Bývalý kriminalista Bazovský roky tvorí folklórne scenáre a píše básne. V novej zbierke ospevuje Gemer

Keď sa povie meno Ján Bazovský, mnohým sa vybaví dlhoročný kriminalista, bývalý hovorca ministerstva vnútra či dopravný analytik komentujúci situáciu na slovenských cestách. Menej ľudí však vie, že už celé desaťročia žije aj literatúrou, folklórom a poéziou.

Rodák z Gemera, ktorý svoj život delí medzi Bratislavu a Revúcu, vydáva v týchto dňoch básnickú zbierku venovanú rodnému kraju. Ako pre vobraze.sk priblížil Ján Bazovský, kniha s približne stovkou strán prinesie básne aj lyrizovanú prózu, ktoré vznikali počas rokov jeho práce pri folklórnych programoch, verejných nahrávkach a kultúrnych podujatiach. „Poézia je pre mňa vyznanie k svojmu kraju. Je tam aj vďaka, nádej,“ hovorí Ján Bazovský (69).

Nová zbierka nesie silný regionálny odkaz. Básne sú venované Gemeru, jeho riekam, vrchom, ľuďom i spomienkam. Jednou z nich je báseň Rodný kraj, v ktorej sa podľa jeho slov vracia k miestam svojho detstva a mladosti. Hoci dlhé roky žil v Bratislave, Gemer podľa vlastných slov nikdy neopustil.

„Revúca je druhým mojím domovom. Rád sa tam realizujem,“ hovorí Bazovský, ktorého s mestom dodnes spája gymnázium, na ktorom študoval, ale aj múzeum či základná umelecká škola. S regiónom pravidelne spolupracuje na kultúrnych a folklórnych podujatiach. Osobitosťou pripravovanej knihy sú aj ilustrácie. Ku každej básni vznikla samostatná výtvarná práca od revúckej maliarky Alexandry Novysedlákovej, pedagogičky zo Základnej umeleckej školy.
„Je veľmi šikovná a ilustrácie citlivo dotvárajú atmosféru básní,“ približuje Bazovský.

K vydaniu zbierky ho podľa jeho slov priviedol záujem ľudí, ktorí sa s jeho textami stretávali na folklórnych podujatiach či verejných nahrávkach. „Ľudia sa ma často pýtali, kde by sa vedeli dostať k básňam, ktoré zaznievajú v programoch. Preto vznikla táto zbierka,“ vysvetľuje.

Do knihy zaradil nielen ucelené básne, ale aj lyrizovanú prózu, ktorú dlhé roky využíval ako hovorené slovo vo folklórnych scenároch. Súčasťou publikácie je aj desať známych piesní z Muránskej doliny a okolia.
„Ľudová pieseň je poéziou najvzácnejšou.“
Podľa Bazovského boli práve texty ľudových piesní prvými básnickými prejavmi obyčajných ľudí. Krst novej básnickej zbierky by sa mal uskutočniť počas Dní mesta Revúca.

Ako Bazovský spomína, k písaniu sa dostal už ako študent, keď publikoval básne v školskom časopise. Neskôr však prišla práca na kriminálke a literatúra musela na čas ustúpiť. „Keď som šiel robiť na kriminálku, už veľa pravidelného času nebolo, aj preto som sa viac nevedel venovať folklóru,“ spomína.

Ani po desaťročiach však tvorbu neopustil. Hovorí, že príbehy píše najmä preto, aby ľudia pochopili, čo všetko môže život priniesť. „Snažím sa informovať ľudí, aby si vedeli zobrať ponaučenie z toho, čo sa môže prihodiť a ako by sa mali zachovať. Rozširujem tým aj pohľad na prácu policajtov.“

Príbehy z kriminálky aj absurdity socializmu

Literatúra však v jeho prípade nikdy nebola iba o poézii. Bazovský je autorom poviedok Hlava 23, Milenky z ocele či Milenky podsvetia. Ako Bazovský pripomína, ide o príbehy inšpirované reálnymi prípadmi z obdobia jeho práce kriminalistu. „Sú to príbehy, ktoré sa zakladajú na skutočných udalostiach. Vraždy, lúpeže, podvody či krádeže vlámaním. Je to takzvaný almanach trestnej činnosti,“ približuje.

Kniha Hlava 23 zachytáva aj absurdné situácie z obdobia socializmu a policajnej služby za bývalého režimu. Bazovský spomína, že niektoré prípady boli tragické, iné zasa miestami až groteskné. Policajti podľa neho často riešili situácie, pri ktorých sa stretával ľudský strach, alkohol, chudoba aj absurdita systému.

V jednej z poviedok opisuje vyšetrovanie prípadu, pri ktorom sa výpovede podozrivých menili tak rýchlo, že vyšetrovatelia viac času venovali odhaľovaniu klamstiev než samotnému skutku. Práve takéto situácie podľa neho ukazujú, že práca kriminalistu nebola iba o akcii, ale najmä o psychológii a poznaní ľudí.
„Život často píše silnejšie príbehy než fantázia,“ poznamenal Bazovský.
Dodáva, že pri písaní sa snažil zachytiť nielen samotný zločin, ale aj jeho dôsledky na rodiny, obete či samotných policajtov. Niektoré prípady si vraj pamätá dodnes veľmi živo.

Jeho knihy majú podľa neho pozitívne ohlasy aj odstupom času nielen medzi čitateľmi, ale aj medzi bývalými kolegami z policajného prostredia. „Čitatelia to majú radi, lebo sú to samostatné príbehy, nie dlhý román čítaný na pokračovanie,“ dodáva.

Na otázku, čo ho baví viac próza alebo poézia, odpovedá bez váhania. „Próza je jednoduchšia. Mám výhodu, že som nemusel typizovať osobnosti, poznal som ich z reality. Poézia je zložitejšia, ale väčšia výzva. Tam sa snažím dosiahnuť niečo navyše.“

Folklór ako celoživotná téma

Bazovský sa folklóru venuje prakticky celý život. Hoci o sebe hovorí, že nie je spevák ani tanečník, folklór sa stal pevnou súčasťou jeho tvorby. Hrá na zobcovej flaute, účinkuje v kokavskom divadelnom súbore Stužka a dlhé roky pripravuje scenáre folklórnych podujatí po celom Gemeri.

K scenáristike sa dostal začiatkom 90. rokov cez folklórne programy venované Gemeru a jeho osobnostiam. Za jeden z prvých väčších projektov považuje program Janíčkove družičky, venovaný známemu gemerskému primášovi Jánovi Jasenkovi. Program uviedli v Revúcej, Sirku aj Gemerskej Teplici a už vtedy sa v ňom objavil jeho typický rukopis — prepájanie poézie, folklóru a hovoreného slova. Práve cez tieto programy sa dostal k spolupráci so Slovenským rozhlasom. Začal pripravovať scenáre pre verejné nahrávky ľudovej hudby, písať hovorené slovo a podieľať sa na réžii folklórnych pásiem. Spolupracoval pritom s profesionálnymi hercami a rozhlasovými osobnosťami ako Štefan Molota či Ján Ambróz.

„Folklórny program nemôže byť iba sledom piesní a tancov. Musí mať príbeh, atmosféru a dušu,“ hovorí Bazovský.

Významnou etapou jeho života bola aj spolupráca s Folklórnym festivalom Východná, kde približne pätnásť rokov pôsobil ako PR manažér a neskôr aj scenárista. Podieľal sa tiež na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach v Klenovci, kokavskom festivale Koliesko či programoch folklórneho súboru Rimavan z R. Soboty.

V Revúcej organizovali aj folklórno-literárne večery Bazovčina moja, kde sa recitovala poézia, spievalo a prepájal sa folklór s divadlom a hudbou. „Pomáham Gemeru a snažím sa ho propagovať pri každej príležitosti,“ dodáva Ján Bazovský.