve a ostatným povinnostiam. Ešte stále som v štádiu, že si hľadám systém, ako si rozložiť čas. Operovať, ambulovať, riešiť veci na oddelení, robiť námestníka a zároveň organizačné záležitosti, niekedy je to náročné skĺbiť. Deň má len 24 hodín a ja sa chcem venovať aj rodine,“ hovorí Ádám, ktorý priznal, že rozhodnutie prijať dôležitú funkciu sa vôbec nerodilo ľahko.

Pri operácii je podľa neho veľmi dôležité plne sa sústrediť. „Všetko ostatné musíte vtedy vypnúť. Sústrediť sa na sto percent. Nie je to ako keď skladáte súčiastky a keď niečo pokazíte, tak to rozoberiete a spravíte znova. Tu veľká možnosť opravy nie je. A keď aj je, často už s následkami, či komplikáciami. Preto to treba urobiť na prvý krát na sto percent,“ vysvetľuje lekár.

Zároveň zdôrazňuje, že chirurg nikdy nepracuje sám a vyzdvihol potrebu skúseného tímu a spoľahlivých kolegov. Výsledok operácie nie je podľa skúseného operatéra len v rukách lekára, ktorý zákrok vedie. „Na operačke jeden človek neurobí nič. Každý musí plniť svoje úlohy. Súhra tímu je naozaj veľmi dôležitá. Keď nemáte dobrý tím, tak sa len trápite,“ vysvetľuje a dodáva, že pri každom úspechu musí mať chirurg pri sebe či už inštrumentára, asistenta, anestéziológa, anesteziologickú sestru, ošetrovateľov, ale i upratovačky.

Lekársku profesiu vníma ako službu. „Sme tu na to, aby sme pomáhali ľuďom. Či sa nám to vždy podarí na sto percent, alebo nie, snažíme sa vždy urobiť maximum. Keď máte k dispozícii všetko potrebné, je to jednoduchšie. Ak nie, hľadáte alternatívy. Ale cieľ je vždy ten istý, pomôcť pacientovi,“ zdôrazňuje Ádám.

Z chirurgie sa venuje najmä traumatológii. „Operujem skôr kosti, kĺby a zlomeniny. Klasickej brušnej chirurgii sa nevenujem. Okrem traumatológie robím aj septickú chirurgiu,“ vysvetľuje. Najčastejšie operácie sú podľa neho artroskopie kolena a ramena, no často rieši aj rôzne zlomeniny. Za najkomplikovanejšie považuje kombinované zákroky. V službe operujú najmä úrazy a zlomeniny, najmä ak hrozí opuch alebo zhoršenie stavu.

Pokoj nachádza zaneprázdnený chirurg doma, kde ho čaká manželka a tri deti. „Mám úžasnú manželku, ktorá mi to všetko toleruje, nočné a víkendové služby, príslužby, časté telefonáty aj doma. Je chirurgická sestrička z nášho oddelenia. Vždy hovorím, že keďže som veľa slúžil a nemal som čas, našiel som si manželku priamo v práci,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že lekár bez sestričky sa nikam nedostane. „A ja ju mám aj doma.“

Silné putá majú aj s kolegami. „Aj svadbu sme mali veľkú. Jeden stôl bola jedna rodina, druhý ďalšia rodina a tretí bola naša medicínska rodina, sestričky, lekári, ošetrovatelia. V nemocnici spolu trávime niekedy viac času ako s vlastnou rodinou,“ konštatuje Ádám.

Keď príde domov, snaží sa vypnúť. Už cestou z práce sa pokúša prepnúť do rodinného režimu, keď vyzdvihuje deti zo školy a škôlky. Oddychuje najmä fyzickou prácou. „Bývame v rodinnom dome a máme záhradu. Fyzická činnosť pomáha vyventilovať hlavu. A keď mám softvér veľmi zavírený, tak sa venujem rekreačnej streľbe. Žiadne poľovanie, len kartóny a neživé ciele,“ priznáva svoju záľubu, ktorej sa venuje už od školských čias. Pôvodne sa venoval lukostreľbe. „Ako vysokoškolský študent som dostal od rodičov svoj prvý luk. Až ako lekár som potom prešiel k streľbe.“ Práve na strelnici vraj dokáže odbúrať to, čo sa cez týždeň nahromadí a zároveň trénovať presnosť, i sústredenie, ktoré vo svojej práci potrebuje nepretržite.

Zdroj: vobraze.sk, Foto: archív Dávid Ádám

<p>The post Traumatológ Ádám pôsobí v nemocnici v R. Sobote. Odkedy mal prvý kontakt s chirurgiou, o svojom poslaní nezapochyboval first appeared on vobraze.sk.</p>

Vymenil tanečný parket za operačnú sál. Tomáš Baka z Rimavskej Soboty sa niekoľko rokov profesionálne venoval tancu. Keď pred dvoma rokmi začal pracovať v tunajšej nemocnici ako lekár a na tanec už nezostal čas navyše, kariéru tanečníka zavesil na klinec. Svoju prácu lekára považuje za poslanie.

K tancu ho priviedla mama
Tancu sa venoval od svojich siedmich rokov. Dostal sa k nemu náhodne. „Moja mamina videla v novinách, že začína tanečný kurz v Rimavskej Sobote, tak ma tam prihlásila, spomína na začiatky Tomáš. Prvé roky tancoval len disko tance v kolektíve. Súťažiť začal ako 9-ročný. Keďže v Rimavskej Sobote ešte nefungoval tanečný klub, spočiatku súťažil za TK Sambed Rožňava. Z Rožňavy pochádzal aj jeho tréner. „Neskôr však otvorili klub aj v Rimavskej Sobote, a tak sme začali súťažiť za domáci klub,“ hovorí. Vášeň k tancovaniu zdedil po mamine, ktorá veľmi rada tancovala. Venovala sa však ľudovým tancom, keďže v našom okolí pôsobili skôr folklórne súbory.

Ako u každého začínajúce športovca, aj u Tomáša boli začiatky náročné. Popasovať sa musel najmä s trémou. „Jednu vec som si ale na sebe všimol, akonáhle začala hrať hudba, nevedel som sa ovládnuť a chcel som sa vytancovať z kože,“ rozpráva Tomáš, ktorý sa v začiatkoch dosť ťažko vyrovnával aj s tým, keď sa v súťaži nezadarilo tak, ako si to predstavoval.

S Orsolyou tancoval 10 rokov
Najdlhšie, 10 rokov, tvoril tanečný pár s partnerkou Orsolyou Farkasovou. Spoznali sa v jednom tanečnom klube, kde obaja trénovali. „Moja bývalá partnerka musela zanechať tancovanie pre zdravotné problémy a Orsolya zasa prerástla svojho bývalého partnera. Tak mi môj tréner nevrhol, či by som to s ňou neskúsil, že by mohla byť pre mňa dobrou partnerkou a mohli by sme napredovať,“ spomína.

Tomáš sa s partnerkou venovali štandardným aj latinsko-americkým tancom, no keď ho vzali v roku 2014 na vysokú školu do Ostravy, prešli len na latinsko-americké tance. Za tie roky zaznamenali mnoho úspechov. Za najväčší považuje titul majstrov Slovenska v kategórii mládež z roku 2014, majstrami Slovenska sa stali aj v kategórii do 21 rokov a v roku 2020 v kategórii dospelých. Vyhrali tiež Univerzitné majstrovstvá Európy a dostali sa do semifinále na svetových hrách v čínskom Chengu. Ako Tomáš prezradil, počas kariéry nemal konkrétny tanečný vzor, no rád si pozrel mnohých skvelých tanečníkov a od každého si vzal to, čo sa mu na ňom najviac páčilo a čo si vedel osvojiť.

Pacienti ho poznávajú
Tomáš sa prestal venovať tancu pred dvoma rokmi, poslednú súťaž absolvoval práve na republikovom šampionáte, kde získal titul majstra Slovenska. Po nich nastúpil v septembri do rimavskosobotskej nemocnice, kde pracuje ako chirurg. Nejaký čas sa popri práci ešte venoval tancu, no postupne zistil, že popri medicíne sa tancu nedokáže venovať na profesionálnej úrovni. „Možno v tom zohrala úlohu aj pandémia koronavírusu, lebo celé zdravotníctvo sa muselo preorganizovať. Momentálne máme dosť veľa akútnych operácií a tiež veľa slúžime. Tak som si povedal, že je lepšie skončiť na vrchole. Pravdupovediac, bol by som sklamaný, ak by neprichádzali rovnaké výsledky, aké sme dosahovali, poprípade, ak by boli horšie,“ vysvetľuje pre vobraze.sk mladý lekár. Ako vraví, mnoho vecí, ktoré sa naučil pri tanci, vie zúžitkovať aj ako lekár. Ide hlavne o precíznosť, vytrvalosť a bojovnosť, bez ktorých by si len ťažko trúfol na také náročné povolanie. V rimavskosobotskej nemocnici pracuje na chirurgickom oddelení.

Spomína aj na svoje začiatky. „Boli samozrejme náročné, ale keď človek chce a veľmi sa snaží, tak sa do toho dostane veľmi rýchlo. Aj nadriadení mi vychádzajú v ústrety, čiže ma nechajú operovať, a snažia sa mi pomáhať,“ vraví. Dodáva, že po vysokej škole, ktorú ukončil v roku 2020, dostal ponuky na prácu aj v iných mestách. „Od začiatku som sa však chcel vrátiť do Rimavskej Soboty, lebo tu mám svoju rodinu a známych.“

V rodine je prvým, kto sa stal lekárom, nikto z rodiny sa tomuto povolaniu nevenuje. „Zvolil som si ho predovšetkým preto, lebo ma baví práca s ľuďmi a vždy som chcel ľuďom pomáhať,“ ozrejmuje. Do nemocnice nastúpil, keď mal 24 rokov, no ako hovorí, pre niektorých pacientov bol nezvyk, keď videli takého mladého lekára. Dokonca ho niektorí pacienti aj spoznávajú, no nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že tanečníkom je jeho brat. Tomáš prezradil, že aj keď kariéru tanečníka zavesil na klinec, možno ho ešte uvidíme ako rozhodcu.  

Vedel, že vyhrá Koleník
Tanec síce zavesil na klinec, no zápolenie tanečníkov si rád pozrie aspoň ako divák. Na Markíze si nenechal ujsť poslednú sériu šou Let’s Dance. Okrem tanečných výkonov bol zvedavý aj na profesionálnych tanečníkov, s ktorými sa ešte donedávna stretával na súťažiach. Síce nemal favorita a nikomu špeciálne nefandil, ale už od začiatku vedel, kto súťaž vyhrá. „Na základe technickej kvality bolo od začiatku zrejmé, že súťaž vyhrá Ján Koleník,“ uzavrel Tomáš, ktorý si vo vzácnom voľnom čase rád chodí s otcom zapoľovať, odreaguje sa aj jazdou na motorke.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Tomáša Baku

Tanečníčka Orsolya Farkasová: Tanec ma naučil byť vytrvalou a nevzdávať sa

<p>The post Bývalý tanečník Tomáš Baka: Pacienti ho spoznávajú, uhádol víťaza Let’s Dance first appeared on vobraze.sk.</p>

Peter Dragijský z Rimavskej Soboty, lekár s dlhoročnou praxou chirurga, končí v ambulantnej sfére. Niekoľko rokov pôsobil aj ako poslanec mestského zastupiteľstva, blízko má aj k športu. Je autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu, známym národovcom. Je v dôchodkovom veku a v ambulancii nadsluhuje už pár rokov. Ako lekár pomáhal pri cyklistických pretekoch Okolo Slovenska a bol aj lekárom miestneho futbalového i hokejového mužstva. Prečo sa rozhodol pre tento krok, aké má na uplynulé desaťročia v službe spomienky a čím sa udržiava v kondícii, prezradil agilný sedemdesiatnik v rozhovore pre vobraze.sk.

Prečo ste sa rozhodli ukončiť lekársku prax?
Prečo som sa takto rozhodol? Je čas začať myslieť viac na svoje zdravie a začať aj pomáhať deťom a vnúčatám. Pracoval som 30 rokov v nemocnici na chirurgickom oddelení. Bola to práca náročná na psychiku, ale aj na fyzickú kondíciu. K tomu treba pripočítať ďalších najmenej 15 rokov (v prepočte podľa trvania pracovnej doby) strávených v nočných službách, okolo 110-150 nadčasových hodín za jeden mesiac. Po „nočnej“ voľno nebolo, každý lekár, nielen na chirurgickom oddelení, odpracuje bez prestávky 32 hodín. Ťažko sa do toho dokáže vžiť človek, ktorý pracuje 40 hodín za týždeň a víkendy či sviatky má voľné. Ďalších 18 rokov som pracoval v súkromnej ambulancii, takže môžem povedať, že som odpracoval, alebo ak chcete: v práci som strávil najmenej 63 rokov.

Kto pacientov po vás preberie?
Ambulanciu preberie MUDr. Igor Tompoš

Uvažujete prípadne ešte nad nejakými službami v nemocnici, alebo definitívne pretrhnete väzby s lekárskou sférou?
Rád si najprv oddýchnem a potom uvidíme.

Ako budete spomínať na pôsobenie chirurga, lekára, v lekárskej praxi?
Všetko vyjadril vo svojej knihe „Život chirurga“ Andrea Majocchi: Chirurgia, božská veda i umenie.

Robili ste prípadne dávnejšie aj v inej oblasti zdravotníctva?
Na chirurgiu v Rimavskej Sobote som prišiel 1. augusta 1974, rok predtým sa mi tu páčilo na povinnej prázdninovej praxi. Pôvodne som mal ísť do Popradu, kde rok predtým otvorili novú nemocnicu a pre mňa, turistu a obdivovateľa Tatier, to bolo príťažlivé. Možno však zavážila tá letná prax. V rámci OÚNZ som pôsobil v športovozdravotnej komisii. V roku 1982 som ako lekár pomáhal pri cyklistických pretekoch Okolo Slovenska. Etapovým mestom bola o. i. Rimavská Sobota. Záverečná etapa z Hnúšte do Prešova cez naše kopce mala 14 horských prémií. Dvakrát som krátkodobo bol lekárom miestneho futbalového i hokejového mužstva.

Boli ste len v Rimavskej Sobote, alebo aj inde?
Rok som bol na vojenčine v Kroměříži, krásnom moravskom meste na Hanej.

V dlhoročnom pôsobení lekára prevláda pozitívne alebo negatívne skúsenosti, zážitky?
Odpoveď nájdete v spomínanej knihe talianskeho chirurga. Fyzicky u mňa prevláda „chirurgický chrbát“.

Ak mám hodnotiť celkovo: Starší kolegovia sa nás snažili čo najviac naučiť a svojim prístupom k nám i pacientom nám boli vzorom. Prevládala vzájomná úcta, ale aj prísnosť z ich strany, snaha nájsť svojich dôstojných nástupcov. Mám na nich len tie najlepšie spomienky.

Na oddelení sme žili družne, navzájom sme si pomáhali, bolo viac času aj na stretnutia mimo pracoviska. Pravidelné boli posedenia pri okrúhlych narodeninách, bol čas aj na šport. Organizovali sa súťaže medzi jednotlivými oddeleniami v rôznych športoch. V tých časoch bolo v nemocnici okolo 10-12 oddelení. OÚNZ mal výborné futbalové mužstvo, s ktorým sme v rokoch 1981 a 1983 vyhrali krajské majstrovstvá, z nich sme postúpili na celoslovenské hry zdravotníkov (celoslovenské, nie celoštátne, pretože štátom sme až od roku 1993).

Mali ste veľa kurióznych prípadov počas svojej praxe, spomínate si na jeden? Nepochybne ste zažili aj situácie, keď bola situácia veľmi vážna.
Každá práca s pacientom je vždy vážna, niekedy až veľmi. Každá odchýlka v zdravotnom stave je pre každého človeka vážna. Kuriózne: poranenie sleziny u 3 mesačného dieťaťa, poranenie tepny mladého futbalistu pri bežnom podvrtnutí kolena… Isto by toho bolo dosť.

Nemienite sa znovu angažovať v komunálnej politike, pretože ste v minulosti boli poslancom?
Bol som trikrát poslancom mestského zastupiteľstva od r. 1994 do 2010 s prestávkou 2002-2006, raz aj členom mestskej rady. Stačilo…
Myslím si, že by sme mali prijať zákony (pri hlasovaní) ako v Nórsku: poslanci od najnižšej až po najvyššiu úroveň majú pri hlasovaní na výber: ZA – PROTI. Zdržanlivých a nerozhodných nepotrebujú, nepotrebujeme ani my, občania tohto mesta a tohto štátu. A nepotrebujeme najmä takých, ktorí vedia donekonečna vysvetľovať, ako a prečo „sa nedá“. Ale to by sa v prvom rade museli cítiť občanmi tejto republiky, a teda aj nášho mesta.

Mienite sa aj ďalej angažovať v Aleji dejateľov?
Áno. Ak niečo začnem, rád to dokončím. Tu musím podotknúť, čo mnohí možno nevedia: som autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu, ktorý je ako nehmotné kultúrne dedičstvo uložený na (nemenovanom) notárskom úrade.
Každý občan tohto mesta by mal byť hrdý na našich rodákov. Vydal som o nich už druhú knihu pod názvom „Osobnosti Gemera-Malohontu, … Slováci tohto kraja“. V projekte treba ešte urobiť veľa. Pomoc by som rád prijal najmä zo strany poslancov MsZ, keďže tzv. ministerstvo kultúry na aktivity Matice slovenskej peniaze „nemá“. Žiaľ, dnes je takmer povinnosťou rôznych pisárikov-nedoukov do Matice slovenskej poriadne si kopnúť. My sme dobrovoľní pracovníci, pracujeme na úkor svojho voľného času i vlastných peňazí.

Sem tam sme vás videli na bicykli. Toto je tá forma, ako si udržiavate kondíciu? Alebo sa udržiavate aj inak?
V mladosti som sa venoval všetkým dostupným športom, súťažne som hral futbal (pre Hnúšťu sme roku 1968 vybojovali historicky 2. dorasteneckú ligu), hokej i stolný tenis. Od detstva sa rád bicyklujem. Na „staré kolená“ som bol na cykloturistike na Elbe, t.r. opäť máme ponuku do Talianska.
V roku 1985 som založil medzipodnikový zimný turnaj v minifutbale v rámci mesta. Vtedy bolo v meste vyše 50 podnikov. V jednom z 5 ročníkov, ktoré som viedol sám, bolo v súťaži 24 mužstiev. Tešilo ma, že som našiel nasledovníkov, súťaž fungovala vyše 20 rokov. Splnil sa mi sen: hrať v jednom mužstve s mojimi dvomi synmi. Naposledy sme si zahrali v mojej šesťdesiatke na turnaji v Bratislave. Náš záverečný, v trojici vykombinovaný gól do prázdnej brány je pre mňa nezabudnuteľný.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post Lekár Peter Dragijský končí v chirurgickej ambulancii first appeared on vobraze.sk.</p>