Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.

Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.

Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.

Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.

Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.

„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.

Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“

S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“

Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.

Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová

Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca

<p>The post Homolová Tóthová si za svoju literárnu a dokumentárnu tvorbu prevzala Cenu mesta Lučenec. Priniesla aj životný príbeh účastníka SNP Strmeňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľka Iveta Zaťovičová zažíva jedno z najúspešnejších období svojej doterajšej literárnej kariéry. Rodáčka z Fiľakova, ktorá už štyridsať rokov žije a tvorí v Lučenci, sa minulý rok so svojou novelou Matkin čas dostala do finálovej desiatky najprestížnejšieho slovenského literárneho ocenenia Anasoft litera. Pre autorku, ktorá knižne debutovala až po päťdesiatke, to znamenalo zásadný profesionálny posun. Odborná porota zaradila toto dielo medzi najvýraznejšie slovenské prózy, čo spisovateľku okamžite motivovalo k ďalšej tvorbe. Výsledkom je jej najnovšia kniha Floriánov dom, ktorá vyšla iba pred mesiacom. „Práve táto kniha je asi mojím najväčším úspechom a som na ňu najviac hrdá, ale to neznamená, že k iným svojim dielam nemám kladný vzťah,“ uviedla pre vobraze.sk Iveta Zaťovičová.

Autorka svoj knižný debut absolvovala v roku 2016 zbierkou krátkych próz Tiene babieho leta. Za desať rokov intenzívneho písania Začkovičová vydala celkovo deväť kníh, z toho osem próz a básnickú zbierku Zjesenievanie (2022). Vo svojich príbehoch čerpá z reálneho života, pri pozorovaní ľudí z regiónu Novohrad, pričom z jej textov neraz zavanie slovensko-maďarský nádych prostredia okolo Lučenca a Fiľakova. „Nie všetky knihy odrážajú môj vlastný život, aj keď sú vo viacerých z nich autobiografické prvky. Ide skôr o autorské nahliadanie na reálny život okolo nás. Ak kniha čitateľa zaujala, to znamená, že príbehu uveril, že ho oslovuje a možno sa v niektorom z nich aj sám nájde,“ vysvetľuje Zaťovičová.

Profesijná cesta Ivety pritom pôvodne smerovala úplne iným smerom, hoci knihy boli jej veľkou záľubou už od útleho veku. Detstvo prežila najskôr v činžiaku a neskôr v rodinnom dome vo Fiľakove, v ktorom dnes sídli Matica slovenská. Hoci prejavovala hlboký záujem o jazyky a literatúru, jej rodičia mali o budúcnosti svojej dcéry racionálnejšie predstavy. Z ôsmej triedy základnej deväťročnej školy išla na fiľakovské gymnázium a po maturite odišla študovať ekonómiu.

V Banskej Bystrici Zaťovičová absolvovala Fakultu ekonomiky služieb a cestovného ruchu so špecializáciou na spoločné stravovanie. Po vysokej škole pracovala v hoteli Novohrad, kde ju po polroku oslovili na manažérsku pozíciu do cestovej kancelárie. „Oslovil ma inšpektor cestovnej kancelárie, či by som k nim nešla robiť vedúcu. Dlho som nerozmýšľala, tá ponuka bola lákavá.“ Tu pracovala 9 rokov, ale po materskej dovolenke sa tam už nevrátila. Jeden rok vyučovala angličtinu na stavebnej priemyslovke v Lučenci. V apríli 1994 uspela v konkurze do novovznikajúcej pobočky Tatra banky v Lučenci. Hoci sa hlásila na radovú pozíciu, po šesťmesačnom školení v Bratislave sa stala prvou riaditeľkou tejto pobočky, ktorú úspešne riadila dvanásť rokov.

Ďalší výrazný zlom v jej živote nastal pred dvadsiatimi rokmi, keď sa v biznise a aj v súkromí spojila s partnerom z Holandska. Spoločne v Lučenci vybudovali firmu, ktorá sa pôvodne venovala prekladateľstvu a realitám. V roku 2020 realitnú činnosť ukončili a pretransformovali spoločnosť na rodinné vydavateľstvo Lux Libris, v ktorom autorka dnes vydáva svoje knihy. Vo voľnom čase sa Iveta okrem domácnosti venuje aj jazykovým korektúram partnerových prekladov.

Spisovateľka je matkou dvoch dospelých synov, z ktorých jeden pôsobí ako šéfkuchár v Berlíne a druhý žije s rodinou na Malorke. Nová životná etapa poskytla Zaťovičovej vytúžený priestor na vlastnú tvorbu: „K písaniu som sa dostala úplnou náhodou, aj keď prvé literárne pokusy som mala už ako 20-ročná. Dokonca mi párkrát uverejnili básne v Romboide, vtedy ešte pod rodným priezviskom Víťazová. Ale potom som na písanie nemala čas, vlastne som naň ani nepomyslela. No po päťdesiatke aj u mňa nastalo obdobie, keď je času viac a začnete si uvedomovať niektoré veci lepšie a hlavne s nadhľadom, už máte dosť nažité a je o čom písať. Chcela som to skúsiť dostať von, ale v literárnej podobe, nie sedením u psychológa. A tak som si raz sadla a začala som písať. Znie to pomerne jednoducho, ale zhruba takto jednoducho sa to aj stalo.“

Najväčší ohlas kritiky aj verejnosti zaznamenala v roku 2024 s novelou Matkin čas, ktorá zachytáva citlivú tému lúčenia sa s umierajúcim rodičom. Kniha bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2025 a dostala sa do finálovej desiatky, čo odštartovalo kolotoč autorských besied po celej krajine. „Vyvolalo to vo mne pocit, že nepíšem zle a nepíšem zbytočne. Že to niekoho to oslovuje, páči sa,“ hodnotí autorka. Iveta spomína na jedno stretnutie počas besedy v Pezinku, ktorú moderovala Veronika Šikulová. Po besede zažila peknú situáciu, keď k nej podišla žena z publika, ktorá jej prišla poďakovať, že takú knihu napísala.

Práve úspech v prestížnej literárnej súťaži dodal autorke obrovskú tvorivú energiu. „Akonáhle vyhlásili tú desiatku, o mesiac nato som začala písať novú knihu a za dva mesiace som ju mala nahrubo napísanú. Tak veľmi ma to inšpirovalo,“ hovorí Zaťovičová o vzniku novinky Floriánov dom. Po intenzívnom období besied a literárnych povinností plánuje spisovateľka nateraz zvoľniť tempo. „Nebudem sa s novou knihou nejako ponáhľať, ale určite zase niečo napíšem,“ avizuje Iveta Zaťovičová.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album I. Zaťovičovej

<p>The post Spisovateľku Zaťovičovú z Lučenca dostala kniha Matkin čas medzi slovenskú elitu first appeared on vobraze.sk.</p>

Literatúra sprevádza Magdalénu „Dadku“ Csóri od detstva. Začínala básňami, postupne prešla k románom, v ktorých sa prelínajú vzťahy, hĺbavé otázky aj životné skúsenosti. K porozumeniu príbehov a slov vychováva aj svoje deti, a to bez technologických vplyvov.

Narodila sa v Rimavskej Sobote, jej život je však spätý hlavne s Tornaľou. Venovala sa deťom, v miestnej základnej škole, najnovšie pracuje v Centre pre deti a rodiny v Tornali, ako vedúca úseku starostlivosti o deti. Ako dodáva, túto prácu má veľmi rada, keďže sa môže venovať aj deťom cez deň a neskôr aj tým svojim po práci.

Prvé príbehy skladala takpovediac pre šuplíky, dnes má na konte dve vydané knihy a pracuje na ďalších. Inšpiráciu nachádza v prírode, v každodenných maličkostiach, ale paradoxne aj tam, kde si ich nemá možnosť zaznamenať. „Najlepšie myšlienky mi napadajú v sprche. Akonáhle však prekročím jej prah, prvotné nápady sú fuč,“ hovorí s úsmevom autorka.

Lásku k literatúre do nej od malička vštepovala mama, učiteľka slovenčiny. „Ona od začiatku vedela, že niečo vo mne je, no nechcela byť zaujatá.“ Prvú vážnejšiu pozornosť si vyslúžila u svojho stredoškolského profesora. „Mala som obrovské šťastie na slovenčinára, ktorý ma podporoval v tvorbe. Neskôr mi aj dobre poradil, aby som išla študovať pedagogiku,“ spomína. Dadka totiž mala najskôr v pláne štúdium žurnalistiky, no po rokoch si myslí, že sa rozhodla správne. Po skončení odevnej školy v Tornali ju prijali na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde vyštudovala odbor učiteľstvo/vychovávateľstvo. Na akademické časy spomína veľmi rada: „Tých 5 rokov štúdia považujem za naozaj krásne obdobie. Medzitým som stále písala.“

Práca s deťmi ako inšpirácia

Literárna dráha autorky, ktorá vystupuje pod umeleckým menom Lea Victory, je úzko spätá s jej kariérou. Po štúdiu sa zamestnala ako vychovávateľka v škole, kde dlhé roky pracovala a venovala sa deťom. Po druhej materskej dovolenke prišla v jej živote nečakaná zmena. „Keď som sa išla informovať do práce, že by som sa chcela vrátiť, oznámili mi, že moju pozíciu musia zrušiť kvôli nedostatku detí. Môj vydavateľ mi vtedy pripomenul, že je to príležitosť sadnúť si a začať písať,“ hovorí. Práve v tom čase vznikol jej druhý román, ktorý sa dotýkal problematiky detského domova.

Krátko pred tým, ako sa pustila do písania obdržala telefonát z Centra pre deti a rodiny v Tornali, aby prišla na pracovný pohovor. „Prijala som to a dnes pôsobím ako vedúca na oddelení pre starostlivosť o deti.“ Práca s deťmi z centra je pre ňu nielen poslaním, ale aj silnou inšpiráciou pre jej literárnu tvorbu. „Musela som najskôr pochopiť, ako to v detskom domove funguje, aby som o tom mohla písať. Všetko sa to zrazu prepojilo,“ objasňuje.

Vianoce plné kníh a príbehov

Vianočný čas je v jej rodine rovnako spätý s literatúrou. „Každý rok musíme mať pod stromčekom aspoň jednu knihu. Začíname mať však problém, kde ich dávať, toľko ich máme,“ smeje sa autorka. Rozprávky, ktoré s deťmi čítajú, analyzujú do hĺbky a spolu tvoria nové príbehy. Aj preto sa v ich domácnosti ešte donedávna nenašlo miesto pre televízor a obmedzené sú aj mobilné telefóny. „Moje deti sa nechytajú mobilov ani sociálnych sietí. Nie je to mojím zákazom, jednoducho ich to neláka. Viedla som ich od začiatku skôr k literatúre, rovnako ako mňa viedla moja mama.“

Vášeň k literatúre vníma ako celoživotnú cestu. Tvorí poctivo, bez pretvárky a s láskou k slovám. Ako sama hovorí, teší sa z maličkostí a v každom dni vidí niečo pekné. „A to si na sebe veľmi cením,“ dodáva Csóri.

Okrem príbehov a básní svoju tvorbu posúvala i do časopisov či novín, no väčšinou anonymne. „Písala som príspevky do rôznych časopisov, napríklad Nový čas pre ženy, no nikdy nevyšli pod mojím menom. A prispievala som i do novín, našich tornalských napríklad, alebo do Gemerských zvestí,“ opisuje 41-ročná spisovateľka. Spojitosť má ďalšiu aj s Rimavskou Sobotou, kde pomáhala pri výstave a prezentácií fotografií.

Od básní k románom

Prvým dielom, ktoré si Dadka Csóri vydala na vlastné náklady, bola básnická zbierka Rázcestie z roku 2012. Bolo to pod jej umeleckým menom Lea Victory. „Chcela som zistiť, či mám nejaké nadanie. Keďže však dielu chýbali potrebné registrácie, porozdávala som ho priateľom, nešlo o predaj.“ O niekoľko rokov neskôr Magdaléna debutovala so svojím prvým románom. Knihu Slzy tvojej milenky vydala v roku 2018. Ani tá však spočiatku nebola určená pre iných čitateľov, spĺňala skôr úlohu terapie. „Do tohto románu som pretavila určitý druh smútku a bolesti z umenia. Bola to akási forma denníka. Písala som vtedy aj nasilu, len aby som to zo seba dostala,“ opisuje. V tej dobe už ale bola v kontakte so svojím terajším vydavateľom, ktorý bol z románu tak nadšený, že sa ho nakoniec rozhodli vydať. „Môj prvý román mal celkom úspech. Za tri mesiace sa vydal a ako sa vydal, tak sa aj rozpredal.“

Druhý román Mlčia maky jej vyšiel v roku 2023, no charakterom sa pohyboval v odlišnej sfére, ako prvý. Na rozdiel od vzťahovej tematiky so sebou priniesol mystiku a polemiku o osude. „Hlavnou myšlienkou je otázka, či dokážeme vstupovať do našich príbehov, alebo je všetko na svete vopred dané. Založený je čiastočne na realite, ktorá sa v ňom bije s fantáziou.“ Tento román bol zatiaľ jej posledným, no ako sama tvrdí, neustále na niečom pracuje.

zdroj: vobraze.sk, Foto Július Básti

<p>The post Od básní v šuplíku po úspešné romány. Tvorba Csóri z Tornale balansuje medzi realitou a mystikou first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľke Eliške Melušovej, ktorá pochádza z Poltára, vychádza tretia historická romanca. Jej názov je Ľadová kráľovná. Ako uviedla pre vobraze.sk, dej tohto príbehu sa odohráva v anglickom Londýne a okrajovo aj vo francúzskom meste Marseille v 19. storočí. „Kniha je o sile súrodeneckého puta, ale aj ľuďoch z rozdielnych krajín, každého s vlastným plánom a tvrdohlavým srdcom, nepočítajúc s tým, že láska dokáže vyliečiť každú zatrpknutosť a náručie toho správneho zasa každú krivdu,“ priblížila Eliška Melušová (33).

Pripomenula, že každá z jej kníh je samostatným príbehom a každý má svoju výnimočnú zápletku. „Ústredie príbehov som zatiaľ ponechala v Anglicku, ale kým v prvých dvoch románoch (Odkaz záhadnej lady, Falošná nevesta) boli hlavné hrdinky z tohto kraja, v Ľadovej kráľovnej je to práve rodená Francúzka, ktorá v Anglicku vyvolá rozruch,“ uviedla mladá spisovateľka. Onedlho uplynie presne desať rokov odvtedy, ako začala slúžiť v Policajnom zbore. Je vyšetrovateľkou odboru kriminálnej polície, momentálne pôsobí na úseku ekonomickej trestnej činnosti Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene. V meste pod Pustým hradom zároveň žije. Má hodnosť majorka.

Detektívne zápletky
Poukázala na to, že jej romány obsahujú aj vyšetrovanie v danej historickej dobe a teda istú detektívnu zápletku, ktorú treba objasniť, aby sa postavy príbehu posunuli vpred. „Tieto zápletky sa stali už akousi súčasťou mojich kníh, čo je asi deformácia z povolania, pretože pôvodne som nič také neplánovala, len som písala, písala a odrazu som zistila, že vyšetrujem. Možno aj práve toto robí moje knihy o niečo málo odlišné od historických románov v podobe, v akej ich bežne poznáme.“

Melušová ozrejmila, že Ľadová kráľovná bola dopísaná pred letom tohto roka. „Potešilo ma to, pretože písať vo vnútri, keď je vonku 35 stupňov, by bolo bláznivé a tiež som už potrebovala oddych od hodín strávených za počítačom. Pokiaľ si chcem totiž udržať istú latku nepredvídateľnosti a toho, že príbeh nebude úplným klišé, zaberá tvorba skutočne veľa času, alebo je to možno len moja prehnaná pedantnosť.“
Aj ako žena má rada romantiku. Odmalička ju zaujímal spôsob života v minulosti a rôzne staré veci. „Akýmsi spojením toho, čo ma teší, sú práve historické romány. Keď študujem dané obdobie, alebo zvyky, veľa sa aj naučím, a preto v tomto žánri plánujem určite zotrvať,“ avizuje Eliška. Dodala, že jej príbehy sa tvoria samé počas písania. „Neraz si poviem, že toto je lepšie, než to, čo som plánovala spočiatku.“

Sen sa premenil na skutočnosť
„Mojou najväčšou túžbou bolo stať sa spisovateľkou a ešte dodnes mám problém uveriť, že sa detský sen premenil na skutočnosť,“ hovorí rodená Poltárčanka. Ďalej plánuje písať a študovať rôzne historické obdobia či zvyklosti. „Napokon najkrajšie veci vznikajú vtedy, keď ich robíme s radosťou,“ poznamenala. Má ambície stále sa zlepšovať a prinášať čitateľom nové a nové príbehy.

Eliška priznáva, že každá kniha, ktorú napísala, je jej srdcu blízka, ale prvá zostane vždy prvá. „Vydanie prvotiny Odkaz záhadnej lady bolo vlastne kľúčové. Práve od jej úspechu záviselo, či ma knižný svet príjme, alebo nie. Ak by môj štýl tvorby, opisy či dialógy postáv nezaujali čitateľov, je jedno, koľko kníh by som chcela napísať, ak by nemali koho dušu tešiť.“

Skĺbiť prácu policajtky a spisovateľky je podľa jej slov najviac náročné na čas. „Moja práca či písanie predstavujú dlhé dennodenné hodiny strávené za počítačom, ktoré vyčerpávajú. Do toho domácnosť a povinnosti s ňou spojené, nie je vždy jednoduché zladiť všetko, ale keď máte vedľa seba tú správnu osobu a jej podporu, tak je každý problém len kvapôčkou v mori,“ vyjadrila sa Eliška Melušová.

Realita ťažšia než fikcia
Je ťažšia policajná práca, alebo tá spisovateľská? „Realita býva určite ťažšia než fikcia. Minimálne to platí v rámci mojej profesie. Kým v knihách riadim a poťahujem za nitky vymysleného osudu, tak v policajnej práci zasahujem do základných ľudských práv a slobôd skutočných ľudí,“ odvetila. Melušová tvrdí, že v noci vôbec nepíše. „Môj spánok síce nikdy netrvá dlho, ale určite ho v noci potrebujem,“ doplnila.

V policajnej praxi často rieši neľahké osudy ľudí, od ktorých sa vyšetrovateľ musí vedieť aj odosobniť. „Písanie kníh je skôr forma relaxu a radosti. Inými slovami: práca i písanie sú dôležité, ale každá iným spôsobom,“ poznamenala.

Má predstavu, o čom bude jej štvrtý román. Do jeho písania sa plánuje pustiť v novom roku. Jeho dej mieni zasadiť do 9. storočia. „Okrem Anglicka bude v centre pozornosti Škandinávia, Vikingovia a severské mýty, na ktorých štúdium sa už teším. Verím, že si aj čitatelia prídu na svoje,“ povedala Eliška. Každé stretnutie s čitateľmi považuje za nezabudnuteľné

Obľubuje Málinskú priehradu
Melušová rada cestuje, navštívila už mnohé krajiny. „Vďaka rodičom som navštívila a už odmala videla veľa krajín. Kultúra každej mala svoje nezameniteľné čaro. Či už to bol Zanzibar v podobe jednoduchej Afriky, alebo fascinujúci a vyspelý Omán. Čím som však staršia, vnímam, že už nezáleží na tom, kde som, ale s kým.“ Láka ju navštíviť Írsko, Škótsko a jeho vysočiny či Škandináviu a jej fjordy, teda staré krajiny opradené históriou, mýtmi a sýtou zeleňou.

Na Poltár spomína ako na milé malé mestečko, ktoré nepohltil typický ruch okresných miest, čo jej vyhovovalo. „Príroda a pokoj boli vždy moje.“ Za svoje najobľúbenejšie miesto v Poltárskom okrese označila Málinskú priehradu. V Poltári má rodinu, a tak toto mesto naďalej navštevuje. „Rodina je pre mňa základ a keďže čas je niečo, čo nevie nikto zastaviť, snažím sa ho s nimi tráviť vždy, keď sa dá.“

Pozvanie do televíznej šou predýchavala
Za neuveriteľný úspech považuje pozvanie do televíznej šou Petra Marcina Neskoro večer. Vo vtedajšej RTVS bola jeho hostkou v tej časti, ktorá bola odvysielaná vo februári tohto roka. „Dodnes mám živo v pamäti, ako splašene som behala v práci po chodbe, aby som to pozvanie predýchala, uvažujúc, či to nie je prvoaprílový žart.“

Číta historické romány. „Dávajú mi najväčší oddych, kedy sa v myšlienkach odpútam od modernej, uponáhľanej a za mňa trochu hektickej doby, v ktorej žijeme. Siaham však aj po knihách s ťažšími témami, zameranými na skutočné udalosti a príbehy osôb, ktoré napríklad prežili koncentračné tábory, alebo knihy zamerané na psychológiu.“

Tvrdí, že navždy zostane jej vzorom Johanna Lindseyová. „Práve pri čítaní jej kníh vznikol môj sen a túžba stať sa spisovateľkou,“ vysvetlila Eliška Melušová. Tá je tiež autorkou Zbierky básní skutočného života, obsahujúcej osobné a emotívne básne. Osud jej prihral do života spriaznenú dušu, s ktorou trávi všetok voľný čas a je presvedčená, že náhody neexistujú. „A zvyšok tohto príbehu? Ten dopíše perom sám život,“ naznačila tajuplne.

Eliška z Poltára slúži v Policajnom zbore a píše historické romány

Zdroj: Sophia Mária Sojková, foto: album E. Melušová

<p>The post Melušová prichádza s tretím historickým románom. Pochádza z Poltára a pracuje ako vyšetrovateľka first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľka Marta Hlušíková, ktorá dlhé roky žila v Rimavskej Sobote, naďalej teší svojimi knihami najmenších čitateľov. Bývalá učiteľka, ktorá z tunajších škôl pôsobila najdlhšie na Gymnáziu I. Kraska, má za sebou úspešnú prvú polovicu tohto roka. Vyšli jej až tri knižky. Darí sa jej tiež v Česku.

V júni jej vyšla knižka Nenápadní sú vždy naj, ktorá je treťou časťou trilógie. „Aj v tretej časti voľného triptychu ide o srdce. No nie nakreslené modrou farbičkou so škvrnami od kečupu. Je drevené, ručne vyrezávané a darované z čistého priateľstva – a trochu aj z lásky. V tretej časť je príbeh siedmakov Laury a Lukáša zasadený do rôznorodej spoločnosti. Tomáš, Laurin mladší brat, je stále dieťa plné otázok a vtipných nápadov. Príbehy videné detským pohľadom nezaťažené optikou dospelých sú plné situačného humoru a prekvapivých zvratov,” opísala pre vobraze.sk Marta Hlušíková. Prvá časť trilógie sa volá Modré srdce s kečupovým fľakom a druhá časť s názvom Kam zmizol môj brat ? je jej voľným pokračovaním.

Trilógiu začala písať pred štyrmi rokmi a všetky tri časti vyšli vo vydavateľstve Slovart v rokoch 2021-2024, pričom ilustrácie robila Alexandra Just. „Modré srdce s kečupovým fľakom sa rýchlo uchytilo a momentálne vzniká audiokniha. Prejavilo oň záujem pražské vydavateľstvo Albatros. Knihu vydali v češtine pod názvom A ještě jsem prý drzá. Vyšla v apríli a je takmer vypredaná. Českí čitatelia ma naozaj prekvapili,” poznamenala spisovateľka s tým, že štvrtú časť sa zatiaľ nechystá napísať.

V tomto roku uzrela svetlo sveta aj knižka Naja naja a ja, ktorá rozpráva príbeh šiestaka Maťa a jeho prvej lásky. „Zvláštnosťou knihy je to, že sa odohráva v našej dedine a jej okolí, teda aj v Gabčíkove. Je dosť možné, že sa podarí knihu preložiť do maďarčiny. Zatiaľ je to v štádiu úvah,” prezradila Hlušíková o knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Perfekt a ilustroval ju Juraj Martiška.

Ďalšia knižka s názvom 77 nezvyčajných dní jej vyšla na jar a ilustrácie do nej robil Juraj Martiška. Hlušíková ozrejmila, že nápad napísať knihu o zvláštnych dňoch sa zrodil v hlave šéfredaktorky vydavateľstva AlleGro Plus. „Pred dvoma rokmi mi zasadila chrobáka do hlavy, a tak vznikla počas zimy 2022/2023 kniha, ktorú si teraz pochvaľujú najmä pani učiteľky, čo som zažila na vlastnej koži. Dostali materiál, v ktorom nájdu zaujímavým spôsobom opísané dni, ktoré sú niečím výnimočné – sviatky a významné udalosti. Deti si zasa nájdu svoje – napríklad dni susedov, deň zaľúbených, svetový deň tučniakov či deň spodnej bielizne a mnoho ďalších. Slovom, z množstva dní, ktorých sú stovky, som vybrala sedemdesiat sedem. Preto ten nadpis,” vysvetlila literátka. Knihu venovala svojim bývalým študentom – zvedavým a plným pochybností, ktorí pravdu neprijali hneď, pretože si ju chceli vypátrať sami. „Netušia, ako veľmi mi obohatili život,“ poznamenala.

Na jeseň sa pripravuje vydanie knižky pre deti Leto s Marge. Hlušíková sa na ňu podľa jej slov nesmierne teší. „Sama neviem, prečo je to tak. Príbeh chlapcov – dvojičiek, ktorí sa na letnej dovolenke pri mori zoznámia so Simpsonovcami – ujom, ktorý vyzerá ako Homer a Marge, o ktorej dlho nevedia, či bola policajtka, alebo spisovateľka. Stále si čosi zapisuje do žltého zošita. Nemôžem prezradiť, čo si Marge zapisuje, poviem len, že žena s ohnivými vlasmi, v ktorých sa trbliece motýľ Jonatán, s farebnými lakmi na nechtoch, je postavou, do ktorej som vložila svoju mamu. Vždy túžila po nových zážitkoch. Stvárnila som ju tak, že by z toho mala určite radosť. Tie deti, ktoré odoberajú Slniečko, si v jeho júnovom čísle už čo-to o zvláštnej Marge prečítali. Autorkou krásnych ilustrácií je Adela Režná,” priblížila spisovateľka, ktorá ďalej pokračuje aj v písaní pre dospelých čitateľov. Občas jej poviedky uverejnia súčasné literárne periodiká ako Rozum, Fraktál, Romboid, Glosolália a iné.

Momentálne je na spadnutie výber jej poviedok v češtine, bude sa volať Vykřičník v trávě. „Nedávno vyšla v češtine aj moja poviedková kniha Žena našívající záplaty. Dej poviedok sa odohráva prevažne v Rimavskej Sobote, často v textoch čerpám aj zo svojho učiteľského pôsobenia. Súčasne s prózou mi vyjde občas aj nejaká báseň. Možno by som mohla dať pod strechu aj ďalšiu básnickú zbierku, no stále nie som spokojná, lebo v poézii na seba človek prezradí všetko. A neviem, či to už chcem,” povedala Marta Hlušíková.

Býva v dedinke Trstená na Ostrove pri Gabčíkove. Hovorí, že zo svojho malého žltého domčeka sa už nepohne. „Žijú tu moje deti s rodinami, a to je dôvod, prečo tu zostať. Do Rimavskej Soboty občas prídem, väčšinou sledujem dianie v meste na internete, všetko ma zaujíma, veď som v perle Malohontu prežila 36 rokov, teda polovicu svojho života. Opečiatkovala si ma a zmyť to nemienim,” poznamenala Hlušíková. Svoj voľný čas venuje prekladom z češtiny. Veľa číta, odoberá väčšinu literárnych časopisov, čo jej robí radosť. „Mám psíka, záhradku, trochu zeleniny a ovocia. Sledujem, ako rastú moje štyri vnúčatá a občas vyrazím do Bratislavy na nejakú literárnu akciu alebo idem na besedu s čitateľmi. Nemám čas nudiť sa,” uviedla.

V R. Sobote učila nielen na Gymnáziu I. Kraska, ale aj na obchodnej akadémii a na Súkromnej strednej odbornej škole. Narodila sa v Leopoldove (1952), ale vyrastala v Trenčíne. S rodinou sa v roku 1982 presťahovala do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. Keď jej manžel zomrel, zamierila na západné Slovensko.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Hlušíkovej

<p>The post Spisovateľka Hlušíková teší svojich čitateľov. Príjemne ju prekvapili českí first appeared on vobraze.sk.</p>

Spisovateľka Marta Hlušíková, ktorá dlhé roky žila v Rimavskej Sobote, naďalej teší svojimi knihami najmenších čitateľov. Bývalá učiteľka, ktorá z tunajších škôl pôsobila najdlhšie na Gymnáziu I. Kraska, má za sebou úspešnú prvú polovicu tohto roka. Vyšli jej až tri knižky. Darí sa jej tiež v Česku.

V júni jej vyšla knižka Nenápadní sú vždy naj, ktorá je treťou časťou trilógie. „Aj v tretej časti voľného triptychu ide o srdce. No nie nakreslené modrou farbičkou so škvrnami od kečupu. Je drevené, ručne vyrezávané a darované z čistého priateľstva – a trochu aj z lásky. V tretej časť je príbeh siedmakov Laury a Lukáša zasadený do rôznorodej spoločnosti. Tomáš, Laurin mladší brat, je stále dieťa plné otázok a vtipných nápadov. Príbehy videné detským pohľadom nezaťažené optikou dospelých sú plné situačného humoru a prekvapivých zvratov,” opísala pre vobraze.sk Marta Hlušíková. Prvá časť trilógie sa volá Modré srdce s kečupovým fľakom a druhá časť s názvom Kam zmizol môj brat ? je jej voľným pokračovaním.

Trilógiu začala písať pred štyrmi rokmi a všetky tri časti vyšli vo vydavateľstve Slovart v rokoch 2021-2024, pričom ilustrácie robila Alexandra Just. „Modré srdce s kečupovým fľakom sa rýchlo uchytilo a momentálne vzniká audiokniha. Prejavilo oň záujem pražské vydavateľstvo Albatros. Knihu vydali v češtine pod názvom A ještě jsem prý drzá. Vyšla v apríli a je takmer vypredaná. Českí čitatelia ma naozaj prekvapili,” poznamenala spisovateľka s tým, že štvrtú časť sa zatiaľ nechystá napísať.

V tomto roku uzrela svetlo sveta aj knižka Naja naja a ja, ktorá rozpráva príbeh šiestaka Maťa a jeho prvej lásky. „Zvláštnosťou knihy je to, že sa odohráva v našej dedine a jej okolí, teda aj v Gabčíkove. Je dosť možné, že sa podarí knihu preložiť do maďarčiny. Zatiaľ je to v štádiu úvah,” prezradila Hlušíková o knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Perfekt a ilustroval ju Juraj Martiška.

Ďalšia knižka s názvom 77 nezvyčajných dní jej vyšla na jar a ilustrácie do nej robil Juraj Martiška. Hlušíková ozrejmila, že nápad napísať knihu o zvláštnych dňoch sa zrodil v hlave šéfredaktorky vydavateľstva AlleGro Plus. „Pred dvoma rokmi mi zasadila chrobáka do hlavy, a tak vznikla počas zimy 2022/2023 kniha, ktorú si teraz pochvaľujú najmä pani učiteľky, čo som zažila na vlastnej koži. Dostali materiál, v ktorom nájdu zaujímavým spôsobom opísané dni, ktoré sú niečím výnimočné – sviatky a významné udalosti. Deti si zasa nájdu svoje – napríklad dni susedov, deň zaľúbených, svetový deň tučniakov či deň spodnej bielizne a mnoho ďalších. Slovom, z množstva dní, ktorých sú stovky, som vybrala sedemdesiat sedem. Preto ten nadpis,” vysvetlila literátka. Knihu venovala svojim bývalým študentom – zvedavým a plným pochybností, ktorí pravdu neprijali hneď, pretože si ju chceli vypátrať sami. „Netušia, ako veľmi mi obohatili život,“ poznamenala.

Na jeseň sa pripravuje vydanie knižky pre deti Leto s Marge. Hlušíková sa na ňu podľa jej slov nesmierne teší. „Sama neviem, prečo je to tak. Príbeh chlapcov – dvojičiek, ktorí sa na letnej dovolenke pri mori zoznámia so Simpsonovcami – ujom, ktorý vyzerá ako Homer a Marge, o ktorej dlho nevedia, či bola policajtka, alebo spisovateľka. Stále si čosi zapisuje do žltého zošita. Nemôžem prezradiť, čo si Marge zapisuje, poviem len, že žena s ohnivými vlasmi, v ktorých sa trbliece motýľ Jonatán, s farebnými lakmi na nechtoch, je postavou, do ktorej som vložila svoju mamu. Vždy túžila po nových zážitkoch. Stvárnila som ju tak, že by z toho mala určite radosť. Tie deti, ktoré odoberajú Slniečko, si v jeho júnovom čísle už čo-to o zvláštnej Marge prečítali. Autorkou krásnych ilustrácií je Adela Režná,” priblížila spisovateľka, ktorá ďalej pokračuje aj v písaní pre dospelých čitateľov. Občas jej poviedky uverejnia súčasné literárne periodiká ako Rozum, Fraktál, Romboid, Glosolália a iné.

Momentálne je na spadnutie výber jej poviedok v češtine, bude sa volať Vykřičník v trávě. „Nedávno vyšla v češtine aj moja poviedková kniha Žena našívající záplaty. Dej poviedok sa odohráva prevažne v Rimavskej Sobote, často v textoch čerpám aj zo svojho učiteľského pôsobenia. Súčasne s prózou mi vyjde občas aj nejaká báseň. Možno by som mohla dať pod strechu aj ďalšiu básnickú zbierku, no stále nie som spokojná, lebo v poézii na seba človek prezradí všetko. A neviem, či to už chcem,” povedala Marta Hlušíková.

Býva v dedinke Trstená na Ostrove pri Gabčíkove. Hovorí, že zo svojho malého žltého domčeka sa už nepohne. „Žijú tu moje deti s rodinami, a to je dôvod, prečo tu zostať. Do Rimavskej Soboty občas prídem, väčšinou sledujem dianie v meste na internete, všetko ma zaujíma, veď som v perle Malohontu prežila 36 rokov, teda polovicu svojho života. Opečiatkovala si ma a zmyť to nemienim,” poznamenala Hlušíková. Svoj voľný čas venuje prekladom z češtiny. Veľa číta, odoberá väčšinu literárnych časopisov, čo jej robí radosť. „Mám psíka, záhradku, trochu zeleniny a ovocia. Sledujem, ako rastú moje štyri vnúčatá a občas vyrazím do Bratislavy na nejakú literárnu akciu alebo idem na besedu s čitateľmi. Nemám čas nudiť sa,” uviedla.

V R. Sobote učila nielen na Gymnáziu I. Kraska, ale aj na obchodnej akadémii a na Súkromnej strednej odbornej škole. Narodila sa v Leopoldove (1952), ale vyrastala v Trenčíne. S rodinou sa v roku 1982 presťahovala do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. Keď jej manžel zomrel, zamierila na západné Slovensko.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Hlušíkovej

<p>The post Spisovateľka Hlušíková teší svojich čitateľov. Príjemne ju prekvapili českí first appeared on vobraze.sk.</p>

V pracovnom čase vyšetruje rôzne prípady, vo voľnom čase sa ponára do sveta lásky a intríg. Eliška Melušová z Poltára pracuje ako policajná vyšetrovateľka a zároveň sa venuje písaniu historických romancí. Doteraz vydala dva romány, tretí by mal uzrieť svetlo sveta v tomto roku.

Knihy boli súčasťou jej života odmalička. V detskom veku jej mama čítala rozprávky, ktoré ju veľmi zaujímali. Neskôr ako tínedžerka začala svojej mame tajne brať z poličiek historické romány, pretože ju začali fascinovať. „Vlastne ma fascinovala tá možnosť formovania osudov postáv, ich charakterov a vedenie dialógu,“ uviedla pre vobraze.sk Eliška Melušová (33).

Keď ako pätnásťročná dostala svoj prvý počítač a písala rôzne tínedžerské poviedky, uvedomila si, že jej snom je napísať dobrý historický román. V písaní pokračovala po skončení vysokej školy a odštartovaní kariéry v Policajnom zbore. „Cez deň som teda riešila hlavolamy trestných činov a v súkromí som sa vnárala do sveta lásky, intríg a aristokracie 19. storočia,“ priblížila Melušová. Ako doplnila, napísané príbehy nikdy nikomu neukazovala. Nikto netušil, či budú mať nakoniec úspech. Podľa jej slov išlo o túžbu písať a písanie bolo jej koníčkom.

Prekvapujúco nie je dominantným žánrom u Elišky Melušovej krimi, k čomu by mohla mať blízko, keďže pracuje ako policajná vyšetrovateľka, ale je to historická romanca. „Priznám sa, že sa ma na to ľudia  pýtajú často, avšak v rámci tej náročnej vyšetrovateľskej práce si neviem predstaviť písať o tých ťažkých kriminálnych veciach, keďže sa s nimi stretávam dennodenne v reálnom živote. Tých zložitých vecí okolo nás je toľko, že tie jednoduché sa vytrácajú. Jednoduchosť v podobe pochopenia, úcty, rešpektu, ale najmä lásky, ktorá je ústredím mojich kníh, a preto tie moje knihy budú vždy končiť happyendom. Dosiahnuť ho v skutočnom živote nie je vždy možné. V tomto zmysle oddeľujem svoju prácu od toho, čo milujem robiť mimo svojej riadnej práce,“ vysvetlila Melušová.

Doteraz jej vyšli dva romány. Ešte predtým však uzrela svetlo sveta básnická zbierka zo skutočného života. Priznala, že ju neplánovala pôvodne vydať, pretože je súkromného charakteru a objavujú sa v nej situácie z jej osobného života. „No povedala som si, že aj mnohí iní mohli zažiť to, čo ja a pri jej čítaní potom možno trošku pookrejú na duši a zaspomínajú si. Je to útla knižôčka, ktorá obsahuje výpoveď duše jednej ženy,“ uviedla Eliška Melušová a vzápätí dodala, že jej hlavnou túžbou je písanie historických románov a pri tom plánuje zotrvať. 

Jej prvá historická romanca Odkaz záhadnej lady bola vydaná v roku 2020. Ide o príbeh lady Stephanie a grófa Bogardiho, ktorých spojí snaha nájsť vraha grófovho brata. Melušová ozrejmila, že hlavná časť jej románov má detektívny nádych a postavy si vždy prechádzajú neľahkou cestou, plnou prekvapení a rozuzlení. Dáva teda do nich niečo aj zo svojej práce policajtky. „Svojim spôsobom som však vôbec nečakala, že to tam v tých mojich knihách odzrkadlím. A v tom duchu aj pokračujem, a preto sa v nich vždy nachádza nejaké vyšetrovanie, aby bol ten príbeh zaujímavejší. Aby to nebolo len o tom, že sa hrdinovia zaľúbia, niečo sa udeje a nakoniec skončia spolu. Čo teda síce skončia, ale tá zápletka drží to tajomno tých mojich kníh, aby to pre ľudí, ktorí ich čítajú, bolo také prekvapivé,“ povedala spisovateľka.

Jej druhý román Falošná nevesta vyšiel vlani v auguste. Na konci tohto roka by jej mala vyjsť tretia kniha. Dej prvých dvoch sa odohráva v Anglicku, v Londýne. Podľa slov Melušovej túto svoju voľbu brala ako výzvu dokázať, že sa aj Slovenka môže dostatočne dobre vyznať v histórii cudzej krajiny a do obdobia, v ktorom nežila, zasadiť dej svojich románov. „Priznám sa, že som v Anglicku ešte nebola. Mám ho však preštudované z dokumentov a kníh, z ktorých som zistila, že táto krajina má naozaj strašne krásnu históriu. Mojím vzorom je spisovateľka Johana Lindseyová. Písala romány z anglického prostredia a tým, že som čítala toľko kníh z toho prostredia, Anglicko ma začalo fascinovať a túžila som napísať knihu z prostredia Anglicka, respektíve Londýna,“ prezradila Eliška Melušová.

Inšpirácia prichádza v jej prípade úplne spontánne a na začiatku písania románu nikdy nevie, ako bude vyzerať celý príbeh, ale len niektoré časti, o ktorých vie, že ich tam chce mať. Hovorí, že hlavný cieľ, ktorým bolo vydať knihy pod hlavičkou vydavateľstva, sa jej splnil. Teší ju, že sa jej knihy čitateľom páčia. „Keď robím to, čo milujem a milujú to aj druhí, tak je to ten najkrajší pocit,“ zdôraznila. Nečakaným potešením a úspechom bolo pre ňu, ako ešte stále nie úplne známu spisovateľku, pozvanie do relácie Neskoro večer s Petrom Marcinom. „Svedčí to o tom, že sny sa môžu plniť, ak na nich tvrdo pracujeme a robíme ich nie z povinnosti, ale predovšetkým lásky.“

Eliška Melušová v súčasnosti žije vo Zvolene, kde pracuje ako vyšetrovateľka. O tom, že bude policajtkou, snívala už v detstve. „Spomínam si na jednu príhodu, keď som mala trinásť rokov. S rodičmi sme boli Bratislave a išli sme okolo budovy policajnej akadémie, kde som videla postávať policajtov i študentov. Vtedy som si povedala, že keď raz  budem veľká, prihlásim a dostanem sa sem. Je super, že sa tento môj cieľ stal skutočnosťou,“ hovorí Melušová, ktorá vyštudovala spomínanú Akadémiu Policajnú zboru v Bratislave, pričom v Banskej Bystrici si spravila doktorát. „Ak teraz pomáham v práci, čo dúfam, že áno a zároveň ľudí teším aj pri čítaní mojich kníh, tak to je pre mňa dvojnásobná radosť,“ podčiarkla. Vždy, keď má čas, rada sa vracia do rodného Poltára. Má tam rodinu i kamarátov. Vo voľnom čase okrem písania historických romancí rada číta, stará sa o zvieratá, trávi čas s rodinou a cestuje po svete.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album E. Melušovej

<p>The post Eliška z Poltára slúži v Policajnom zbore a píše historické romány first appeared on vobraze.sk.</p>

Obľúbená spisovateľka Marta Hlušíková zavítala do Rimavskej Soboty. Na besede s čitateľmi sa v knižnici M. Hrebendu podelila o zážitky z učiteľských čias, priblížila priebeh svojho pracovného dňa a prezradila mnoho iných zaujímavostí zo života autorky literatúry. Rozhovorila sa aj o svojich najnovších knižných dielach – Žena našívajúca záplaty a Úroky zo života.

„Prechádzka sobotskými uličkami ma nabila úžasnou energiou,“ začala svoj príhovor Marta Hlušíková. Do Rimavskej Soboty sa totiž vrátila po štyroch rokoch, odkedy tu nepôsobí. Žije v Trstenej na Ostrove pri Gabčíkove. Teší sa tam zo svojich vnúčat.

Na besede, ktorá sa konala v piatok 16. septembra, si zaspomínala tak na svoje autorské začiatky, ale priniesla aj novinky z literárneho sveta. „S myšlienkou o mojej autorskej budúcnosti som sa začala pohrávať už na základnej škole. Keď sa mi do rúk dostal zošit a pero, v tom momente som opustila brány okolitého sveta a prenikla som do toho svojho. Písanie som potrebovala,“ hovorí skúsená spisovateľka. V súčasnosti má na stole odložené mnohé ďalšie publikácie, no zatiaľ im necháva voľný priebeh.

Na konte má už desiatky kníh rôznych žánrov, no orientuje sa predovšetkým na detského čitateľa. Prečo je tomu tak? „Písanie pre deti je skutočne nádherné. Skrz neho sa dokážem vnútorne pretransformovať a priblížiť si svet detskými očami. Všetky tie myšlienky a slangové slová, ktoré počujem z úst mojich vlastných vnúčat, sú tiež výbornou inšpiráciou. Písanie pre deti je síce slobodnejšie, no nemôžem povedať, že by bolo jednoduché.“

Literárna beseda bola zameraná najmä na spomínané dve najnovšie knihy z dielne Marty Hlušíkovej. Jej účastníci si mohli vypočuť nielen príbeh, ktorý sa skrýva za vydaním oboch kníh, ale aj autorské čítanie úryvkov priamo z nich. „Kniha Úroky zo života je zbierka glos, ktoré boli pred knižnou publikáciou vysielané v Rádiu Regina. Nápad na ich písomné spracovanie prišiel úplne spontánne,“ uviedla o novinke na trhu. Kniha Žena našívajúca záplaty, ktorá vyšla v minulom roku, je zase zbierkou poviedok inšpirovaných autorkiným životom.

Viacnásobne oceňovaná spisovateľka nezaháľa ani v otázke najnovších technológií. I keď je podľa jej slov majiteľkou elektronickej čítačky, na staré dobré papierové knihy nedá dopustiť. „Preferujem knihu, ktorá má svoju vôňu i štruktúru,“ priznala Hlušíková. Čítanie vidí ako nástroj, ktorý dokáže z čitateľa urobiť spisovateľa. „Dôležitejšie ako forma je preto to, čo sa v knihe nachádza zvnútra, teda jej obsah,“ dodala.

Je známa citovým spojením so svojimi publikáciami. Nápady na nové príbehy jej do života vraj skáču samé. V príjemnej atmosfére prezradila aj to, ako vyzerá jej typický pracovný deň. „Pokiaľ ma netlačí čas, že si chcem skutočne napísať niečo od srdca, priebeh dňa záleží hlavne na mojej aktuálnej nálade. Ráno ma zobudí môj psík, vyjdem si do záhrady, idem na prechádzku, a keď mám chuť, sadnem si k počítaču a proste tvorím, píšem. Sú však aj dni, keď potrebujem pracovať veľmi intenzívne.“

Okrem písania vlastných textov sa Hlušíková venuje aj prekladateľstvu. Nedávno spolupracovala na vydaní knihy Obchod na korze od známeho autora Ladislava Grosmana. O preklad knihy sa pričinila na osobné prianie Edity Grosmanovej.

Marta Hlušíková žila v Rimavskej Sobote 36 rokov. Beseda s ňou sa v tunajšej knižnici konala pod názvom Srdcom Soboťanka, čo možno označiť za výstižné. V októbri oslávi významné životné jubileum. Narodila sa v Leopoldove (1952), ale vyrastala v Trenčíne. S rodinou sa v roku 1982 presťahovala do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty. V tomto meste učila na viacerých školách, najdlhšie na Gymnáziu I. Kraska, a to vyše 20 rokov. Po smrti manžela sa presťahovala na západné Slovensko, kde žijú jej deti s rodinami.

Zdroj: Tereza Nemcová

Marta Hlušíková: Spisovateľ, ktorý to myslí s písaním vážne, dáva do knižky celú svoju dušu

<p>The post Spisovateľka Hlušíková besedovala s čitateľmi v R. Sobote. Vyšla jej kniha Úroky zo života first appeared on vobraze.sk.</p>

Novinárka, vedúca vydania spravodajstva TV JOJ a zároveň aj úspešná spisovateľka – toto všetko je Veronika Homolová Tóthová. Knihy štyridsaťdvaročnej rodáčky z Lučenca sa stali bestsellermi a zožali veľký úspech, za ktorý získala aj významné ocenenia. Je autorkou kníh Mengeleho dievča – Skutočný príbeh Slovenky, ktoré prežila štyri koncentračné tábory a Mama milovala Gabčíka. Viac prezradila pre vobraze.sk v rozhovore.

Aké ste mali detstvo v centre Novohradu?
Bolo čarovné, aj vďaka tomu, že som vyrastala v štvorgeneračnej rodine. Býval s nami prastarý otec, starý otec mojej mamy. Bol ročník 1905 a zažil všetky turbulentné časy 20. storočia. Ja som sa narodila v roku 1980 a on zomrel v roku 1999, bohužiaľ, nedožil sa roku 2000, na ktorý sa veľmi tešil. Práve on mi ukazoval starý Lučenec, ktorý síce už neexistoval, ale v jeho spomienkach stále bol. Chodili sme spolu korzovať, do parku, kde mi ukazoval, kde bolo kúpalisko, či v meste krásna knižnica, prvé kino. Aj vďaka nemu mám k Lučencu vrúcny vzťah a rada sa do neho vraciam.

Ako sa začala vaša kariéra novinárky/redaktorky?
Bolo to náhodou. Keď som bola tretiačka na gymnáziu, manžel mojej učiteľky latinčiny zakladal televíziu a ochorela im moderátorka, tak som ju zaskakovala. Vtedy som mala pocit, že takú nudnú prácu, keď mi niekto iný niečo napíše a ja to len prečítam, nechcem robiť. Hrávala som basketbal, tak som sa dohodla, že pre nich budem robiť športové spravodajstvo. Televízia však nemala peniaze, ľudia z nej postupne odchádzali, ostala som tam len ja, nakoniec som robila všetko sama niekoľko mesiacov. Bola to zaujímavá a dôležitá skúsenosť.

Ako pokračovala až po súčasnosť?
V regionálnej TV sme dodávali reportáže pre TV Global, čo bol predchodca TV JOJ a tam si ma všimli. Pozvali ma na pohovor a v roku 2002, keď vznikla TV JOJ, som začala pre nich robiť politické spravodajstvo. Po piatich rokoch som prešla na publicistiku. Pri prvej materskej dovolenke, roku 2009, som sa dohodla so svojím úžasným šéfom, že začneme zaznamenávať osudy ľudí, ktorí zažili nacistické alebo komunistické prenasledovanie. Urobili sme 80 reportáží a 15 dokumentárnych filmov v sérii Neumlčaní. Jeden z týchto filmov bol venovaný aj pani Viole Stern Fischerovej.

Prečo ste sa práve o nej rozhodli napísať svoju prvú knihu?
Dostala som ponuku od vydavateľstva Ikar napísať vymyslený príbeh z 2. svetovej vojny, ale to som odmietla. Nechcela som vykradnúť skutočné príbehy. Ponúkla som im štyri skutočné príbehy a oni si vybrali práve príbeh pani Violy. Obe sme z Lučenca a vedela som ho napísať pomerne rýchlo, lebo som nemusela študovať reálie mesta.

Čakali ste, že bude mať Mengeleho dievča taký úspech?
Vôbec som nevedela, čo mám čakať. Bola som rada, že ponuka prišla a rada som opísala spomienky pani Violy. Jej záležalo na tom, aby to bola spomienka na ľudí, ktorí sa už nevrátili a nemohli svoj príbeh nikomu porozprávať. Nečakali sme však žiadny úspech. Dnes sme na čísle 96-tisíc predaných výtlačkov, čo sa žiadnej slovenskej knihe od roku 1993 nepodarilo. Sme za to vďační a vnímame to s veľkou pokorou. Pani Viola, keď zistila, že sa kniha skutočne číta, mi povedala – ďakujem ti, lebo si ich budú pamätať. Myslela tým rodičov, brata, Annu, Ester, Juditku, všetkých, ktorí naposledy v knihe ožili a sú v nej zachytení navždy.

Čo vás inšpirovalo napísať aj ďalšiu knihu Mama milovala Gabčíka?
Pre mňa je príbeh Jozefa Gabčíka a celkovo ľudí okolo atentátu na Heydricha jeden z najväčších príbehov novodobých dejín a je to moja srdcová záležitosť. Po úspechu Mengeleho dievčaťa som presvedčila vydavateľstvo, aby sme išli do príbehu, ktorý málo ľudí poznalo. Ja som sa na spomienkovej akcii zoznámila s Alenou Voštovou, dcérou Anny Malinovej, ktorá u seba Gabčíka pol roka ukrývala. Bola to statočná mladá žena, ktorá chcela, aby jej dcéra vyrastala v slobodnej krajine. Milovala Československo, písala o tom vo svojich denníkoch, ktoré si písala. Preto je uveriteľné, že takto riskovala.

Získali ste aj mnohé ocenenia, čo na ne hovoríte?
Veľmi ma to teší. No je to tá časť, ktorú neovplyvníte, lebo to je už na čitateľovi, či ho príbeh zaujme a ovplyvní. Vyzerá to tak, že ich moje knihy oslovili a ja som za to veľmi vďačná.

Na čom aktuálne pracujete, čomu sa venujete?
V prvom rade sa stále venujem dokumentom, nakrúcam dokumentárne filmy. K 80. výročiu atentátu na Heydricha sme dokončili tretí dokument, ktorý sa venuje otázkam okolo atentátu. Na 70. výročie sme urobili prvý veľký celovečerný dokument o atentáte a príbehu Jozefa Gabčíka, na 75. výročie to bol dokument o tom, ako prebiehala liečba Heydricha a na akú príčinu zomrel, lebo to bolo roky predmetom špekulácií. Pripravujem aj ďalšiu knihu, bude to príbeh rodiny z Prešova. Vybrala som si ho, pretože, keď už sa niekto snaží ospravedlňovať kroky vtedajšej vlády, odôvodňuje to tým, že veď dávali výnimky. Nie je pravda, že ľudia boli výnimkami chránení. V tejto rodine boli obaja rodičia tzv. hospodársky dôležití Židia, no napriek tomu prežila vojnu len mama a mladší syn.

Ako často sa vraciate do svojho rodiska a aké miesta v ňom máte najradšej?
Chodím menej často, ako by som chcela, no minimálne dvakrát do roka. Začiatkom septembra chodím do synagógy moderovať spomienkovú slávnosť Cesta neznáma, kedy si pripomíname lučeneckých Židov a Židov z okolia. Chodím na miesta, ktoré sa spájajú s mojím detstvom. Dcéram ukazujem park, kŕmime labute a kačičky. Rada som na Ružinej, lebo som tam trávila v detstve celé leto. Vždy sa idem pozrieť na miesto, kde stále Rakottyayho továreň, lebo tam pracoval otec môjho prastarého otca. Rada chodím aj na miestny cintorín, učila som sa tam aj na štátnice. Ja chodím na cintoríny všade, kde prídem.

Aké sú ešte vaše plány do budúcna?
Mám roztočené štyri dokumentárne filmy a rada by som dokončila aj knihu. Je to príbeh, ktorý prinesie viac svetla do časti dejín, ktorú väčšina spoločnosti nerada otvára. My sme spoločnosť hrubých čiar, tvárime sa, že to už bolo a netreba to riešiť. Ale tento postoj sa nám po desiatkach rokov vracia, lebo sme sa nedokázali vysporiadať s tým, čo sa dialo. Hovorí sa, že v každej rodine bol jeden partizán a gardista a toto nás dobieha, lebo stále sú rodiny rozdelené nielen politickými názormi, ale aj morálnymi hodnotami.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veroniky Homolovej Tóthovej

<p>The post Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca first appeared on vobraze.sk.</p>

Marta Hlušíková má na konte mnoho literárnych diel. Je úspešnou autorkou literatúry pre deti a mládež, ale venuje sa tiež písaniu kníh pre dospelých, hier a prekladateľstvu.  

V Rimavskej Sobote žila vyše tridsať rokov,  no pred nejakým časom sa presťahovala za rodinou na západné Slovensko. V meste jej však zostali blízki ľudia, s ktorými je stále v kontakte. V rozhovore pre vobraze.sk prezradila niečo o svojich nových knižkách, ale napríklad aj to, prečo začala písať knihy. 

Vlani vám vyšla nová kniha pre deti Modré srdce s kečupovým fľakom. Líši sa niečím od predchádzajúcich kníh?

Vo viacerých mojich predchádzajúcich knihách pre deti bol hlavným hrdinom chlapec. Tak som pre zmenu chcela urobiť radosť dievčatám. Rodinné prostredie som tentoraz ochudobnila o starých rodičov a je zaujímavé sledovať, čo z toho vzišlo. V pokračovaní, ktoré vyjde tento rok v Slovarte, je rozuzlenie jasné, ale nemôžem ho prezradiť.

Vaše otázky sú zamerané na moju tvorbu pre deti, no chcela by som dodať, že píšem aj pre dospelých a v minulom roku mi vyšla poviedková kniha Žena našívajúca záplaty. Veľa príbehov v nej totiž kotví v Rimavskej Sobote, preto som sa rozhodla tento fakt spomenúť.

Spomínate si ešte na váš prvý príbeh, ktorý ste napísala?

Áno, spomínam. Bol to minipríbeh s názvom Tragický koniec Jula Štetinku a vyšiel v študentskom časopise Sezam pred vyše päťdesiatimi rokmi. Bolo to na pôde Strednej všeobecnovzdelávacej školy (dnešného gymnázia) v Trenčíne, kde som chodila. Nádhernou pointou môjho prvého príbehu bol fakt, že ho prebrali aj Trenčianske noviny a ozval sa mi akýsi Július Štetinatý dakde od Ružomberka, že odkiaľ poznám jeho príbeh. Bol veľmi prekvapený, že príbeh aj meno hlavného hrdinu som si vymyslela a jeho vôbec nepoznám.

Ako sa zrodila myšlienka písať knihy pre deti?

Som človekom, ktorý má rád výzvy. A písať pre deti výzvou je. Lebo myslieť si, že ak naivne zrýmujem bežné javy, napíšem, že žaba je zelená a vtáčik spieva, pridám pár zdrobnenín, poučím dieťa a mám knihu pre deti hotovú, je blud. Dieťa potrebuje dekódovať život okolo seba svojím vlastným spôsobom. Jeho starosti, pre nás často smiešne, nie sú vôbec smiešnymi. Bola som pubertiačkou, keď som zachytila Feldekove názory na tvorbu pre deti a jeho úžasné texty. A keď som mala vlastné deti a vymýšľala som im príbehy, spočiatku som ich publikovala v časopisoch určeným deťom a neskôr sa samy vypýtali do knižky. 

Stretávate sa s množstvom detí. Ako sa pri nich cítite?

V dobe predkovidovej som chodila na nespočetné množstvo besied po celom Slovensku. Ako ináč sa môže spisovateľ, ktorý sa prihovára deťom, pri nich cítiť ako dobre? Chodila som na besedy, kde boli deti pripravené, aj tam, kde ma označili za Kristu Bendovú, aj tam, kde deti nepoznali ani jednu moju knižku. Vtedy som pocítila veľkú príležitosť ponoriť sa s nimi do príbehov, porozprávať sa a vidieť, ako odchádzajú z besedy so žiariacimi očkami. Bol to príjemný pocit. 

Napísali ste už množstvo kníh pre deti. Čo vás inšpiruje?

Áno. Pre deti píšem vyše tridsať rokov, tak sa tých knižiek nazbieralo. Pokiaľ ide o inšpiráciu v týchto knihách, mnohé vznikli ako čistá fikcia a v mnohých som spracovala príbehy svojich vnúčat. Zmixovala, prisolila, okorenila a vhodne tepelne upravila. Často sa stáva inšpiráciou iba detail alebo náhodná situácia. Kedy si ma nájde, nechávam na ňu. 

Ako je to s dialógmi vo vašich knihách? Vymýšľate si ich sama alebo ste ich počuli u detí?

Dialógy si takmer všetky vymýšľam sama, ale nevznikli vo vákuu – veď som na gymnáziu v Rimavskej Sobote učila dlhé roky a kontakt s mladými ľuďmi v človeku zanechá stopu. A potom, počúvam reč svojich vnúčat a nestíham sa čudovať, ako sa menia vecné významy slov a aké zvláštne slovné spojenia má každá generácia. Také svoje. Takže treba dobre načúvať.

Dokážete odhadnúť reakcie detí alebo rodičov na novú knihu? Dokážu vás reakcie publika niečím prekvapiť?

Spisovateľ musí aspoň tušiť, čím zasiahne svojho čitateľa. Teda lepšie povedané, mal by to vedieť. Lebo spisovateľ, ktorý to myslí s písaním vážne, dáva do knižky celú svoju dušu, rozprestiera pomyselný červený koberec a čaká, že naň čitateľ vstúpi a tam niekde v strede sa stretnú a nemusia ani nič povedať. Pýtate sa na reakcie publika – takže asi reakcie detí na besedách. Mám milé zážitky a doteraz ma hrejú pri srdci.

Ste spisovateľka. Akú knihu momentálne čítate?

Vždy mám rozčítaných viacero kníh. Na nočnom stolíku mám navrchu knižného komínčeka Lasicu so Satinským – Ktosi je za dverami, na poličke sú Lasicove denníky, na parapete v mojej izbe sú Grochove Viety a Skácelova Smuténka, v obývačke spomienky Jiřiny Gryczovej-Koláčkovej a kniha o Martinovi Hubovi. Dočítala som nedávno Dcéru snehu od Eowyn Ivey a Vilikovského Rajc je preč. 

V súčasnosti žijete a tvoríte v Trstenej na Ostrove pri Gabčíkove. Prečo ste po vyše tridsiatich rokoch opustila Rimavskú Sobotu?

V tejto malej dedinke pod dunajskou hrádzou sa usadili obe moje deti s rodinami. Po smrti manžela nebolo o čom uvažovať – smer bol jasný: vnúčatá. Tu žijem v malom žltom dome aj so psíkom, starám sa o záhradku, čítam, píšem a prekladám. A teším sa zo svojich vnúčat.

Ste v Rimavskej Sobote ešte v spojení s priateľmi alebo blízkymi ľuďmi?

Áno, zostalo tu veľa mne blízkych ľudí, moje kolegyne z gymnázia aj zo súkromnej odbornej školy, ľudia, s ktorými som sedávala v porotách recitačných súťaží, priatelia z literárneho klubu Karavána a mnohí iní. Nebudem menovať, aby som neurazila niekoho, na koho by som nechtiac zabudla. Sme väčšinou v mailovom kontakte, občas sa pritrafí aj osobné stretnutie. Často spomínam na bývalých kolegov aj na študentov. Veď som žila v Rimavskej Sobote tridsaťšesť rokov. Všetkým prajem v novom roku hlavne zdravie a vnútornú spokojnosť.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marty Hlušíkovej

<p>The post Marta Hlušíková: Spisovateľ, ktorý to myslí s písaním vážne, dáva do knižky celú svoju dušu first appeared on vobraze.sk.</p>