Dávid Ádám pôsobí v nemocnici v Rimavskej Sobote už dvanásty rok. V detstve podával injekcie plyšovým hračkám, dnes sa venuje traumatológii. Odkedy mal prvý kontakt s chirurgiou, o svojom poslaní nezapochyboval.
„Ani neviem, ako to bolo. Ako si pamätám, stále som chcel byť lekárom, ale neviem prečo ani z čoho to vychádzalo. Maminka mi hovorí, že som v detstve očkoval macíkov,“ povedal pre vobraze.sk Dávid Ádám (36). Neskôr sa dostal na medicínu do Košíc, čo bola jasná voľba. Počas štúdia nemal jasnú predstavu o svojej budúcej špecializácii. „Ale prišiel som do Rimavskej Soboty na chirurgiu a tak ma to chytilo, že som vedel, že nikde inde nechcem ísť. Chcem robiť chirurgiu a chcem ju robiť tu v Rimavskej Sobote,“ hovorí dnes už skúsený úrazový chirurg, ktorý si ani nikam inam žiadosť nedával. Keď ešte nastupoval ako čerstvý absolvent všeobecného lekárstva, ovplyvnil ho podľa jeho najmä primár miestneho chirurgického oddelenia Peter Juhász. „Bol človek, ktorý ma oslovil už keď som tu bol na praxi. Je toho názoru, že mladý chirurg musí čím skôr vidieť operácie a začať aj robiť zákroky a operácie, aby čo najskôr nabral zručnosti. Rovno ma zobral na operačku. Keď bol na sále, ukázal mi veľa vecí, ktoré som na škole nevidel, ani nemal šancu sa k nim predtým dostať, videl som, ako prebieha operácia a čo všetko to obnáša. Už vtedy som sa rozhodol, že presne toto chcem robiť,“ vysvetľuje Ádám.
Na chirurgiu nastúpil v auguste 2014 ako čerstvý absolvent. Už koncom septembra robil svoju prvú operáciu. Išlo o zlomeninu stehennej kosti. „Dostal som taký rýchlokurz. Bolo tu dosť málo lekárov, takže sa ma snažili zapojiť čo najskôr do činnosti, ako ambulantnej, aj operačnej. Známi, ktorí nastúpili do väčších nemocníc, sa k tomu ani zďaleka tak skoro nedostali. To je obrovské pozitívum, ja som sa hneď dostal k tomu, čo som chcel robiť,“ pochvaľuje si. Neprišlo to však všetko hneď a bez námahy. „Človek sa musí učiť a postupne sa dostávať k operáciám. Niektoré mi dovolili relatívne skoro, iné až po dvoch, troch či štyroch rokoch. Vždy keď primár Juhász videl, že som pripravený, už by som to zvládol, odskúšal ma. Najprv pod dozorom, potom už aj samostatne,“ spomína na nie tak dávnu minulosť.
Počas svojej praxe sa venoval širokému spektru chirurgických výkonov, atestáciu z úrazovej chirurgie absolvoval v roku 2024. Ako chirurg operuje takmer každý deň, niekedy aj trikrát či štyrikrát. Potom pršiel nový impulz a ponuka stať sa námestníkom pre liečebno-preventívnu starostlivosť Nemocnice Penta Hospitals Rimavská Sobota. Na jej poste pôsobí približne pol roka. Počet zákrokov tak už nemá toľko ako predtým. „Tento rok už operujem menej, ale aj tak som často na operačke a potom sa venujem administratíve a ostatným povinnostiam. Ešte stále som v štádiu, že si hľadám systém, ako si rozložiť čas. Operovať, ambulovať, riešiť veci na oddelení, robiť námestníka a zároveň organizačné záležitosti, niekedy je to náročné skĺbiť. Deň má len 24 hodín a ja sa chcem venovať aj rodine,“ hovorí Ádám, ktorý priznal, že rozhodnutie prijať dôležitú funkciu sa vôbec nerodilo ľahko.
Pri operácii je podľa neho veľmi dôležité plne sa sústrediť. „Všetko ostatné musíte vtedy vypnúť. Sústrediť sa na sto percent. Nie je to ako keď skladáte súčiastky a keď niečo pokazíte, tak to rozoberiete a spravíte znova. Tu veľká možnosť opravy nie je. A keď aj je, často už s následkami, či komplikáciami. Preto to treba urobiť na prvý krát na sto percent,“ vysvetľuje lekár.
Zároveň zdôrazňuje, že chirurg nikdy nepracuje sám a vyzdvihol potrebu skúseného tímu a spoľahlivých kolegov. Výsledok operácie nie je podľa skúseného operatéra len v rukách lekára, ktorý zákrok vedie. „Na operačke jeden človek neurobí nič. Každý musí plniť svoje úlohy. Súhra tímu je naozaj veľmi dôležitá. Keď nemáte dobrý tím, tak sa len trápite,“ vysvetľuje a dodáva, že pri každom úspechu musí mať chirurg pri sebe či už inštrumentára, asistenta, anestéziológa, anesteziologickú sestru, ošetrovateľov, ale i upratovačky.
Lekársku profesiu vníma ako službu. „Sme tu na to, aby sme pomáhali ľuďom. Či sa nám to vždy podarí na sto percent, alebo nie, snažíme sa vždy urobiť maximum. Keď máte k dispozícii všetko potrebné, je to jednoduchšie. Ak nie, hľadáte alternatívy. Ale cieľ je vždy ten istý, pomôcť pacientovi,“ zdôrazňuje Ádám.
Z chirurgie sa venuje najmä traumatológii. „Operujem skôr kosti, kĺby a zlomeniny. Klasickej brušnej chirurgii sa nevenujem. Okrem traumatológie robím aj septickú chirurgiu,“ vysvetľuje. Najčastejšie operácie sú podľa neho artroskopie kolena a ramena, no často rieši aj rôzne zlomeniny. Za najkomplikovanejšie považuje kombinované zákroky. V službe operujú najmä úrazy a zlomeniny, najmä ak hrozí opuch alebo zhoršenie stavu.
Pokoj nachádza zaneprázdnený chirurg doma, kde ho čaká manželka a tri deti. „Mám úžasnú manželku, ktorá mi to všetko toleruje, nočné a víkendové služby, príslužby, časté telefonáty aj doma. Je chirurgická sestrička z nášho oddelenia. Vždy hovorím, že keďže som veľa slúžil a nemal som čas, našiel som si manželku priamo v práci,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že lekár bez sestričky sa nikam nedostane. „A ja ju mám aj doma.“
Silné putá majú aj s kolegami. „Aj svadbu sme mali veľkú. Jeden stôl bola jedna rodina, druhý ďalšia rodina a tretí bola naša medicínska rodina, sestričky, lekári, ošetrovatelia. V nemocnici spolu trávime niekedy viac času ako s vlastnou rodinou,“ konštatuje Ádám.
Keď príde domov, snaží sa vypnúť. Už cestou z práce sa pokúša prepnúť do rodinného režimu, keď vyzdvihuje deti zo školy a škôlky. Oddychuje najmä fyzickou prácou. „Bývame v rodinnom dome a máme záhradu. Fyzická činnosť pomáha vyventilovať hlavu. A keď mám softvér veľmi zavírený, tak sa venujem rekreačnej streľbe. Žiadne poľovanie, len kartóny a neživé ciele,“ priznáva svoju záľubu, ktorej sa venuje už od školských čias. Pôvodne sa venoval lukostreľbe. „Ako vysokoškolský študent som dostal od rodičov svoj prvý luk. Až ako lekár som potom prešiel k streľbe.“ Práve na strelnici vraj dokáže odbúrať to, čo sa cez týždeň nahromadí a zároveň trénovať presnosť, i sústredenie, ktoré vo svojej práci potrebuje nepretržite.
Zdroj: vobraze.sk, Foto: archív Dávid Ádám
