Kým jej rovesníčky pracujú v rôznych profesiách, tá jej je predsa len nezvyčajná. Andrea Ďurčová z Hajnáčky sa totiž venuje umeleckému kováčstvu a jej pracovnými nástrojmi sú nákova a kladivo. Táto sympatická dievčina má remeslo doslova v krvi. Ku kováčstvu sa dostala cez svojho otca, ktorý sa mu venoval doma vo vlastnej vyhni. „Ako malá som pri ňom sedávala, pozerala som sa na neho, čo robí a ako to robí. A tiež som sa ho veľa vypytovala. Spočiatku nechcel, aby sa tomuto remeslu venovala, lebo pre dievča je to ťažká robota, “ uviedla pre vobraze.sk Andrea Ďurčová.
Prvé kováčske údery si vyskúšala ako dvanásťročná a približne o dva roky neskôr si ukula prvý výrobok. Tie hodnotnejšie, ako napríklad malý svietnik a labuť, má dodnes.
„Začiatky sú vždy ťažké, tam človek skôr niečo pokazí ako urobí, čiže tie prvé ukuté výrobky neboli ešte také, že by som si ich nechala. No o tých dvoch predmetoch môžem povedať, že boli pekné, tak som si ich odložila.“ Práca so železom ju fascinuje. „Kováčstvu som sa začala venovať preto, lebo sa mi páčilo vytvoriť z niečoho takého nepoddajného niečo zaujímavé, niečo iné. Práca so železom je veľmi zaujímavá a rada sa tomu venujem. Keď sa hrám so železom v ohni, a keď ho tvarujem pod kladivom, je to neopísateľné.“
Andreu kováčstvo zaujalo až natoľko, že sa ho po vzore otca rozhodla študovať a prihlásila sa na Školu úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Na školské roky spomína len v dobrom. „Bolo tam super. Možno to bolo aj v tom, že som bola v odbore jediné dievča v ročníku a spolužiaci mi viac pomáhali. Keby som si mala ešte raz vybrať strednú školu, tak tam idem znovu.“ Keď začala študovať v Kremnici, odbor kováčstvo navštevovali len dve dievčatá, a keď maturovala, boli štyri. Ako však mladá remeselníčka dodala, nevie o tom, že by sa ostatné dievčatá kováčstvu venovali naďalej. V tom istom roku, ako skončila kováčstvo, začala na priemyslovke v českom Turnove študovať odbor umelecké odlievanie kovov. „Bolo to z dôvodu, že poslední odlievači maturovali v Kremnici v tom istom roku, ako som tam začala študovať, takže ja som ich ani nepoznala. No do ich dielne sme dosť často chodili, lebo sme tam mali odložené uhlie. Vždy som si tam obzerala pece, lebo ma zaujímalo, ako fungujú a ako sa v nich formuje. Potom mi jeden kamarát povedal, že v Čechách stále funguje škola, kde učia odlievanie, tak som sa tam prihlásila.“ Nakoniec odbor skončila ako jediná z ročníka.
Pod rukami tejto šikovnej remeselníčky vznikajú nádherné predmety či sochy. Niektoré sú voľne dostupné v mestách, iné v útrobách múzea. V Revúcej môžu ľudia obdivovať sochu olejkára, ktorý bol jej prvou figurálnou postavou, strom šťastia a teleskop. „Veľa vecí som urobila aj v Kremnici, no, bohužiaľ, tie sú umiestnené za domami a nie je ich až tak vidno. V Turnove som vytvorila hajnáčský hrad a svätého Jeronýma, tie sú bežne prístupné v meste,“ prezradila Andrea, pod ktorej rukami vznikli aj repliky hajnáčskeho bronzového pokladu, ktoré sa nachádzajú vo fiľakovskom múzeu. Tie spolu s olejkárom považuje za najťažšie veci, ktoré doteraz vyrobila. “Pri replikách šperkov to bolo z dôvodu, že som nemala pec na odlievanie a musela som ich ukuť vo vyhni. Olejkára preto, lebo je to jednak kombinovaná socha, čiže je kovaná aj odlievaná, a jednak preto, že som musela dodržať proporcie ľudskej postavy,“ vysvetľuje Andrea Ďurčová. Má v zásobe veľa snov, ktoré by si chcela vo svojej práci splniť.
„Chcela by som vytvoriť kováčsky skanzen, kde by si deti mohli vyskúšať prácu kováča, aby nesedeli len za počítačmi alebo mobilmi. Nech si skúsia vytvoriť niečo aj so svojimi rukami. Ďalej by som chcela vytvoriť malý park so sochami,“ naznačila zámery. Ľudia ju oslovujú, aby im vyrobila rôzne svietniky či kované lustre, alebo zábradlia. Momentálne je však práce pomenej, súvisí to s vysokými cenami materiálu. „Niekoľkí zákazníci mi kvôli tomu odriekli zákazky,“ poznamenala.
Na pach síry a ohňa si dvadsiatnička Andrea za tie roky zvykla. Neprekážajú jej ani zranenia, ktoré si pri práci spôsobí. Doma pracuje na klasickej elektrickej vyhni, na ktorej vytváral predmety ešte jej otec. „Druhá vyhňa je šľapacia a s ňou chodievame spolu s manželom predvádzať kováčstvo na jarmoky a trhy. Zohnal mi ju kamarát. Je hrozne stará, originálne nitovaná, preto tipujem, že pochádza ešte z prvej svetovej vojny,“ vysvetľuje kováčka a dodáva, že svoju remeselnícku zručnosť chodí predvádzať na jarmoky a trhy preto, aby sa kováčstvo dostalo viac do podvedomí ľudí.
Tvrdí, že prístup ľudí k tomuto remeslu je z roka na rok pozitívnejší „Čo som si všimla, u ľudí sa už postupne vytráca, že sú ku kováčstvu skeptickí. Práve naopak, čoraz viac ich to zaujíma,“ skonštatovala remeselníčka s tým, že ľudia spočiatku nechceli veriť, že sa tomuto ťažkému remeslu venuje žena. „Väčšinou si myslia, že kováčstvo robí manžel, že ja som len nejaká výpomoc. No keď im začnem všetko okolo kováčstva vysvetľovať a ukazovať, zostanú veľmi prekvapení,“ dodala so smiechom Andrea, ktorú poznajú už vo všetkých kútoch Slovenska.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album A. Ďurčovej, vobraze.sk
