Novinárka, vedúca vydania spravodajstva TV JOJ a zároveň aj úspešná spisovateľka – toto všetko je Veronika Homolová Tóthová. Knihy štyridsaťdvaročnej rodáčky z Lučenca sa stali bestsellermi a zožali veľký úspech, za ktorý získala aj významné ocenenia. Je autorkou kníh Mengeleho dievča – Skutočný príbeh Slovenky, ktoré prežila štyri koncentračné tábory a Mama milovala Gabčíka. Viac prezradila pre vobraze.sk v rozhovore.
Aké ste mali detstvo v centre Novohradu?
Bolo čarovné, aj vďaka tomu, že som vyrastala v štvorgeneračnej rodine. Býval s nami prastarý otec, starý otec mojej mamy. Bol ročník 1905 a zažil všetky turbulentné časy 20. storočia. Ja som sa narodila v roku 1980 a on zomrel v roku 1999, bohužiaľ, nedožil sa roku 2000, na ktorý sa veľmi tešil. Práve on mi ukazoval starý Lučenec, ktorý síce už neexistoval, ale v jeho spomienkach stále bol. Chodili sme spolu korzovať, do parku, kde mi ukazoval, kde bolo kúpalisko, či v meste krásna knižnica, prvé kino. Aj vďaka nemu mám k Lučencu vrúcny vzťah a rada sa do neho vraciam.
Ako sa začala vaša kariéra novinárky/redaktorky?
Bolo to náhodou. Keď som bola tretiačka na gymnáziu, manžel mojej učiteľky latinčiny zakladal televíziu a ochorela im moderátorka, tak som ju zaskakovala. Vtedy som mala pocit, že takú nudnú prácu, keď mi niekto iný niečo napíše a ja to len prečítam, nechcem robiť. Hrávala som basketbal, tak som sa dohodla, že pre nich budem robiť športové spravodajstvo. Televízia však nemala peniaze, ľudia z nej postupne odchádzali, ostala som tam len ja, nakoniec som robila všetko sama niekoľko mesiacov. Bola to zaujímavá a dôležitá skúsenosť.
Ako pokračovala až po súčasnosť?
V regionálnej TV sme dodávali reportáže pre TV Global, čo bol predchodca TV JOJ a tam si ma všimli. Pozvali ma na pohovor a v roku 2002, keď vznikla TV JOJ, som začala pre nich robiť politické spravodajstvo. Po piatich rokoch som prešla na publicistiku. Pri prvej materskej dovolenke, roku 2009, som sa dohodla so svojím úžasným šéfom, že začneme zaznamenávať osudy ľudí, ktorí zažili nacistické alebo komunistické prenasledovanie. Urobili sme 80 reportáží a 15 dokumentárnych filmov v sérii Neumlčaní. Jeden z týchto filmov bol venovaný aj pani Viole Stern Fischerovej.
Prečo ste sa práve o nej rozhodli napísať svoju prvú knihu?
Dostala som ponuku od vydavateľstva Ikar napísať vymyslený príbeh z 2. svetovej vojny, ale to som odmietla. Nechcela som vykradnúť skutočné príbehy. Ponúkla som im štyri skutočné príbehy a oni si vybrali práve príbeh pani Violy. Obe sme z Lučenca a vedela som ho napísať pomerne rýchlo, lebo som nemusela študovať reálie mesta.
Čakali ste, že bude mať Mengeleho dievča taký úspech?
Vôbec som nevedela, čo mám čakať. Bola som rada, že ponuka prišla a rada som opísala spomienky pani Violy. Jej záležalo na tom, aby to bola spomienka na ľudí, ktorí sa už nevrátili a nemohli svoj príbeh nikomu porozprávať. Nečakali sme však žiadny úspech. Dnes sme na čísle 96-tisíc predaných výtlačkov, čo sa žiadnej slovenskej knihe od roku 1993 nepodarilo. Sme za to vďační a vnímame to s veľkou pokorou. Pani Viola, keď zistila, že sa kniha skutočne číta, mi povedala – ďakujem ti, lebo si ich budú pamätať. Myslela tým rodičov, brata, Annu, Ester, Juditku, všetkých, ktorí naposledy v knihe ožili a sú v nej zachytení navždy.
Čo vás inšpirovalo napísať aj ďalšiu knihu Mama milovala Gabčíka?
Pre mňa je príbeh Jozefa Gabčíka a celkovo ľudí okolo atentátu na Heydricha jeden z najväčších príbehov novodobých dejín a je to moja srdcová záležitosť. Po úspechu Mengeleho dievčaťa som presvedčila vydavateľstvo, aby sme išli do príbehu, ktorý málo ľudí poznalo. Ja som sa na spomienkovej akcii zoznámila s Alenou Voštovou, dcérou Anny Malinovej, ktorá u seba Gabčíka pol roka ukrývala. Bola to statočná mladá žena, ktorá chcela, aby jej dcéra vyrastala v slobodnej krajine. Milovala Československo, písala o tom vo svojich denníkoch, ktoré si písala. Preto je uveriteľné, že takto riskovala.
Získali ste aj mnohé ocenenia, čo na ne hovoríte?
Veľmi ma to teší. No je to tá časť, ktorú neovplyvníte, lebo to je už na čitateľovi, či ho príbeh zaujme a ovplyvní. Vyzerá to tak, že ich moje knihy oslovili a ja som za to veľmi vďačná.
Na čom aktuálne pracujete, čomu sa venujete?
V prvom rade sa stále venujem dokumentom, nakrúcam dokumentárne filmy. K 80. výročiu atentátu na Heydricha sme dokončili tretí dokument, ktorý sa venuje otázkam okolo atentátu. Na 70. výročie sme urobili prvý veľký celovečerný dokument o atentáte a príbehu Jozefa Gabčíka, na 75. výročie to bol dokument o tom, ako prebiehala liečba Heydricha a na akú príčinu zomrel, lebo to bolo roky predmetom špekulácií. Pripravujem aj ďalšiu knihu, bude to príbeh rodiny z Prešova. Vybrala som si ho, pretože, keď už sa niekto snaží ospravedlňovať kroky vtedajšej vlády, odôvodňuje to tým, že veď dávali výnimky. Nie je pravda, že ľudia boli výnimkami chránení. V tejto rodine boli obaja rodičia tzv. hospodársky dôležití Židia, no napriek tomu prežila vojnu len mama a mladší syn.
Ako často sa vraciate do svojho rodiska a aké miesta v ňom máte najradšej?
Chodím menej často, ako by som chcela, no minimálne dvakrát do roka. Začiatkom septembra chodím do synagógy moderovať spomienkovú slávnosť Cesta neznáma, kedy si pripomíname lučeneckých Židov a Židov z okolia. Chodím na miesta, ktoré sa spájajú s mojím detstvom. Dcéram ukazujem park, kŕmime labute a kačičky. Rada som na Ružinej, lebo som tam trávila v detstve celé leto. Vždy sa idem pozrieť na miesto, kde stále Rakottyayho továreň, lebo tam pracoval otec môjho prastarého otca. Rada chodím aj na miestny cintorín, učila som sa tam aj na štátnice. Ja chodím na cintoríny všade, kde prídem.
Aké sú ešte vaše plány do budúcna?
Mám roztočené štyri dokumentárne filmy a rada by som dokončila aj knihu. Je to príbeh, ktorý prinesie viac svetla do časti dejín, ktorú väčšina spoločnosti nerada otvára. My sme spoločnosť hrubých čiar, tvárime sa, že to už bolo a netreba to riešiť. Ale tento postoj sa nám po desiatkach rokov vracia, lebo sme sa nedokázali vysporiadať s tým, čo sa dialo. Hovorí sa, že v každej rodine bol jeden partizán a gardista a toto nás dobieha, lebo stále sú rodiny rozdelené nielen politickými názormi, ale aj morálnymi hodnotami.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veroniky Homolovej Tóthovej
