Jozef Markotán patrí k výrazným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi na juhu stredného Slovenska i v Košickom kraji. Za 28 rokov slúžil vo viacerých obciach okresu Rimavská Sobota. Aktuálne pôsobí ako generálny vikár Rožňavskej diecézy a veľprepošt katedrálnej kapituly. Hoci má dnes vysoký cirkevný titul, ostáva zakorenený v regióne, kde vyrastal. Narodil sa síce v Rimavskej Sobote, detstvo však prežil s rodičmi v neďalekých Sušanoch a dodnes hovorí tamojším nárečím.
„Sušany a Zalužany boli vtedy živé dediny. Žili tam všetky generácie. Mňa formovali najmä starší ľudia – skromní, pracovití, ktorí nemali veľa, ale boli spokojní,“ hovorí pre vobraze.sk Jozef Markotán (59), ktorý si pamätá aj na chvíľu z roku 1972, keď ako prvák videl z budovy školy sňať kríž. „Aj to ma poznačilo. Dodnes si to nesiem v srdci,“ spomenul.
Sušany podľa neho dnes postupne vymierajú a mladí odchádzajú za prácou. „Ja som asi posledný, kto v Sušanoch ešte hovorí po sušansky,“ dodáva.
Napriek tomu, že pochádza zo slovenského prostredia, veľkú časť svojej kňazskej služby strávil v jazykovo zmiešaných či prevažne maďarských oblastiach. Omše slúži aj po maďarsky.
„Napriek tomu, že som Slovák zo Sušian, tak som pôsobil v jazykovo zmiešaných, až silne maďarských oblastiach. Mal som aj obavy, ako ma prijmú. Ale vždy si pripomínam, že treba hľadať to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje,“ ozrejmil Markotán. Jeho obaja rodičia maďarčinu ovládali, deti však k tomu neviedli, preto sa po maďarsky naučil kvôli veriacim v jeho farnosti.
Za kňaza bol vysvätený v roku 1996. Počas svojej viac ako 28-ročnej kňazskej služby pôsobil na viacerých miestach v rámci Rožňavskej diecézy. Začínal ako administrátor v Jesenskom a Plešivci, neskôr slúžil v Starom Haliči, Čoltove, Hosticiach, Husinej a ďalších farnostiach. V rokoch 2013 až 2015 bol farárom v Rimavskej Sobote, následne v Rožňave a Tornali.
‚V podstate som kňazom 28 rokov, bol som na deviatich miestach, desaťkrát som sa sťahoval. Nechcem, aby to znelo zvláštne, ale Jesenské bola taká moja prvá láska. Bolo to moje prvé pôsobisko. Asi preto na mňa aj najsilnejšie zapôsobilo,“ spomína Markotán, ktorý sa do Jesenského neskôr aj vrátil. Za deväť rokov si tam podľa jeho slov vybudoval skutočný domov a farníkov považoval za čosi ako rodinu. „Spolu sme prežívali šťastné chvíle, aj smutné momenty. Naozaj to bol môj domov,“ prezradil Markotán, ktorý sa snaží byť otvorený voči každému.
V rovnakom období slúžil omše aj v Rimavských Janovciach. „Janovce mi tiež prirástli tak veľmi k srdcu, že keď som mal 25. výročie služby, tak tam som chcel mať aj omšu. Na Močiari a Jánošíkoch žili starí gazdovia. Chodili do kostola na bicykli, a keď som prichádzal, už ma tam čakali a podávali mi ruky,“ hovorí pokorný kňaz a priznáva, že práve tie pracovité ruky si rád pripomína.
V roku 2015 bol menovaný veľprepoštom Rožňavskej katedrálnej kapituly a minulý rok aj generálnym vikárom Rožňavskej diecézy – čo z neho robí jedného z najbližších spolupracovníkov biskupa. Napriek tomu ostáva nohami pevne na zemi. „Ja to tak beriem, že nikdy som netúžil po funkciách, ale Pán Boh nám vždy nadelí niečo. Ja som chcel byť taký obyčajný sušanský farár,“ hovorí Markotán. Ako zdôraznil, váži si dôveru, ktorú od diecézneho biskupa získal. Vo funkcii generálneho vikára vystriedal Rastislava Poláka z Rimavskej Soboty. „Máme dlhoročné priateľstvo. Aj keď som ho vymieňal na funkcii, vôbec sme to nevnímali konkurenčne. Naše priateľstvo trvá desiatky rokov. Chodím k nemu pre potešenie, chová sliepky a prepelice. Tak si predstavujem aj môj dôchodok,“ s úsmevom prezrádza Markotán, ktorý v budúcom roku oslávi jubileum.
Od roku 2024 pôsobí v Krásnohorskom Podhradí. Uplynulý víkend absolvoval krížovú cestu v rámci 250. výročia Rožňavskej diecézy. „Bolo to zložité a náročné, ale asi za 12 hodín sme prešli 40 km. Ani by som si nemyslel, že to absolvujem celé. Veľmi ma prekvapilo, koľko mladých ľudí prišlo,“ uviedol Markotán, známy svojím pokojným vystupovaním.
Tvrdí, že od svojho profesora sa naučil, že treba byť pozorný a vnímaný, lebo Boh dáva všetkým impulzy. „Sú to tie nepatrné impulzy, ktoré musíme vnímať a tie nás posúvajú. Pán profesor mal veľa titulov, ale bol obyčajný pokorný muž. Takí ľudia ma fascinujú,“ hovorí farár, ktorý sa vždy snaží ukázať ľuďom, že ich berie takých, akými sú. „Aj keď nie som pesimista, trápi ma, že ľudia uveria všetkému. Kedysi používali zdravý sedliacky rozum. Teraz uveria všetkému a nepoužívajú hlavu, ktorú dostali ako dar od Boha,“ dodal na záver Jozef Markotán.
