Pätnásť minút na javisku, pol roka skúšok, desiatky večerov, stovky hodín práce a ľudia, ktorí to všetko robia bez nároku na honorár. Keď folklórny a divadelný súbor Dubkáčik z Buzitky získal na regionálnej súťažnej prehliadke Nositelia tradícií v Dolných Plachtinciach zlaté pásmo a návrh na postup do ďalšieho krajského kola. Pre divákov to bol krátky, pôsobivý program. Pre jeho tvorcov to bolo vyvrcholenie mesiacov práce.
Za približne štyridsaťčlenným súborom stojí vo vedení predovšetkým manželská dvojica Matej a Veronika Balážovci, ktorí už roky spájajú učiteľské povolanie s folklórom, výskumom ľudových tradícií, divadlom aj obnovou krojov. Kým ona vedie občianske združenie a patrí k hlavným speváčkam súboru, on je umeleckým vedúcim, autorom námetov, režisérom, scénografom a po večeroch aj krajčírom.
Budúci rok čaká Dubkáčik významné jubileum – 15 rokov od obnovenia činnosti. Zároveň nadväzuje na oveľa staršiu tradíciu. Ochotnícke divadlo má totiž v Buzitke približne storočnú históriu.
Zo storočnej ochotníckej tradície vznikol moderný folklórny súbor
Dubkáčik dnes nie je klasický folklórny súbor a ani ochotnícke divadlo. Je niečím medzitým. „Nehráme veľké divadelné hry. Snažíme sa preniesť na javisko tradičné zvykoslovie Novohradu. Ukážeme, ako kedysi vyzeral konkrétny zvyk a doplníme ho piesňami, tancom a hudbou. Divadlo je pre nás nositeľom myšlienky,“ vysvetľuje pre vobraze.sk Matej Baláž (43).
Práve ochotnícka tradícia je podľa neho pre Buzitku typická. Kedysi ju formovali miestni učitelia, ktorí pripravovali divadelné predstavenia, estrádne programy či folklórne pásma.
„Keď sa dnes opýtate starších ľudí v obci, či niekedy hrali divadlo alebo účinkovali, väčšina povie áno. Prakticky celá obec tým kedysi žila.“ Dedina vznikla po prvej svetovej vojne, keď sa na pozemkoch bývalého Coburgovského panstva usadili československí legionári. Práve preto Buzitka nemá vlastný tradičný kroj, aký poznáme z mnohých slovenských dedín. „Začali sme preto robiť vlastné terénne výskumy. Chodili sme po okolitých obciach, zbierali piesne, zaznamenávali zvyky a postupne sme získavali aj kroje. Niektoré nám ľudia darovali, iné sme odkúpili.“ Najväčšou inšpiráciou sa stali obce Ábelová, Nedelište, či Polichno, ktorých ľudová kultúra patrí medzi najbohatšie v Novohrade.
Keď členov pribúdalo, naučil sa šiť
S rastúcim počtom tanečníkov vznikol nový problém. Nebolo dosť krojov. Baláž preto urobil niečo, čo by čakal málokto. Naučil sa ich vyrábať sám. „Začal som šiť repliky krojov. Bola to nevyhnutnosť. Členov pribúdalo a každý chcel vystupovať v kroji.“
K remeslu sa dostal ešte počas štúdia na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde navštevoval ateliér remesiel a dizajnu. Dnes hovorí s úsmevom, že jeho druhým alter egom je švadlenka. „Po večeroch sedím doma s ihlou, niťou a látkami.“ Najradšej vyrába ženské čepce. „Vyšívanie je asi najťažšia časť. Je krásne, ale veľmi zdĺhavé. Zato čepce sú moja vášeň.“
Najmä ábelovské čepce považuje za malé umelecké diela. Ich výroba trvá približne mesiac a vyžaduje tisíce drobných stehov, korálok a perličiek. „Na konci máte skôr dopichané prsty ako mozole,“ smeje sa. Jeho záujem prerástol aj do odbornej práce. Zhromaždil zbierku čepcov, pripravuje prednášky a publikoval viacero odborných príspevkov o ľudovom odeve Novohradu.
Dejepisár, výtvarník a folklorista
Folklór je s Balážovým povolaním úzko prepojený. Vyštudoval dejepis a výtvarnú výchovu. Už vyše osemnásť rokov učí na základnej škole vo Fiľakove. Aj jeho manželka je učiteľkou. Vyštudovala slovenský jazyk a históriu. Ich spoločný príbeh sa začal práve v škole. „Prišla ku mne na pedagogickú prax. Ja som už učil. Tak sme sa dali dokopy.“ Dnes sú nielen manželmi, ale aj kolegami a spoločne vedú Dubkáčik a vychovávajú aj dcéru.
Dubkáčik má dnes približne 40 členov. Tvoria ho detská, mládežnícka aj dospelá zložka. Mnohí prišli práve zo školy, kde Baláž vedie remeselný krúžok. „Snažíme sa ich priviesť k tomu tradičnému. Väčšina našich tanečníkov boli alebo sú naši žiaci.“ Podľa neho nestačí naučiť deti tancovať. Dôležitejšie je vytvoriť kolektív. „Hovoríme im, že súbor je druhá rodina. Neakceptujeme vysmievanie ani rozdeľovanie detí. Každý patrí do kolektívu.“
Práve cez priateľstvá vraj mladí ľudia postupne objavia aj hlbší význam folklóru. „Najprv chodia kvôli kamarátom. Až neskôr si uvedomia, že robia niečo, čo robili aj ich predkovia.“
Prirodzenosť namiesto dokonalosti
Baláž tvrdí, že folklór nevychováva len tanečníkov. Formuje aj charakter. Obzvlášť pri dievčatách si všimol zmenu. „Učíme ich, že prirodzená krása je najkrajšia. Nepotrebujú silný mejkap a ani umelé nechty. Folklór ich učí vážiť si samé seba.“ Rovnako dôležitá je podľa neho úcta ku kroju. Nie ako ku kostýmu, ale ako k odkazu predkov. „Deti postupne pochopia, že kedysi si ľudia všetko vyrábali sami. Neboli obchodné centrá ani obchody s oblečením. Každý steh predstavoval hodiny práce.“
Zlaté pásmo po mesiacoch príprav
Ocenený program z regionálnej súťažnej prehliadky, ktorá sa konala na začiatku júla, pripravovali od januára. Na javisko priniesli zvyk chodenia s mladou nevestou, ktorý bol kedysi rozšírený v Ábelovej. Scénka Ondrišova pýcha vznikla na základe historických terénnych výskumov, ktoré v 70. rokoch zaznamenali etnografi. Baláž pri tvorbe využil aj literárnu inšpiráciu z diel Boženy Slančíkovej Timravy. Na finálnej podobe spolupracoval s choreografom, ktorý programu dodal javiskovú dynamiku. „Námet bol môj, choreograf tomu dal scénický tvar.“ Porota ocenila najmä autentické spracovanie tradičného zvyku.
Po bronzovom pásme spred troch rokov prišlo tentoraz zlato a postup na krajskú prehliadku. Najväčšou skúškou podľa vedúceho nebola choreografia ani spev. Bola ňou vytrvalosť. „Program trvá pätnásť minút. Ale pripravujete ho pol roka. Ľudia často nevidia, koľko práce je za tým.“ Členovia súboru skúšajú vo voľnom čase. Nikto za svoju prácu nedostáva zaplatené. „Musíte ich motivovať, aby v tom videli zmysel.“ Na skúškach opakuje jednu vetu: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“
Spolupráca s muzikou aj festivaly
Na súťaži ich hudobne sprevádzala heligónka Petra Mužíka z Málinca, aby vystúpenie pôsobilo čo najautentickejšie. Novinkou je spolupráca s ľudovou hudbou Gold Orchestra z Detvy pod vedením primáša Miroslava Uhriča. „Vyzerá to veľmi nádejne a verím, že spolupráca bude pokračovať.“
Majú čerstvo za sebou vystúpenie na Novohradskom folklórnom festivale kde si to patrične užili. Leto bude pre Dubkáčik mimoriadne nabité. Čakajú ich vystúpenia, festival Koliesko v Kokave nad Rimavicou, kde Baláž pripravuje autorský program Z ohňa a dychu – Príbeh skla, a ďalšie podujatia. Len nedávno reprezentovali Slovensko aj na Dňoch slovenskej kultúry v chorvátskej Rijeke.
Jubileum a ďalšia kapitola
Budúci rok si Dubkáčik pripomenie 15 rokov od obnovenia svojej činnosti. Baláž však hovorí, že nejde len o výročie súboru. Je to pokračovanie tradície, ktorá v Buzitke trvá už celé storočie. „Naším cieľom nie je len vystúpiť na javisku. Chceme, aby mladí ľudia pochopili, kto boli ich predkovia a boli na to hrdí. Keď raz folklór prežije v nich, bude žiť aj ďalej.“
A možno práve v tom spočíva najväčší úspech Dubkáčika. Nie v medailách či zlatých pásmach, ale v tom, že v malej novohradskej obci vyrastá nová generácia detí, pre ktoré kroj nie je stará handra zo skrine, ale živá súčasť vlastnej identity.
Zdroj: vobraze.sk
