V čase, keď väčšina vianočných či veľkonočných ozdôb končí v nákupných košíkoch z veľkých reťazcov, v Hnúšti vznikajú kúsky, ktoré majú dušu. V rukách Zdenky Svitekovej sa rodia háčkované dekorácie, do ktorých vkladá lásku k tradíciám, precíznu ručnú prácu a nekonečnú trpezlivosť. Háčkovanie je pre Hnúšťanku prirodzenou súčasťou života už od detstva a dodnes zostáva jej oddychom aj poslaním.
„Od malička háčkujem a robím rôzne ručné práce. Keď boli deti malé, boli to pulóvre pre nich a pre manžela. Potom sa hranice otvorili a kúpiť vlnu bolo drahšie, ako kúpiť hotový pulóver,“ hovorí pre vobraze.sk Zdenka Sviteková (61). Ručné práce boli v ich rodine bežné, hoci najmä z praktických dôvodov. „Ešte v mladosti sa tomu venovala aj mama, ale robila hlavne to, čo bolo treba. Šály, čiapky, svetre. Pracovala v Zornici a celý deň šila zástery, takže doma už ručné práce veľmi nevyhľadávala,“ povedala.
Kým šitie ju nikdy príliš neoslovilo, háčkovanie si získalo jej srdce najmä pre svoju slobodu. „Keď šijete a niečo pokazíte, už to nejde opraviť. Keď zle uháčkujem, dá sa to spárať a urobiť znova. To ma na tom chytilo, že sa dá vrátiť späť a opraviť,“ vysvetlila.
Počas pracovného života si však od háčkovania dala na niekoľko rokov pauzu. Naplno sa k nemu vrátila až na dôchodku. „Teraz som už na dôchodku, tak sa tomu viac venujem,“ hovorí. Začiatky boli nenápadné. „Asi snehovými vločkami som začala. To bolo najjednoduchšie, také rovné. A potom som prešla už k 3D veciam,“ doplnila. Najskôr vyrábala ozdoby pre seba, neskôr pre kolegyne v práci a napokon aj pre širšie okolie. „Keď sa to nakopilo, začala som to v robote ponúkať. Bol o to záujem, tak som vyrábala. A keď toho bolo viac a viac, bola som nútená ísť aj na trhy,“ priznala.
Inšpiráciu čerpá najmä z internetu. Staršie ženy z regiónu, ktoré sa háčkovaniu venovali, postupne ubúdajú a nové vzory sa hľadajú čoraz ťažšie. Páčia sa jej gemerské motívy či štítnická krajka. Na vzor typický priamo pre Hnúšťu zatiaľ nenatrafila, preto by ju potešilo, keby sa niečo také objavilo.
Dnes jej tvorbu tvoria najmä vianočné ozdoby ako gule, špice, ruže, vločky, ale aj veľkonočné vajíčka. „Ja spravím všetko, na čo je návod. Nemám niečo vyhranené. Keď sa mi jeden vzor zunuje, hľadám niečo iné,“ vysvetlila Sviteková. Do ponuky aktuálne zaradila aj špice. „Robím klasické fúkané, ale používam aj plast. Ľudia sa boja tých fúkaných, pritom stačí ich len uložiť do krabice, dať do sucha a počkajú do ďalších Vianoc,“ odporúča.
Každý výrobok prechádza precíznym procesom. „Záleží od druhu a hustoty vzoru, ale trvá to minimálne hodinu až dve. Keď treba skladať napríklad vianočné ruže, tak ich treba uháčkovať, vyškrobiť, vysušiť a poskladať dokopy,“ opisuje. Pri práci sa spolieha na klasické postupy. „Ja nelepím tavnou pištoľou, používam ihlu a niť a všetko zošijem,“ doplnila.
Ručná práca je pre ňu nielen tvorbou, ale aj psychickým oddychom. „Je to relax. Na stole mám pracovný chaos a veci poukladané po bedniach. Na policiach by na ne len padal prach,“ zasmiala sa. Jej domácnosť sa v predvianočnom období mení na malé výrobné centrum. „U nás v práčovni sa nesuší prádlo, ale výrobky.“
Háčkovanie však nie je len o háčiku a priadzi. Na vytvorenie správneho tvaru využíva aj pomocný materiál ako polystyrén, balóny či špendlíky. Zdenka Sviteková si zároveň uvedomuje, že ručná práca má dnes v očiach ľudí čoraz menšiu hodnotu. „Ľudia by sa mali spamätať a nepodporovať len Čínu, lebo nás to raz zahltí. Keď ponúkam guľu za päť eur, zdá sa im to veľa, lebo v Číne kúpia za päť eur päťdesiat kusov,“ povedala otvorene.
Podľa nej však ručné výrobky nesú viac než len estetickú hodnotu. „Je v nich láska, trpezlivosť a aj kus zdravia výrobcu. Bolí ma krčná chrbtica, oči aj ruky,“ priznala. Zároveň ide aj o úctu k tradíciám. „Tieto naše výrobky reprezentujú ľudovú tvorbu. Veď slovenské čipkárky si za monarchie volali až do Budapešti. Naše výrobky nemajú páru vo svete,“ hovorí s hrdosťou.
Pri výrobe dbá aj na pôvod materiálov. „Používam slovenskú priadzu. Často mi ju darujú staršie ženy, ktoré ju chcú vyhodiť, a ja im za to niečo vyrobím. Takto sa snažím udržať slovenské výrobky aj so slovenským materiálom,“ prezradila. Ak slovenská priadza nie je dostupná, siaha po českej. Jednu hranicu má však jasnú. „Z Číny nie. Do toho nejdem,“ dodala rozhodne. Aj vďaka tomu sa mohla uchádzať o udelenie značky Regionálny produkt Gemer-Malohont. Ocenenie jej bolo udelené v uplynulých dňoch.
So svojimi výrobkami zostáva verná regiónu. Nájsť ju možno najmä na jarmokoch v Hnúšti, Poltári, Utekáči či v Štítniku. „Zatiaľ sa držím len tohto regiónu, nepúšťam sa ďaleko. Teraz som dostala pozvánku do Rožňavy, tak to zvažujem,“ povedala s tým, že veľkou oporou je pre ňu manžel. „Sama si stánok neviem postaviť a keď si treba odbehnúť, nedá sa byť na stánku sama,“ vysvetlila.
Najväčšou odmenou pre ňu nie je zisk, ale spätná väzba. „Teším sa, keď sa to zákazníkom páči. Mám aj takých, ktorí sa každý rok vracajú a dokupujú si ďalšie kúsky,“ prezradila.
Pred dôchodkom pracovala Zdenka Sviteková celý život ako kuchárka, väčšinou v Hnúšti, v školských zariadeniach. „Vyštudovala som odbor kuchár-čašník, a skončila som v kuchyni. Čo bolo treba, to som spravila. Najviac mi však prirástla k srdcu Špeciálna základná škola v Hnúšti,“ zaspomínala si.
V minulosti milovala lyžovanie. „Na Skorušine som bola ako doma. Keď boli deti malé, mali sme to najbližšie. Potom Látky a Telgárt, ale dnes už nie je veľmi sneh,“ posťažovala sa s tým, že lyžiarsku výstroj má doma stále odloženú.
Na záver má jednoduché prianie. „Želám všetkým šťastné a veselé Vianoce. A aby moje výrobky dlho slúžili a aby na mňa nespomínali v zlom,“ dodala Sviteková.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Zdenka Sviteková
