Peter Dragijský z Rimavskej Soboty, lekár s dlhoročnou praxou chirurga, končí v ambulantnej sfére. Niekoľko rokov pôsobil aj ako poslanec mestského zastupiteľstva, blízko má aj k športu. Je autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu, známym národovcom. Je v dôchodkovom veku a v ambulancii nadsluhuje už pár rokov. Ako lekár pomáhal pri cyklistických pretekoch Okolo Slovenska a bol aj lekárom miestneho futbalového i hokejového mužstva. Prečo sa rozhodol pre tento krok, aké má na uplynulé desaťročia v službe spomienky a čím sa udržiava v kondícii, prezradil agilný sedemdesiatnik v rozhovore pre vobraze.sk.
Prečo ste sa rozhodli ukončiť lekársku prax?
Prečo som sa takto rozhodol? Je čas začať myslieť viac na svoje zdravie a začať aj pomáhať deťom a vnúčatám. Pracoval som 30 rokov v nemocnici na chirurgickom oddelení. Bola to práca náročná na psychiku, ale aj na fyzickú kondíciu. K tomu treba pripočítať ďalších najmenej 15 rokov (v prepočte podľa trvania pracovnej doby) strávených v nočných službách, okolo 110-150 nadčasových hodín za jeden mesiac. Po „nočnej“ voľno nebolo, každý lekár, nielen na chirurgickom oddelení, odpracuje bez prestávky 32 hodín. Ťažko sa do toho dokáže vžiť človek, ktorý pracuje 40 hodín za týždeň a víkendy či sviatky má voľné. Ďalších 18 rokov som pracoval v súkromnej ambulancii, takže môžem povedať, že som odpracoval, alebo ak chcete: v práci som strávil najmenej 63 rokov.
Kto pacientov po vás preberie?
Ambulanciu preberie MUDr. Igor Tompoš
Uvažujete prípadne ešte nad nejakými službami v nemocnici, alebo definitívne pretrhnete väzby s lekárskou sférou?
Rád si najprv oddýchnem a potom uvidíme.
Ako budete spomínať na pôsobenie chirurga, lekára, v lekárskej praxi?
Všetko vyjadril vo svojej knihe „Život chirurga“ Andrea Majocchi: Chirurgia, božská veda i umenie.
Robili ste prípadne dávnejšie aj v inej oblasti zdravotníctva?
Na chirurgiu v Rimavskej Sobote som prišiel 1. augusta 1974, rok predtým sa mi tu páčilo na povinnej prázdninovej praxi. Pôvodne som mal ísť do Popradu, kde rok predtým otvorili novú nemocnicu a pre mňa, turistu a obdivovateľa Tatier, to bolo príťažlivé. Možno však zavážila tá letná prax. V rámci OÚNZ som pôsobil v športovozdravotnej komisii. V roku 1982 som ako lekár pomáhal pri cyklistických pretekoch Okolo Slovenska. Etapovým mestom bola o. i. Rimavská Sobota. Záverečná etapa z Hnúšte do Prešova cez naše kopce mala 14 horských prémií. Dvakrát som krátkodobo bol lekárom miestneho futbalového i hokejového mužstva.
Boli ste len v Rimavskej Sobote, alebo aj inde?
Rok som bol na vojenčine v Kroměříži, krásnom moravskom meste na Hanej.
V dlhoročnom pôsobení lekára prevláda pozitívne alebo negatívne skúsenosti, zážitky?
Odpoveď nájdete v spomínanej knihe talianskeho chirurga. Fyzicky u mňa prevláda „chirurgický chrbát“.
Ak mám hodnotiť celkovo: Starší kolegovia sa nás snažili čo najviac naučiť a svojim prístupom k nám i pacientom nám boli vzorom. Prevládala vzájomná úcta, ale aj prísnosť z ich strany, snaha nájsť svojich dôstojných nástupcov. Mám na nich len tie najlepšie spomienky.
Na oddelení sme žili družne, navzájom sme si pomáhali, bolo viac času aj na stretnutia mimo pracoviska. Pravidelné boli posedenia pri okrúhlych narodeninách, bol čas aj na šport. Organizovali sa súťaže medzi jednotlivými oddeleniami v rôznych športoch. V tých časoch bolo v nemocnici okolo 10-12 oddelení. OÚNZ mal výborné futbalové mužstvo, s ktorým sme v rokoch 1981 a 1983 vyhrali krajské majstrovstvá, z nich sme postúpili na celoslovenské hry zdravotníkov (celoslovenské, nie celoštátne, pretože štátom sme až od roku 1993).
Mali ste veľa kurióznych prípadov počas svojej praxe, spomínate si na jeden? Nepochybne ste zažili aj situácie, keď bola situácia veľmi vážna.
Každá práca s pacientom je vždy vážna, niekedy až veľmi. Každá odchýlka v zdravotnom stave je pre každého človeka vážna. Kuriózne: poranenie sleziny u 3 mesačného dieťaťa, poranenie tepny mladého futbalistu pri bežnom podvrtnutí kolena… Isto by toho bolo dosť.
Nemienite sa znovu angažovať v komunálnej politike, pretože ste v minulosti boli poslancom?
Bol som trikrát poslancom mestského zastupiteľstva od r. 1994 do 2010 s prestávkou 2002-2006, raz aj členom mestskej rady. Stačilo…
Myslím si, že by sme mali prijať zákony (pri hlasovaní) ako v Nórsku: poslanci od najnižšej až po najvyššiu úroveň majú pri hlasovaní na výber: ZA – PROTI. Zdržanlivých a nerozhodných nepotrebujú, nepotrebujeme ani my, občania tohto mesta a tohto štátu. A nepotrebujeme najmä takých, ktorí vedia donekonečna vysvetľovať, ako a prečo „sa nedá“. Ale to by sa v prvom rade museli cítiť občanmi tejto republiky, a teda aj nášho mesta.
Mienite sa aj ďalej angažovať v Aleji dejateľov?
Áno. Ak niečo začnem, rád to dokončím. Tu musím podotknúť, čo mnohí možno nevedia: som autorom projektu Historické osobnosti Gemera-Malohontu, ktorý je ako nehmotné kultúrne dedičstvo uložený na (nemenovanom) notárskom úrade.
Každý občan tohto mesta by mal byť hrdý na našich rodákov. Vydal som o nich už druhú knihu pod názvom „Osobnosti Gemera-Malohontu, … Slováci tohto kraja“. V projekte treba ešte urobiť veľa. Pomoc by som rád prijal najmä zo strany poslancov MsZ, keďže tzv. ministerstvo kultúry na aktivity Matice slovenskej peniaze „nemá“. Žiaľ, dnes je takmer povinnosťou rôznych pisárikov-nedoukov do Matice slovenskej poriadne si kopnúť. My sme dobrovoľní pracovníci, pracujeme na úkor svojho voľného času i vlastných peňazí.
Sem tam sme vás videli na bicykli. Toto je tá forma, ako si udržiavate kondíciu? Alebo sa udržiavate aj inak?
V mladosti som sa venoval všetkým dostupným športom, súťažne som hral futbal (pre Hnúšťu sme roku 1968 vybojovali historicky 2. dorasteneckú ligu), hokej i stolný tenis. Od detstva sa rád bicyklujem. Na „staré kolená“ som bol na cykloturistike na Elbe, t.r. opäť máme ponuku do Talianska.
V roku 1985 som založil medzipodnikový zimný turnaj v minifutbale v rámci mesta. Vtedy bolo v meste vyše 50 podnikov. V jednom z 5 ročníkov, ktoré som viedol sám, bolo v súťaži 24 mužstiev. Tešilo ma, že som našiel nasledovníkov, súťaž fungovala vyše 20 rokov. Splnil sa mi sen: hrať v jednom mužstve s mojimi dvomi synmi. Naposledy sme si zahrali v mojej šesťdesiatke na turnaji v Bratislave. Náš záverečný, v trojici vykombinovaný gól do prázdnej brány je pre mňa nezabudnuteľný.
Zdroj: vobraze.sk
