Oľga Bodorová z Rimavskej Soboty sa celý svoj pracovný život venovala etnológii, v objavovaní nových a jedinečných príbehov pokračuje aj na dôchodku. Odišla do neho na konci septembra pred dvomi rokmi. Naplno sa venuje tvorbe a príprave publikácií. Niekoľko z nich už uzrelo svetlo sveta a pár ich má vyjsť v najbližších mesiacoch.
Etnologička, muzejníčka, dlhoročná riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Oľga Bodorová si nedokáže predstaviť, že by svoj život zasvätila niečomu inému. Ako pre vobraze.sk ďalej priblížila, práve práca etnologičky jej sadla, čo ju k tomuto povolaniu a rozhodnutiu viedlo, netuší, keďže žiadneho etnografa nikdy nestretla, ani osobne žiadneho nepoznala. „Možno to bolo cez rozhlas a prostredníctvom relácií o tradičnej ľudovej kultúre. To ma tak oslovilo,“ podotkla.
„Nikto ma na túto profesiu nenahováral, ani neodhováral, ale priťahovali ma rôzne kultúry, etniká a tá inakosť. To ma tak stále priťahovalo,“ povedala Bodorová a dodala, že rada zapĺňa miesta na mape a bolo to tak odjakživa. Keď nastúpila do múzea, chýbala podľa nej história múzea v písomnej forme, ale aj podrobná história mesta, či kultúrnych pamiatok, na ktorej pracovala a svojím spôsobom aj ďalej pracuje. „Potrebujem vyjsť na kopec a vidieť, čo je za ním, mnohí zostanú pod kopcom. Práve to ma poháňa ďalej,“ hovorí. Navyše, rada objavuje nové, ešte neprebádané, a práve preto si hľadá príbehy, ktoré sú jedinečné a týkajú sa aj menšín.
„Všetko, čo píšem, je niečo nové, žiadne kompiláty. To sú veci, ktoré neboli publikované,“ hovorí Bodorová, ktorú nedávno navrhli ako jednu z kandidátok na ocenenie Roma Spirit. „Len zoznam príspevkov, v ktorých som sa venovala Rómom, má asi dvanásť strán. Kuriózny je napríklad príbeh „Predmet do ruky“ o tetovacej ihle Róma, ktorý ma ešte ako ročné batoľa držal v náručí,“ priblížila Bodorová.
Rodáčku z Jesenského odmala fascinovala stará vila, ktorú využívali ako detský domov. „Bol to jeden z prvých detských domovov v Československu,“ spomenula. Informácie však boli podľa Bodorovej veľmi strohé a nestačili na uspokojenie jej zvedavej mysle. „Zrejme práve tam sa zrodil môj záujem o históriu a etnológiu. Neskôr som mala šťastie na mojich učiteľov dejepisu, za čo som im veľmi vďačná,“ začína rozprávanie o jednom z mnohých príbehov Bodorová, ktorá má aj veľmi netradičnú záľubu – mapovanie cintorínov.
Veľkú oporu má v manželovi, s ktorým spoločne zbierajú otlaky od topánok na nohách pri obchádzaní množstva hrobov a zabudnutých cintorínov. Práve na náhrobných kameňoch je podľa jej slov veľký kus histórie. Doviedlo ju k tomu napríklad pátranie po hrobe Eugena Zádora, ktorý umrel tesne pred druhou svetovou vojnou. Podľa zistení Bodorovej bol práve on majiteľom spomínanej vily v Jesenskom. Ako právnik zastupoval aj šľachtické rodiny, avšak nemal deti. Až prostredníctvom jeho nevlastného syna – lekára sa Bodorovej podarilo získať množstvo zaujímavých informácií pre príspevok „Advokát Jenő Zádor z Jesenského a jeho rodina prekladateľov,“ ktorý je venovaný 80. výročiu deportácií.
Modernej etnológii podľa Bodorovej pomáhajú aj sociálne siete. Vďaka nim sa darí nachádzať potomkov a získavať mnohé užitočné informácie. Momentálne je tak v kontakte s ľuďmi z rôznych kontinentov, od ktorých sa jej darí získavať cenné spomienky, fotografie, či dokumenty. Záujem o históriu u Bodorovej vzbudila aj pani, ktorá pracovala v papierníctve v Jesenskom. Mala na ruke tetovanie. Toto tetovanie, ako aj príbeh okolo neho, vyvolával veľa otázok, ktoré chcela zodpovedať.
Práve na Jesenské má z detstva veľa spomienok. Kedysi to bolo okresné mesto a podľa Bodorovej v ňom žilo vyše 70 židov. „Mnohí sa po vojne nevrátili, niektorí emigrovali a ostávali po nich budovy,“ priblížila Bodorová. Tá sa v publikácii o obci Jesenské venuje jej histórii so zameraním na Židov, Rómov, ale aj informáciám o kultúrnych pamiatkach, ktorých je podľa jej slov požehnane. Nesmierne ju mrzí, že sa im nevenuje pozornosť a starostlivosť. „Dve z budov, ktoré sú spomínané v publikácii, boli už v čase dopísania publikácie zničené. Všeobecne históriu my Slováci nevnímame a potom sa dejú také veci, ako sa dejú, ktoré by sa diať nemali,“ skonštatovala a dodala, že má pocit akoby o mnohé vedomosti nebol napríklad záujem ani v Rimavskej Sobote. „S láskou si ich uchovávam a rada by som ich niekomu ďalej posunula,“ poznamenala.
Bodorová žije množstvom príbehov a ako hovorí, váži si, že veľa odpovedí z obdobia koncentračných táborov jej pomohla objasniť Kornélia Wirtschafterová, 98-ročná rodáčka z Tornale. S rodinou sa do R. Soboty presťahovali tesne pred vojnou, keď mala Kornélia trinásť rokov. Holokaust prežila a jej spomienky by aj prostredníctvom Oľgy Bodorovej mali byť vydané v knižnej podobe pod názvom Spomienky Kornélie Wirtschafterovej. „Je tou už v redakčnej úprave a má mať okolo 150 strán,“ avizuje.
Medzi originálny výskum bývalá riaditeľka GMM v R. Sobote zaradila tému bulharských zeleninárov, ktorí žili v našom regióne a podľa dostupných informácií ich bolo okolo desať rodín. S výskumom začala ešte v roku 1982, ale kvôli iným pracovným povinnostiam ho v tom čase musela odložiť. „Bulhari boli skvelí v aranžovaní zeleniny, ale aj v pestovaní a jej uskladnení,“ ozrejmila s tým, že ich doménou boli papriky, paradajky, baklažány, šaláty, cibuľka či kareláby.
Manžel Oľgy Bodorovej pochádza z Dolných Zahorian a keď sa miestnych pýtali na Židov a Rómov, väčšina tvrdila, že tam žiadni nežili. „Pravdou však je, že aj v Dolných Zahoranoch žila málo početná komunita židovských krčmárov a na okraji obce prebývali počas zimy kočovní Cigáni s písomným povolením starostu. „Záznamy o ich pobyte sme našli potom aj v miestnej matrike,“ vysvetlila.
Oľga Bodorová pracovala 47 rokov v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, 23 rokov ako riaditeľka. Za celoživotný prínos bola ocenená prestížnou cenou za prácu v múzejníctve. S manželom má dcéru, ktorá vyštudovala prekladateľstvo. Pol roka pracovala aj v Európskom parlamente, ako prekladateľka. Dnes je späť na Slovensku a pracuje v známom korporáte v oblasti ľudských zdrojov.
Zdroj: vobraze.sk
