Rimavskosobotský urológ Tibor Durdjak (66) je lekárom už vyše štyridsať rokov. Špecializovať sa na urológiu začal v čase, keď zvažoval, či bude urológom, alebo chirurgom. Je zakladateľom Asociácie súkromných urológov na Slovensku. Urologické operácie v nemocnici sa stále robia pod jeho záštitou. Je mu blízka kultúra a je známy ako autor básní, ktorými vyvažuje svoju náročnú profesiu. Píše ich do svojho zoznamu lekárskych správ. Je autorom básnickej zbierky Pozbierané. Originálny je svojím prednesom.
Svoje skúsenosti v zdravotníctve začínal zbierať v praxi ešte pred štúdiom medicíny, a to v Povstaleckej nemocnici v Likieri – Hnúšti. Ako Tibor Durdjak tvrdí, nazbieral tam toľko bohatstva a skúseností, že z nich čerpá dodnes. Podľa jeho slov sa na prvýkrát nedostal na medicínu pre nedostatok miesta. Ako absolvent rimavskosobotského gymnázia začal ako sanitár. „Nechcel som začínať v R. Sobote, tak som chodieval ranným zrýchleným spojom do Likiera. Moje prvé dni boli celkom zaujímavé, keď ma nedorozumením zaradili ku kuričovi do kotolne, kde som rúbal triesky na zimu. Potom sa do nemocnice vrátila hlavná sestra a hľadala Durdjaka. Takto som sa prerúbal až k riaditeľovi nemocnice,“ povedal s úsmevom. Jeho otec bol štátny zamestnanec, riaditeľ mliekarní a pracoval aj ako sociálny zamestnanec v zdravotníctve. Durdjaka napokon zaradili k primárovi Jurajovi Majlingovi a mohol chodiť na vizity v bielom plášti. „Ráno ale začínalo špinavými plachtami, hygienou u pacientov aj so sanitárkami. Robil som tak dva mesiace pomocníka pre špinavé práce, ale potrebné,“ podotkol.
Potom pokračoval na ambulancii u dvoch jeho starších učiteľov, starších ošetrovateľov – Eugena Mrázika a Fera Kocku. „Títo dvaja ma naučili toľko, od zdravotníctva až po obliekanie mŕtvol, že im budem do konca života vďačný. Potom som nosil pacientov na operačnú sálu. Bolo ich treba oholiť a mohol som byť prítomný pri operáciách. Bola to veľká česť pre mňa. Pripravil som ich na anestéziu a spoza pleca som sa pozeral, ako sa operuje,“ spomína. Medzi významné momenty svojho pôsobenia zaradil jednu operáciu žlčníka, kde mali chirurgovia plné ruky práce a museli robiť veľkú očistu dutiny brušnej. „Keď už išli zatvárať pacienta, tak som si všimol, že tam zostali ešte dva kamene. Mal som taký pocit. Začali potom prehľadávať a našli tri kamene. Vtedy sa mi poďakoval primár a pacientovi sme ušetrili ďalšie komplikácie a záťaž,“ podotkol s tým, že neskôr sa dostal aj k menším operáciám ako asistent. Na vysokú školu ho vzali o rok už bez problémov. Keď po rokoch išiel na štátnicu na medicíne v Martine, tak bol podľa jeho slov taký dobrý, že profesor mu hovoril, že tretiu otázku ani nemusí zodpovedať. Chceli však vedieť, odkiaľ som sa to všetko naučil. „Z praxe som zišiel a do praxe sa vrátim,“ zdôraznil Durdjak, a keď vysokoškolskému profesorovi zahlásil, že robil celý rok u primára Juraja Majlinga, tak hneď mu dali jednotku.
Na vojenčine bol v Čechách, kde sa spomedzi štyroch lekárov stal náčelníkom dvoch zdravotných ošetrovní s približne 4 800 ľuďmi. „Staral som sa aj o zamestnancov a ich rodiny. Aj Ivan Lexa sa ku mne dostal po úraze čeluste,“ podotkol.
Pracoval v nemocnici v R. Sobote, v Lučenci, ale aj v zdravotnom obvode v Konrádovciach. Pre špecializáciu sa rozhodol asi štyri mesiace pred atestáciou z chirurgie. Popri praxi sa dostal k urologickému prípadu, ktorý si vyžadoval chirurgický zákrok. „Vtedy sa ešte len začínalo uvažovať, či je potrebná urológia ako samostatná disciplína. V tej dobe urológ Vincent Kováč z Likiera sa stal v Roosveltovej nemocnici prvým primárom. Keď si zamilujete tento odbor, tak mu rozumiete a čím viac tomu rozumiete, tým viac chcete sa ešte vzdelávať. Bol som na toľkých školeniach, že neviem či ešte niekto na Slovensku bol taký,“ podotkol Durdjak.
Veľmi dobrý vzťah mal s akademikom Vladimírom Zvarom z Kocihy, ktorý bol neskôr aj prvým povereníkom ministerstva zdravotníctva. „Niekoľkokrát som od neho dostal ponuku ísť robiť do Bratislavy. Neprikývol som však na ňu. Kto lepšie rozumie tomuto nášmu kraju, Rimavskej doline. Bolo to pole neorané, čo som mal na starosti. Kontakt som so Zvarom udržiaval naďalej a chodil som na veľa doškoľovaní. Bol som však vždy šťastný, keď som sa sem mohol vrátiť,“ skonštatoval Durdjak s tým, že v roku 2012 mu v Kocihe odhalili pamätnú tabuľu. Podotkol, že aj keď ho jeho otec „vyháňal“ z tohto regiónu, ktorý neprekvital extra kultúrou za jeho sestrami. Tie vyštudovali Učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi. Keby nebol lekárom, tak by si podľa Durdjaka vybral VŠMU. Nakoniec na tú školu išiel jeho kamarát.
Privátnu ambulanciu si v R. Sobote Tibor Durdjak otvoril v roku 1996, kedy bol zakladateľom Asociácie súkromných urológov Slovenska a na začiatku aj jej prezidentom. „Bolo nás veľmi málo, len 28. Získal som však privátnu ambulanciu a súhlas na jej otvorenie. Bolo to veľmi ťažké obdobie z psychologického hľadiska, pokým staré štruktúry zotrvávali na svojich miestach,“ podotkol.
Priblížil, že jeho predstavou bolo chodiť do práce v papučiach. „Dnes mám do práce 22 schodov. Stálo to ale veľa námahy, z haraburdy urobiť dom,“ skonštatoval a dodal, že dom začal prerábať po tom, ako v jeho susedstve došlo k výbuchu plynu v náprotivnom dome pri nemocnici.
V uplynulých týždňoch bol Tibor Durdjak na PN-ke. Podstúpil operáciu a pokračuje v liečení. Ako však tvrdí, svoju PN-ku sa rozhodol ukončiť, pretože mal veľa telefonátov a nevybavených pacientov. „Budem robiť, pokiaľ vládzem, aby som vedel ľuďom pomôcť, lebo vďaka filozofii opakovaných receptov viem medikamentózne zabezpečiť ľudí na pol roka dopredu. Pokiaľ budem vládať, tak budem robiť,“ dodal urológ.
Plánuje druhú básnickú zbierku
V roku 2012 vydal zbierku básní pod názvom Pozbierané. Pri každej z básní bol inšpirovaný inou okolnosťou. Básne začal písať koncom základnej školy a hlavne na gymnáziu. Jeho učiteľom slovenčiny bol Igor Chamula, s ktorým mal viacero zážitkov. „Ešte pred nástupom na gymnázium som sa bol lyžovať a zrazil ma veľký chlap. Všetko dobre dopadlo, dali sme si bolestné a potykali sme si. V septembri sme sa potom stretli v triede na hodine slovenčiny,“ povedal. Počas štúdia chodil na gitaru a aj na husle. „Musel som z obidvoch odísť, lebo boli tam rómski učitelia a keď som chytil falošný tón na husliach, tak ma hneď začal biť po prstoch. Naučil som sa ale sám hrať na gitare a mali sme aj skupinu v klube mládeže. Hrávali sme piesne Karla Kryla, čo išlo,“ hovorí Durdjak, rodák z R. Soboty. Ako konkretizoval, mám päť detí so štyrmi ženami. Tretia Barbora začala tento rok študovať medicínu v Olomouci.
Durdjak bol aj zástupcom stredoškolských novín na gymnáziu, dobre sa poznal so šéfredaktorkou študentských novín v Hnúšti, ktorou bola Elena Vacvalová (rod. Kunštárová). „Mali sme k sebe veľmi úprimný vzťah, tiež písala básne,“ priznal. Medzi jeho básne patrí Tridsať rokov po, Zvyšky odrobín, báseň Nechcení, ktorá je aj na cintoríne, venovaný deťom, ktoré sa nenarodili, alebo zhudobnená pieseň Polnočný plač.
Plánuje aj druhú básnickú zbierku. Obsahovať by mohla okolo 50 básní a podľa Durdjaka bude trochu rozčlenená. „Sú tam básne až privátne alebo venované významným osobnostiam či už spoločenského, alebo medicínskeho života,“ avizuje.
Zdroj: vobraze.sk
