Rita Herczegová je riaditeľkou Knižnice Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote, kde pôsobí nepretržite už viac ako 31 rokov. Na čelo inštitúcie sa postavila pred vyše štyrmi rokmi. Knihy, čitatelia aj samotná knižnica sú ale súčasťou jej života oveľa dlhšie. Prácu podľa jej slov vníma ako poslanie a knižnicu označuje za svoj druhý domov.
Pochádza z Behyniec, mestskej časti Tornale. Herczegová pri tejto príležitosti rada spomína na kaštieľ, ktorý v detstve slúžil ako kultúrne centrum. „Chodila som tam vystupovať ešte ako škôlkarka,“ hovorí. Rada si pripomína aj starú budovu škôlky, ktorá stála pri potoku Turiec a podľa nej „dýchala históriou“. Po základnej škole v Tornali odišla do Bratislavy, kde študovala na strednej škole knihovníctvo. „V tom čase nebolo bežné pustiť štrnásťročné dieťa na internát do hlavného mesta. No rodičia ma podporili. Bola som dobrá žiačka a túto možnosť si dodnes veľmi cením,“ zdôraznila Herczegová.
Do knižnice v Rimavskej Sobote nastúpila v roku 1994 – práve v období, keď sa presťahovala z priestorov múzea do terajšej budovy na Hlavnom námestí. „Nastúpila som v septembri, krátko po slávnostnom otvorení. Pôvodnú knižnicu v múzeu si pamätám ešte z praxe,“ podotkla. Ako prezradila, v jej začiatkoch všetko fungovalo na papieri a podľa jej slov to bolo jednoduchšie. “Od čitateľských preukazov až po karty, do ktorých sa zakladali knižné lístky. Všetko to bolo v šuflíkoch, bolo to zoradené, malo to svoju logiku. Ja sama som ešte stará škola, do dnešného dňa si všetko píšem na papier. Som však aj technický typ, no keď si mám vybrať, tak to, čo je na papieri, je pre mňa prehľadnejšie,” podotýka Herczegová. V súčasnej dobe by ich však podľa nej papierový systém skôr spomalil. “Lebo okrem výpožičiek kníh máme v ponuke širokospektrálne služby a technika nám to uľahčuje. Má to svoje benefity,” spomenula.
Herczegová začínala ako knihovníčka – bibliografka, neskôr sa stala vedúcou služieb a zástupkyňou riaditeľky. Práve tieto skúsenosti ju pripravili na vedenie celej knižnice. „Musíte byť aj ekonóm, aj právnik, manažér. Odvtedy mám na čítanie menej času. Keď sa ma niekto nedávno spýtal, čo som čítala naposledy, odpovedala som, že Zákonník práce,“ hovorí s úsmevom. Stále má však pri sebe knihu. Najradšej si ju vychutnáva vo vani naplnenej horúcou vodou. Za knihu, ktorú by odporučila každému, považuje Malého princa – pre jeho hĺbku a krásne myšlienky.
Knihy ju však vždy bavili. „Predstava, že v knižnici sa len číta, sa mi rozplynula hneď po nástupe do práce. No robím to, čo mám rada, a to je pre mňa najviac,“ spomenula riaditeľka, ktorá ešte v detských časoch najradšej čítala knižku Môj macík, potom to bola samozrejme povinná literatúra a pre dievčatá edícia Čajky.
Tvrdí, že práca v knižnici nie je nudná. „Teší ma, keď čitatelia poďakujú, že sme im zohnali konkrétnu knihu. Alebo keď sa podarí zrekonštruovať priestor, spustiť nový projekt či letný tábor pre deti. Tento rok sme ho ešte ani oficiálne neohlásili a už je takmer plný. Také momenty mi vedia pohladiť dušu,“ hovorí riaditeľka.
Jej ambíciou je zachovať kvalitu služieb a postupne knižnicu rozvíjať. V pláne má napríklad projekt na vybudovanie exteriérového výťahu z nádvoria, ale aj ďalšie rekonštrukcie, na ktoré sa snažia získať mimorozpočtové zdroje. „Napadlo mi už, či raz príde vyhorenie. Ale mám toľko nápadov, že zatiaľ určite nie. Ešte by som chcela pracovať,“ povedala a dodala, že na spropagovanie knižnice víta aj zámer umiestnenia sochy s lavičkou Mateja Hrebendu pred knižnicou.
Jej detským snom bola práca letušky. Keď cestuje a vidí letušky robiť inštruktáž, tak sa jej niekedy tento sen pripomenie. Vo voľnom čase rada cestuje. S rodinou opakovane navštívili Spojené štáty, kde nachádza obľúbený oddych na Floride. Rada má aj jednodňové výlety a prírodu – najmä návštevy jaskýň. „Radi chodíme aj do Svätého Antona alebo Banskej Štiavnice a z tých bližších miest milujem kúpalisko v Tornali, ktoré minulý rok otvorili a kde sa vždy rada vraciam,“ povedala Herczegová. V obľube má aj ručné práce, pečenie.
Zdroj: vobraze.sk
