V Kokave nad Rimavicou vznikne denný stacionár pre 14 klientov. Diecézna charita Rožňava dokončila kompletnú rekonštrukciu svojej budovy, v ktorej bude nová sociálna služba fungovať. Určená bude nielen pre obyvateľov Kokavy, ale aj pre ľudí z okolitých obcí. Ako pre vobraze.sk ďalej uviedla riaditeľka Diecéznej charity Rožňava Emília Revajová, budovu zrekonštruovali kompletne, od podlahy až po strechu a je bezbarierová. V súčasnosti už má právoplatné kolaudačné rozhodnutie a charita dokončuje administratívne kroky potrebné na spustenie prevádzky.

Projekt bol financovaný z prostriedkov Plánu obnovy a odolnosti vo výške okolo 700-tisíc eur, pričom charita použila aj vlastné zdroje. Na rekonštrukciu podľa riaditeľky ďalej prispeli aj obec Kokava nad Rimavicou a Banskobystrický samosprávny kraj.

Budova už v minulosti slúžila sociálnym službám
V objekte v minulosti fungoval domov sociálnych služieb. Priestory však už podľa charity nezodpovedali požiadavkám a pôvodná služba bola zároveň nerentabilná. Organizácia preto pristúpila k jej ukončeniu a následne k rozsiahlej obnove objektu.

Charita už podľa riaditeľky eviduje prvých záujemcov – v súčasnosti ich je osem z okolia. Služba bude určená ľuďom, ktorí potrebujú počas dňa pomoc a podporu, ale zároveň ešte môžu zostať žiť vo vlastnom domácom prostredí. Podľa Revajovej má denný stacionár v tomto systéme svoje konkrétne miesto. „Človeku je najlepšie a najprirodzenejšie byť vo svojom prostredí,“ uviedla.

Ambulantná sociálna služba umožní klientom prísť do zariadenia počas dňa a následne sa vrátiť domov. Denný stacionár podľa nej zároveň nepredstavuje alternatívu, ktorá by vylučovala ďalšie formy sociálnej starostlivosti. Jednotlivé služby môžu na seba nadväzovať podľa toho, ako sa mení zdravotný stav a odkázanosť človeka.

Jednou z podmienok dostupnosti služby bude doprava. Nie každý záujemca sa totiž dokáže do Kokavy dostať verejnou dopravou. Charita preto plánuje zabezpečiť dovoz a odvoz klientov z okruhu približne 15 až 20 kilometrov. Služba tak má byť dostupná aj obyvateľom menších okolitých obcí. „Komunikovali sme s obcami v okolí a chceme, aby sa o tejto možnosti dozvedeli ľudia, ktorí ju môžu potrebovať,“ uviedla riaditeľka. Zámer už predstavili v okolitých obciach a aj v meste Hnúšťa, kde sa uskutočnilo verejné stretnutie. Charita tam obyvateľom vysvetľovala, pre koho je denný stacionár určený a aké služby bude poskytovať.

Spustenie stacionára prinesie aj štyri nové pracovné miesta. Výberové konanie chce charita začať v októbri. Záujem o prácu už podľa riaditeľky prejavili prví uchádzači.
Služba má klientom poskytovať pomoc pri každodenných činnostiach, osobnej hygiene a stravovaní. Počíta sa tiež so sociálnym poradenstvom, sociálnou rehabilitáciou a aktivitami podporujúcimi pamäť, myslenie, komunikáciu a samostatnosť.

Diecézna charita chce denný stacionár spustiť najneskôr v januári 2027.

<p>The post V Kokave nad Rimavicou vzniká denný stacionár. Pomoc má byť dostupná aj ľuďom z okolia first appeared on vobraze.sk.</p>

Erika Sendrei Kováčová z Kokavy nad Rimavicou oživila spoluprácu s raperom P.A.T. (František Farkaš) a účinkuje vo videoklipe k piesni Prší. „Mám z neho výborný dojem. Ten klip presne zodpovedá tomu, ako som si ho predstavovala. Som spokojná s jeho výslednou podobou. Páči sa mi. Mám naň vynikajúce ohlasy. Netajím, že účinkovaním v tomto klipe som sa chcela trochu aj zviditeľniť,“ povedala pre vobaze.sk Erika Sendrei Kováčová (34). Dodala, že veľmi rada by si takúto spoluprácu v budúcnosti zopakovala.

Erika bola finalistkou súťaže krásy Miss Slovensko 2010 i účastníčkou televíznej šou Hľadá sa supermodelka. „Ak dobre viem, tak som sa ako prvá Rómka dostala do finále tejto súťaže krásy,“ podotkla. V minulosti už účinkovala vo videoklipe k piesni Lubni rapera P.A.T. a Jana Bendiga.

„Napísala som Frantovi, alebo teda raperovi P.A.T., že ak bude mať song so slovenským textom a bude do klipu hľadať herečky, tak sa mi môže ozvať. Poznáme sa z festivalov. Patrí k interpretom, ktorých počúvam. Nechcela som však iba niekde v pozadí tancovať rómske tance, ale dostať významnejšiu rolu. Potom ma kontaktoval s tým, že niečo by mal pre mňa. Nakrúcanie klipu ku skladbe Prší sa uskutočnilo na západnom Slovensku, tie interiérové scény boli natočené v Topoľčanoch. Prebehlo to hladko. Nebola to moja prvá skúsenosť s kamerou. Z nakrúcania som mala veľmi dobré dojmy. Navyše, samotný raper P.A.T. vravel, že som to dala na jednotku,“ priblížila Erika Sendrei Kováčová.

Doplnila, že téma piesne jej sadla. „Je o láske a rozchádzaní sa. Nebolo pre mňa ťažké stvárniť tú postavu, ktorú som tam hrala. Nakrúcanie trvalo krátko. Keďže sa skladba volá Prší, tak sme aj adekvátne akoby zmokli. Bola som mokrá ako myš a raper P.A.T. rovnako. Brala som to však ako prirodzenú vec a nie ako nejaký extrém. Diváci to nevidia, ale spôsobilo to hasičské auto, odkiaľ na nás striekala studená voda.“

Aj keď je Rómka, po rómsky podľa jej slov nevie. Erika pochádza z Veľkého Krtíša. S Vladimírom Sendreiom mladším má dve dcéry. Dodala, že pracuje na Základnej škole s materskou školou v Kokave nad Rimavicou. „S prácou pedagogickej asistentky už mám skúsenosti aj z minulosti. Mám dobrý vzťah s deťmi, práca v školstve ma napĺňa a pozitívne reakcie žiakov mi dodávajú pozitívnu energiu. Som vďačná, že môžem s nimi pracovať v tejto škole,“ povedala Erika Sendrei Kováčová.

Zdroj: vobraze.sk, foto: album E. Sendrei Kováčovej

Projekt finančne podporil Kultminor fond na podporu kultúry národnostných menšín.

<p>The post Erika z Kokavy si zahrala vo videoklipe. Mám naň vynikajúce ohlasy, hovorí first appeared on vobraze.sk.</p>

Detský folklórny súbor Kokavan z Kokavy nad Rimavicou má za sebou významný míľnik. Minulý víkend oslávil 80. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti uviedli členovia nový celovečerný program s názvom Dobre nán bývalo, kod zmo boľi malí. Celé toto jubilejné podujatie režírovala Barbora Kvandová Brndiarová, ktorá v súbore pôsobí druhý rok ako asistentka vedúcej, ktorou je Andrea Radičová. „Bola pre mňa česť a splnený sen vytvoriť takýto program,“ uviedla pre vobraze.sk. Barbora Kvandová Brndiarová (31). ,, Deti do toho dali všetko, o čom hovoria aj odozvy divákov, miestami sa objavili i slzy dojatia a tiež bolo vidieť hrdosť rodičov na svoje deti. “

Vyrastala v Hnúšti, no už ôsmy rok žije v Kokave nad Rimavicou. Po štúdiu odboru manažment regionálneho cestovného ruchu na Strednej odbornej škole v Tisovci ju záujem o tradičnú ľudovú kultúru priviedol k štúdiu etnológie a folkloristiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Jej vlastná cesta k folklóru sa začala už v detstve. Barbora vynikala svojím hlasom a spevom, čo si všimla jej prvá učiteľka na základnej škole a odporučila rodičom, aby ju prihlásili na základnú umeleckú školu. V Hnúšti tak absolvovala prvý stupeň základnej umeleckej školy v odbore spev. Účinkovala v hnúšťanskom DFS Zrkadielko, neskôr pokračovala vo FS Vepor v Klenovci. Krátko pôsobila aj vo FS Rimavan v Rimavskej Sobote a počas vysokej školy navštevovala Vysokoškolský folklórny súbor Ponitran.

„Rada na tieto časy spomínam, v mnohom ma ako interpretku formovali a zasiali vo mne inšpirácie, ktoré v súčasnosti využívam vo svojej tvorbe v detskom folklórnom súbore a pri osobnom prejave na javisku,“ hovorí Barbora Kvandová Brndiarová . Po štúdiu na vysokej škole Barbora ostala na rodičovskej dovolenke a po jej ukončení sa zamestnala ako kvetinárka v Kokave nad Rimavicou, čo ju dnes živí a zároveň jej umožňuje byť v blízkosti jej dvoch dcér – 6-ročnej Tamarky a 3-ročnej Olívie.

„Keďže som v Kokave začala žiť a kokavský folklór ma obklopoval od detstva, pretože moji starí rodičia pochádzajú z Utekáča, bolo len otázkou času, kedy sa zapojím do tohto súboru,“ ozrejmila. V súbore Zrkadielko ju navyše mnohému priučil vtedajší vedúci Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti Jaroslav Piliarik, ktorý z Kokavy rovnako pochádza. V súčasnosti pôsobí Barbora ako sólová speváčka vo FS Kokavan a rada trávi čas spevom či tancom aj pri spontánnych udalostiach a zábavách.

„Je radosť vychovávať deti k niečomu zmysluplnému, o to viac, že ide aj o moje vlastné deti, ktoré aj s mužom vedieme týmto smerom. Aj keď to chce dávku trpezlivosti, tie deti za to stoja.“ dodáva. Na nácviky súborov s ňou chodia aj jej dcéry. Do folklóru zapája rodinu aj jej manžel, ktorý aktívne pôsobil vo FS Kokavan a momentálne sa pridáva občasne, keďže pracuje v zahraničí, no doma zaznieva jeho hra na heligónke. Barbora sa venuje aj príprave sólistov spevákov na súťaže v ľudovom speve.

„Robí mi radosť, keď môžem robiť radosť iným, či už prostredníctvom môjho osobného prejavu na javisku, v súkromí, spontánne, alebo cez deti. Folklór je súčasť nášho každodenného života, žijeme ním, stretávame sa s ním denne v rôznych podobách,“ priblížila Barbora Kvandová Brndiarová. Za kľúčové považuje odovzdávať vedomosti deťom, aby poznali minulosť svojich predkov a osvojili si ju, pretože pôvodní nositelia tradícií pomaly vymierajú a deti sú ich pokračovateľmi. „Často sa stáva, že v súbore sú deti, ktoré nemajú nejaké rodinné zázemie, kde sa dedia tradície, ľudové piesne a tanec a vypadáva tu generačný proces dedenia. V týchto prípadoch to nahrádza aj folklórny súbor. Je teda našou úlohou a povinnosťou tie deti v tomto smere dovzdelávať, informovať a nadchnúť ich pre takúto činnosť. “

Voľný čas trávi Barbora najmä s rodinou v prírode na kokavských lazoch, prácou okolo domu či návštevou koncertov a festivalov. Relax nachádza aj v návšteve knižnice, štúdiom materiálov do detského súboru a čítaním kníh. Príležitostne vytiahne 6-dierkovú píšťalku alebo dvojačku z dielne Paľka Bielčika, na ktorej si zanôti pár piesní.

V DFS Kokavan Barbora Kvandová Brndiarová spolupracuje dva roky s Andreou Radičovou, venuje sa nácvikom tanca, spevu a celkovej príprave detí. Aktuálne je v súbore 55 detí. „Najkrajšie na tom je vidieť, že tie deti z tanca a spevu majú radosť a odnesú si z toho niečo aj do svojej budúcnosti, kde následne budú môcť odovzdávať nadobudnuté ostatným, možno tiež svojim deťom.“
Najbližšie sa predstavia v sobotňajšom programe detských folklórnych súborov počas FF Koliesko, ktorý sa uskutoční od 31. júla do 2. augusta v Kokave. DFS Kokavan patrí medzi vôbec najstaršie folklórne súbory na Slovensku.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album B. Kvandovej Brndiarovej

Folkloristka Radičová pochádza z hudobníckej rodiny. Učaroval jej viac tanec a stala sa vedúcou DFS Kokavan

<p>The post Barbora z Kokavy nad Rimavicou formuje novú generáciu folkloristov. Detský folklórny súbor Kokavan oslávil významné jubileum first appeared on vobraze.sk.</p>

Armwrestlerka Tamara Stieranková z Kokavy nad Rimavicou získala bronzovú medailu na majstrovstvách Európy. Dvadsaťdvaročná reprezentantka si ju ukoristila v kategórii žien. Na pódiové priečky prenikla v pretláčaní pravou rukou (do 50 kg). V jej hmotnosti sa predstavilo deväť pretekárok. Stieranková je  členkou AWK Magnezit Revúca. Dejiskom májového kontinentálneho šampionátu bola Budapešť. Pre Tamaru Stierankovú je to druhý cenný kov z kontinentálneho šampionátu v seniorskej kategórii. Pred dvomi rokmi brala v Bratislave bronz v pretláčaní ľavou rukou (do 50 kg).

V maďarskej metropole súťažila Tamara Stieranková na ME tento mesiac aj v juniorskej kategórii do 23 rokov. V zápolení pravou rukou (do 50 kg) obsadila šieste miesto. Rovnako na šiestej priečke sa umiestnila tiež v súťažení ľavou rukou (do 50 kg). V jej váhe sa predstavilo šesť, resp. sedem pretekárok. Vlani obsadila Stieranková na európskom šampionáte v kategórii do 23 rokov, ktorý sa konal v rumunskom Kluži, dve štvrté miesta (pravou i ľavou rukou). V zbierke má medaily z ME v mládežníckych kategóriách, ale na pódiové priečky prenikla medzi juniorkami aj na majstrovstvách sveta.

Kokavčanka Tamara Stieranková sa stala v marci juniorskou majsterkou Slovenska (do 23 rokov) v pretláčaní ľavou rukou. Titul získala vo váhe do 60 kg. Republikový šampionát sa uskutočnil v Hanušovciach nad Topľou. Druhé miesto obsadila Stieranková v zápolení pravou rukou. Na majstrovstvách Slovenska v kategórii seniorov skončila v Jelšave tretia (do 60 kg – pravá ruka).

Zdroj: vobraze.sk, foto: reprofoto video FB T. Stierankovej

<p>The post Kokavčanka Stieranková si priniesla bronz z majstrovstiev Európy v pretláčaní rukou first appeared on vobraze.sk.</p>

Zručný remeselník Miroslav Moncoľ z Kokavy nad Rimavicou zostáva verný tradícii, poctivej ručnej práci a presnosti. Aj vo veku 69 rokov trávi hodiny vo svojej dielni, kde vznikajú drumble, kožené opasky, pracky či tradičné ozdoby, ktoré poznajú folkloristi nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. „Všetko, čo spravím, sa musí najprv páčiť mne. Až potom sa to môže páčiť niekomu inému,“ hovorí pre vobraze.sk Miroslav Moncoľ.
Jeho meno je medzi folkloristami dobre známe. Na výrobky s typickými kokavskými motívmi nedá dopustiť a rovnako si zakladá aj na tradičných postupoch. „Vedel by som tie veci urobiť aj viac vyzdobené alebo modernejšie, ale nechcem. Chcem, aby to ostalo také, ako to vymysleli naši predkovia,“ vysvetľuje.

Na výrobu hudobných nástrojov a kožených výrobkov sa pozerá nielen ako na remeslo, ale aj ako na určitý záväzok voči tradícii. Tvrdí, že človek si nemôže prisvojiť ľudové umenie a úplne ho prerobiť podľa seba. „Pieseň si požičiavam od ľudu, ale musím ju vrátiť minimálne takú dobrú, aká bola. A toto isté beriem aj pri remesle,“ vraví Moncoľ.

V predchádzajúcich rokoch získal viacero ocenení na celoštátnych súťažiach výrobcov hudobných nástrojov. Medzi nimi aj titul Instrumentum Excellence, ktorý udeľujú výrobcom za mimoriadnu úroveň remeselného spracovania. Na súťaže nosieval vlastnoručne vyrobené fujary, píšťaly aj drumble. Na Hontianskej paráde v Hrušove minulý rok získal ocenenie najlepší remeselník. Vlani na jeseň získal Miroslav titul majster ľudovej umeleckej výroby. Berie ho s pokorou, ale predsa len ho v niečom ovplyvnil. „Keď už má človek takýto titul, tak je to záväzok. Aj výrobky musia mať istú úroveň. Posúvam len výrobky, ktoré sú toho hodné. “

K remeslu sa dostal prirodzene aj vďaka svojej profesii. Dlhé roky pracoval v nástrojárni v Hnúšti, kde vyrábal technické formy a prípravky. Práve tam získal skúsenosti s precíznou prácou, technickým kreslením či výrobou nástrojov. „Majster, ktorý išiel do dôchodku, si vybral mňa, aby som pokračoval v jeho práci. Tam som sa naučil veľmi veľa, “ spomína. Hoci Moncoľ svoje remeslo nevyučuje ďalej, vždy rád poradí. „Mnohí si dnes svoje metódy nechávajú pre seba. Ja sa snažím šikovným ľuďom, ktorí sa tomu chcú venovať pomôcť a niečo ich naučiť, keď s tým za mnou prídu. “

Aj preto si v súčasnosti väčšinu pracovných pomôcok vyrába sám. Razníky na kožu, rydlá na gravírovanie či rôzne technické prípravky vznikajú priamo v jeho dielni. „Keď som začal robiť drumble, vedel som, že to nepôjde len tak od zveráka. Musel som si vymyslieť a vyrobiť vlastné prípravky,“ ozrejmil Miroslav Moncoľ. Niektoré vznikali metódou pokus – omyl. „Prvý nefungoval dobre, druhý bol lepší, tretí už fungoval,“ dodal.
Za tie roky sa jeho prístup k práci ešte viac vycibril. Sám o sebe tvrdí, že bol vždy pedant. „Aj v práci ma poznali ako jedného z najpedantnejších. Chcel som všetko doviesť do čo najlepšieho stavu,“ podotkol. Poriadok si udržiava nielen v dielni, ale aj pri práci samotnej. „Niektorí hovoria, že čím väčší neporiadok, tým lepšie sa človek vyzná. Mám to opačne,“ doplnil.

Aj po desaťročiach výroby sa podľa vlastných slov stále učí. „Človek sa učí celý život. Aj na vlastných chybách, aj na cudzích,“ hovorí šikovný remeselník. Ak sa mu výrobok nepodarí podľa predstáv, jednoducho ho zlikviduje alebo prerobí. „Keď to nie je dobré, tak to nejde von. Musím to spraviť inak,“ vysvetľuje.
Dôležitou súčasťou jeho práce je aj atmosféra v dielni. Keď príde na jemnú ručnú prácu, pustí si hudbu, podcasty alebo audioknihy. Jeho obľúbeným spisovateľom je Paulo Coelho. „Pri práci oddychujem. Je to pre mňa relax,“ poznamenal.

Hoci dnes už pracuje pomalšie ako kedysi, remeslo ho stále napĺňa. V minulosti dokázal vyrábať od rána do večera, najmä pred festivalovou sezónou. Teraz si to časovo rozloží. „Dopoludnia robím pár hodín, potom poobede. Už si to viem lepšie rozdeliť,“ približuje Moncoľ.
Naďalej navštevuje jarmoky, folklórne festivaly a podujatia po celom Slovensku. Práve tam sa často stretáva s ľuďmi, ktorí jeho výrobky poznajú dlhé roky. Teší ho, keď si niekto všimne precíznosť práce alebo tradičné spracovanie. „Dnes si ľudia neuvedomujú čas, úsilie a materiál, ktorý do produktov my remeselníci vnášame. Keď však príde niekto, kto to ocení, alebo sa do toho vyzná, častokrát mu na cene ani nezáleží, pretože vidí kvalitu“ uviedol. Jeho výrobky sa šíria aj medzi mladými ľuďmi. „Aj mladí si kupujú, čo ponúkam. Síce menej ako to bolo predtým, ale stále je o to záujem. “

Okrem remesla má blízko aj k hudbe a folklóru. V minulosti hrával a tancoval, preto veľmi citlivo vníma aj úpravy ľudových piesní či tradícií. Nemá rád, keď sa podľa neho pôvodné veci zbytočne prerábajú. „Tradícia sa má rozvíjať citlivo. Nie všetko nové je lepšie.“
Veľké plány už nemá. Najdôležitejšie je pre neho zdravie, rodina a spokojnosť. Napriek tomu stále pokračuje v práci, ktorá ho sprevádza väčšinu života. „Keď človek niečo robí poctivo a srdcom, tak ho to drží pri živote,“ uzatvára Miroslav Moncoľ.

Zdroj: Eliška Líšková, foto: album M. Moncoľa

<p>The post Kokavčana Moncoľa zdobí titul majster ľudovej umeleckej výroby first appeared on vobraze.sk.</p>

Heligónka a harmonika sú jeho radosťou. Folklorista Juraj Krahulec st. z Kokavy nad Rimavicou prostredníctvom nich celý život rozdáva dobrú náladu ďalej. S tradíciami je spätý celý život i jeho rodina. Rodák z okolitých lazov získaval základy hry na heligónku sám. Bol samoukom už od siedmeho ročníka základnej školy. „Keď som bol štvrták, spolužiak priniesol do školy malú harmoniku, ‚populárika‘, ktorého dostal od krstného otca k birmovke. Keď som to videl, strašne sa mi to zapáčilo. Doma som rodičov stále otravoval, až mi nakoniec v pätnástich rokoch kúpili novú harmoniku v Lučenci za 640 korún. Dodnes si to veľmi dobre pamätám. Učil som sa úplne sám, nikto ma neviedol,“ priblížil pre vobraze.sk Juraj Krahulec starší (76).

Na školské časy si spomína živo. „Do základnej školy, od prvého po piaty ročník, sme chodili z časti Pereš pešo štyri kilometre dole do Drahovej a po škole zasa naspäť. Neskôr sme do Utekáča už dochádzali autobusom,“ spomenul.

​Do svojich 24 rokov pracoval v poľnohospodárstve. Po svadbe sa však zaučil za murára – alebo ako sám s úsmevom hovorí, stal sa z neho „murár náturista“. Pracoval v lokalite Háj, kde po pravej strane pri chatkách stavali hotel.

​​Piesne čerpal najmä z rodiny. Jeho mama bola skvelá speváčka, ktorá spievala aj v kostole. Celá rodina, mama, otec, či starý otec pochádzala z Podpoľania, z Priehaliny. „Sme spevavý národ, piesne sme čerpali odtiaľ, kde ich kto počul.“ Ako šestnásťročný začal mladý folklorista chodiť na zábavy a priadky, kde sa spievali ľudovky. „S harmonikou som chodil po páračkách od jesene až do januára. Do polnoci sa páralo perie a po polnoci sa začalo tancovať a spievať až tretej pol štvrtej rána. Od mladosti žijem s harmonikou. Vždy som hovoril, že mám ženu a heligónka bola mojou druhou ženou.“

Okolo dvadsiatky si kúpil klávesovú harmoniku, pretože heligónky, ktoré majú zasa gombíky, boli v tom čase na ústupe. K heligónke sa Juraj vrátil, keď mal 45 rokov. „Najprv si ju kúpil syn a hneď potom aj ja s jedným už nebohým kamarátom. Dali sme si ich vyrobiť v Žaškove.“ Spolu so synom a kamarátom a heligonkárom Mesiarikom vytvorili v okolí Kokavy prvú trojku heligónkarov. Pravidelne každý týždeň v nedeľu nacvičovali a vymieňali si piesne jeden od druhého. Netrvalo dlho a všimol si ich folklórny súbor Kokavan. „Začali sme so súborom chodiť po vystúpeniach. Niekedy nás bolo hádam aj tridsať.“

​Hudobné nadanie zdedil aj jeho syn. Hoci vyštudoval strojarinu a elektrotechniku v Brezne, nakoniec našiel svoje poslanie vo výrobe a oprave heligóniek a samozrejme na heligónke hrá tiež. Syn Juraj Krahulec mladší s manželkou Stelou sú osobnosťami folklórneho zoskupenia Kmotry a kmotrovia z Detvy, ktoré už približne 20 rokov pôsobí v srdci Podpoľania.

Juraj Krahulec mladší, ktorý kráča v šľapajách svojho otca, známy aj ako výrobca heligóniek, je vo folklóre veľmi uznávaným heligonkárom a spevákom, zatiaľ čo jeho manželka Stela je známa aj ako vášnivá zberateľka krojov, v skupine pôsobí ako výrazná speváčka. Zoskupenie pod ich vedením pravidelne účinkuje na podujatiach, akými sú Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, Východná, či Stretnutia heligonkárov na Budinej, v Korytárkach či rôzne iné podujatia nielen na Slovensku ale i v Čechách a v Maďarsku. Na konte majú niekoľko úspešných nahrávok vrátane vianočného albumu Kmotrovskô vinšovania, CD Juraj Krahulec a hostia, kde účinkuje aj jeho otec. Ich tvorba, reprezentovaná piesňami ako „Keď sa kmotrovia zídu“ alebo „Hore cez tie lazy“, svojou bezprostrednosťou a hlbokým vzťahom k tradíciám úspešne prenášajú atmosféru starých detvianskych posedení na súčasné pódiá. „Snažil som sa mu dať základy a on sa hneď chytil. Sme hudobná rodina, u nás musia heligónky vrčať vždy,“ dodáva s úsmevom Juraj Krahulec st.
​
​Jeho manželka pochádzala z Ipeľského Potoka. Ako sa stretli? „To bola číra náhoda,“ smeje sa skúsený heligónkar. „Išli sme so švagrom na motorke na odpust – niekto to pozná ako posviacku – k jeho tete. Tam sme sa stretli prvýkrát. Slovo dalo slovo a neskôr sme sa zobrali.“

Po dokončení hotela v Háji pracoval tri roky ako kováč v dielni v Utekáči. Vyrábali píšťaly pre sklárov, no práca bola zdraviu škodlivá kvôli výparom, ktoré vdychovali. „Povedal som si, že si nebudem chorobu kupovať za peniaze, a odišiel som.“ Následne pôsobil ako murár na píle v Kokave a neskôr celých 15 rokov cestoval na týždňovky do Banskej Bystrice, kde pracoval pre závod Smrečina. „Bol som taký ‚ezermešter‘ – vyznal som sa do všetkého, či už to bola murárčina alebo strojnícke práce. Boli sme partia ôsmich chlapov a behali sme po všetkých závodoch.“ Heligónka, či harmonika ho zatiaľ verne čakali doma.
​
​Folklorista Juraj Krahulec st. má rád všetky piesne, no srdcom zostáva verný Podpoľaniu. Vo FS Kokavan pôsobil až do veku 73 rokov, kedy činnosť prerušila pandémia. Neskôr sa dal dokopy s Petrom Klajbanom i ďalšími členmi a založili folklórnu skupinu (FSk) Hráči, s ktorou bol a je veľmi spokojný.

​Desať rokov sa venoval aj deťom. Základy hry na heligónke odovzdal viac než 40 žiakom. Učil ich, aby bol každý originálny. „Heligónkar nesmie byť ako z pásovej výroby. Každý si musí niesť svoj vlastný štýl a autentickú cifru.“ Medzi jeho úspešných žiakov patria mená ako Ľubomír Lašák, Pavol Šustek či Vladimír Kouba.

​Dnes tento aktívny Kokavčan stále cestuje a reprezentuje našu kultúru, napríklad na Morave, kde si ich tamojší miestni aj hostia veľmi obľúbili. „Keď kráčame vínnou cestou a niekoľko desiatok ľudí ide za nami, behajú okolo nás, spievajú a fotia si nás, je to pre nich aj pre nás veľký zážitok,“ hovorí folklorista Juraj Krahulec st.

Veľký dôraz kladie na tradície a správne nosenie krojov. „Za tie roky som prešiel veľa miest a už presne viem, aký kroj kam patrí. Kroj je súčasťou vystúpenia, človek musí prísť na javisko upravený a zladený.“ Svoju životnú filozofiu uzatvára slovami: „Rád sa ľuďom rozdávam. To, čo viem, si nenechávam pre seba. Keď vidím, že majú ľudia radosť, bavia sa a spievajú s nami, robí to veľkú radosť aj mne.“

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív J. Krahulca, archív FSk Hráči

<p>The post Kokavčan Krahulec st. rozdáva dobrú náladu. Heligónka sa stala jeho druhou ženou first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď sa povie Kokava nad Rimavicou, mnohým napadne príroda, folklór či lyžiarske stredisko. K tomu však patrí aj dobré jedlo v tradičnom prostredí. To nájdete v centre obce v Kokavskej izbe. Originálna reštaurácia si získala meno najmä poctivou domácou kuchyňou, veľkými porciami či príjemnou atmosférou. Za jej vznikom stojí miestny rodák Ondrej Nosáľ, ktorý do podniku vložil vlastné skúsenosti, rodinnú pomoc aj kus baníckej tvrdohlavosti.

„Chcel som v Kokave urobiť niečo originálne, miesto, kam sa budú ľudia radi vracať a kde sa poriadne najedia,“ hovorí majiteľ. Reštaurácia vznikla v roku 2010 najskôr v prenajatých priestoroch. Pred približne šiestimi rokmi sa presťahovala do súčasnej budovy, ktorá kedysi slúžila ako hospodársky objekt. Nosáľ ju postupne prerobil podľa vlastných predstáv. Zachoval pritom kamenné múry, drevo aj vidiecky charakter. „Snažíme sa zostať verní kokavskej tradícii. Nechcel som modernú krčmu, ale niečo, čo sem prirodzene patrí,“ vysvetľuje.

Dnes má Kokavská izba kapacitu viac ako sto hostí. Okrem bežných obedov a večerí sa tu konajú svadby, rodinné oslavy či rôzne spoločenské podujatia. Súčasťou areálu je parkovisko aj detské ihrisko a dostať sa sem dá z dvoch smerov, aj popri základnej škole. Hostia môžu využívať i terasu, priestory sú v zime vykurované a v lete klimatizované.

Majiteľ Nosáľ si zakladá najmä na jedle. Porcie sú podľa neho zámerne väčšie. „Robíme to tak, aby ľudia odchádzali sýti. Radšej im naberieme viac. Keď niečo zvýši, viame im to zabaliť so sebou,“ hovorí. Aj preto by sa medzi zákazníkmi dalo povedať o baníckych porciách.

„Chcem, aby ľudia vedeli, že keď prídu do Kokavskej izby, dostanú dobré jedlo, veľkú porciu a ľudský prístup. To je pre mňa najdôležitejšie,“ hovorí Ondrej Nosáľ z Kokavy nad Rimavicou.

Najviac sa osvedčili tradičné jedlá – bryndzové halušky, špeciality z ovčieho syra či grilované rebrá. Novinkou sú burgre, najmä smashburger, ktorý si obľúbili mladší hostia. „Mali sme ich najskôr v uvádzacej cene a záujem bol veľký,“ dopĺňa. Najbližšie plánujú rozšíriť ponuku o pizzu – do kuchyne už pribudla originálna pec na jej pečenie z Talianska.

Dôležitý je pre neho aj pôvod surovín. „Snažím sa kupovať regionálne výrobky. Stopercentnú ovčiu bryndzu, syry či oštiepky beriem z družstva v Látkach. Ľudia si ich u nás môžu aj kúpiť, sú vákuovo balené,“ približuje. Podporuje tak miestnych dodávateľov a zachováva tradičné chute regiónu.

Kokavská izba je zároveň rodinným a komunitným podnikom. Nosáľ zamestnáva najmä domácich ľudí. „Snažím sa dávať prácu miestnym. Mám desať stálych zamestnancov a počas sezóny aj brigádnikov. Personál je zabehnutý, som rád, že to funguje,“ hovorí Nosáľ, ktorý vyštudoval baníctvo a kým sa dalo, tak pracoval v Handlovej, Ostrave aj vo Veľkom Krtíši. Išiel tak v šplapajách otca, tiež baníka. V lete k nim do Kokavskej izby prichádzajú hostia aj z väčších miest, dokonca z Bratislavy a okolia. „Som rád, že nás poznajú aj v širokom okolí. Chytilo ma to v gastre a už pred rokmi som sa tomu začal venovať naplno. Pomáhala mi rodina aj manželka,“ dodáva.

Podnik sa snaží neustále prinášať niečo nové. Aktuálne pripravujú aj špeciálne valentínske menu so slávnostnou výzdobou a prestretými stolmi. Cieľ je jednoduchý – aby sa hostia cítili príjemne a odchádzali spokojní. Rezervácie si môžete objednať na 14. februára na telefónnom čísle 0944549448. Už teraz avizujú i podujatie – Veľkonočnú párty.

Zdroj: PR-článok, Kokavská izba

<p>The post Kokavská izba láka na veľké porcie, poctivú domácu kuchyňu i novinky z pece. Rodinnú reštauráciu budoval jej majiteľ od základov first appeared on vobraze.sk.</p>

Folklórny festival Koliesko bude po ročnej prestávke opäť súčasťou letných prázdnin v Kokave nad Rimavicou. Organizátori už naplno pracujú na prípravách jeho 34. ročníka, ktorý má priniesť nielen návrat obľúbeného podujatia, ale aj viaceré novinky a organizačné zmeny. Ako pre vobraze.sk uviedla vedúca Miestneho kultúrneho strediska v Kokave nad Rimavicou Blanka Harasimová, programová rada má za sebou už dve pracovné stretnutia.

„Zaoberala sa plánom centralizácie festivalu, programovou štruktúrou, účasťou zahraničného súboru a mnohými technickými záležitosťami, ktoré vyžadovali zlepšenie alebo zmenu,“ priblížila.

Festival Koliesko minulý rok v kalendári chýbal, čo podľa organizátorov pocítili nielen folkloristi, ale aj pravidelní návštevníci.

„Návštevníkom festival chýbal a preto veríme, že tento rok ich potešíme a prinesieme milovníkom folklóru vyhľadávaný festival zameraný na tradičnú ľudovú kultúru,“ doplnila Harasimová.

Kokava nad Rimavicou sa tak opäť stane miestom stretnutia folklórnych súborov, muzikantov, spevákov, remeselníkov či všetkých priaznivcov ľudového umenia. Nemali by chýbať vystúpenia plné tanca a hudby, tradičná gastronómia ani priateľská atmosféra, ktorá je pre Koliesko typická.

Organizátori zároveň naznačili, že pripravujú viacero podstatných zmien, ktoré by mali zlepšiť komfort návštevníkov aj kvalitu samotného programu. Konkrétnejšie informácie chcú zverejniť postupne, bližšie detaily by mali byť známe začiatkom marca po ďalšom zasadnutí programovej rady.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Peter Vranský

<p>The post Festival Koliesko sa vracia do Kokavy nad Rimavicou. Po ročnej pauze pripravujú organizátori viacero zmien first appeared on vobraze.sk.</p>

V Kokave nad Rimavicou sa nachádza cukráreň Mlyn, ktorú kvôli ich kvalitným zákuskom navštevujú zákazníci nie len z okolia, ale aj zahraničia. Za týmito koláčmi stojí majiteľ Július Zajac, ktorý ich aj sám každé ráno pečie. Táto kaviareň je špecifická tým, že je jediná kde výrobu vlastných koláčikov robí šéf teda majiteľ, pôvodne vyučený elektrikár. O štvrtej ráno vstáva a pečie, aby zákazníkom odovzdal tie najlepšie pochúťky. V bežných cukrárňach pritom bývajú minimálne tri a viac žien vo výrobe. V cukrárni Mlyn to kreatívny majiteľ robí sám, s láskou a od srdca.

Cukráreň Mlyn funguje už 20 rokov. Názov nesie podľa historického vodného mlyna, ktorý sa v týchto priestoroch nachádzal v minulosti. „Je to naša rodinná tradícia, ešte môj prastarý, starý otec i otec tu mleli múku. Teraz z toho chcem robiť vodnú elektráreň,“ priblížil majiteľ Július Zajac, ktorý je rodákom z Kokavy nad Rimavicou.

Ponuka koláčov sa neustále rozširuje. Inšpiráciu čerpá zo zahraničia, najmä z Talianska, kde nejakú dobu pôsobil, skúsenosti nabral aj na odborných kurzoch. Občas sa mu o novom recepte dokonca aj prisní. Svoju prácu robí s veľkou láskou a je to na dezertoch vidieť. Zákusky tak okrem vynikajúcej chuti sú aj pútavé a precízne na vzhľad. V ponuke cukrárne nechýba ani káva – s kofeínom aj bez, a takisto domáca talianska zmrzlina, aby si každý zákazník našiel to svoje. „Pri výrobe pravej talianskej zmrzliny používam čokoládu, smotanu, mlieko a podobne, bez umelých prísad, dochucovadiel či farbív,“ hovorí majiteľ cukrárne, ktorá je známa dôrazom na kvalitu surovín aj samotnej výroby.

Začínali s klasickými ovocnými zákuskami a postupne pribúdajú nové druhy, napríklad rôzne kocky, ako hruška s karamelom, koňakové koláče či rolády. „Medzi najobľúbenejšie patria veterníky a ovocné košíky,“ doplnila čašníčka Michaela, ktorá zákazníkov s radosťou obsluhuje približne 14 rokov. S kolegyňou Petrou radi obslúžia zákazníkov a tvoria spoľahlivý tandem. Cukráreň je totiž otvorená každý deň v roku.

Prevádzka má kapacitu približne 60 miest a vďaka rozšíreniu o modernú terasu sa tento počet ešte zvýšil. Hneď na vstupe návštevníkov zaujme prestrešená, presklená a vyhrievaná terasa, vďaka ktorej cukráreň vedia využívať takmer celý rok. Strecha je odsúvateľná, takže v lete vytvára tieň a zabezpečuje prirodzené vetranie. V zime ju zase využíva množstvo lyžiarov, ktorí Kokavou prechádzajú.

Tí radi prichádzajú nielen z blízkeho okolia ale aj z rôznych častí Slovenska. „Máme hostí z Rimavskej Soboty, Lučenca, Brezna, Košíc aj Bratislavy. Dokonca k nám chodia ľudia aj zo zahraničia, napríklad z Belgicka alebo Česka,“ priblížili v cukrárni Mlyn s tým, že niektorí si urobia výlet do Kokavy cielene len kvôli návšteve cukrárne. „Veľmi si vážime našich stálych zákazníkov, ktorí sú s nami dlhé roky. Často u nás vídame aj cyklistov a motorkárov. Radi však privítame i nové tváre.“

Zdroj: PR-článok, Cukráreň Mlyn Kokava nad Rimavicou

<p>The post Cukráreň Mlyn v Kokave nad Rimavicou priťahuje zákazníkov na kvalitné koláče i zmrzlinu. Robí ich sám majiteľ first appeared on vobraze.sk.</p>

Rodená Kokavčanka Svetlana Lešková tento rok oslavuje jubileum a hoci má doma ani nie mesačné bábätko, s folklórom sa nelúči. Trojnásobná mamička hľadá spôsoby, ako sa naďalej zapájať do života súboru.

K folklóru sa dostala ešte ako dieťa. „Naši nie sú folkloristi, i keď majú radi ľudovú hudbu. Ja som ale začala tancovať v detskom folklórnom súbore. To viedla vtedy Vierka Brezinová,“ hovorí pre vobraze.sk Svetlana Lešková (40) . Zlom nastal na druhom stupni. „Asi v ôsmom ročníku prišiel Janko Blahuta robiť nábor do súboru a s pár chlapcami a dievčatami z našej triedy sme šli vyskúšať. Pamätám si, že ako 15-ročná som tancovala na tridsiatom výročí súboru. Potom ma to chytilo,“ povedala zanietená folkloristka. V súbore trávila všetok voľný čas. Neexistoval dôvod, kvôli ktorému by vynechala skúšku, alebo vystúpenie, či už bola v piatok, alebo v sobotu. „Či bola doma oslava, ja som bola na súbore. Keď nebol súbor, tak nebolo čo robiť,“ prezradila s úsmevom. Folklór ju pohltil celou svojou krásou. „Mňa chytil tanec, spev, tradície, ten kolektív. To je druhá rodina. Vzťahy boli úplne super. Dodnes som v kontakte so spolužiakmi, s ktorými sme boli v súbore.“

Spev síce miluje, no ako sama vraví, necíti sa ako speváčka. Práve preto inklinovala skôr k tancu. Vyštudovaná pedagogička ostala folklóru verná aj mimo Kokavy. „Chvíľu som skúšala tancovať v Bezanke v Bratislave, vtedy som stále tancovala aj v Kokavane ako najstaršia tanečníčka. Už to ale nebolo ono a bez mojej partie, tak som sa dala na šport. Aj do štúdia som dala všetko, tak šiel tanec stranou. Potom po návrate domov ma oslovil Janko Slovenčák, tak som sa na to dala a zase ma to chytilo,“ priznala členka Folklórneho súboru Kokavan z Kokavy nad Rimavicou.

V súbore pomáha pri nácvikoch, najmä dievčatám. „Ja sa väčšinou venujem dievčatám, chlapcov je pomenej. Dievčatá sú šikovné, aj keď musia makať,“ prezradila. Vidí v nich samu seba z čias, keď začínala. Mrzí ju však, že chýbajú starší tanečníci, ktorí by odovzdávali skúsenosti ďalej. „Škoda je, že chýba tá staršia generácia, tanečníci sa musia učiť staré choreografie úplne od nuly. Je to o to náročnejšie to nacvičiť,“ povedala.

S radosťou sleduje, ako sa dievčatá posúvajú. „Keď som videla to vystúpenie, tak som mala slzy v očiach, boli skvelé,“ priznala dojatá pri spomienke na vystúpenie pri príležitosti významného jubilea súboru. Práve na poslednom vystúpení už netancovala. „Výročie sme mali ôsmeho a sedemnásteho sa narodil syn. Už by to tancovanie s tým veľkým bruchom bolo náročné,“ dodáva.

Na festivale Koliesko v rodnej obci sa predstavila niekoľko krát v rôznych rolách. Vyskúšala si tanec, spev, ale aj moderovanie, či školu tanca.

Folklór je u nich doma aj rodinnou témou – aspoň z polovice. „Sedemročná Zuzka tancuje v súbore detskom, ale už ju zapájajú aj vo veľkom súbore. Teraz vo vianočnom vystúpení bude tiež,“ prezradila pyšná mama. Nie všetky jej deti však zdedili folklórne gény. Starší syn inklinuje skôr k športu a mladší zatiaľ trénuje hlasivky iba plačom. A manžel? „Manžel je športovec, volejbalista, horolezec, ale tanečný antitalent,“ povedala so smiechom. Spoznali sa práve, keď si dala pauzu od folklóru a začala hrávať volejbal.

Do súboru sa plánuje vrátiť, hoci zatiaľ pomaly. „Ja uvidím, ako sa mi podarí sa zapojiť, s malým dieťaťom, ale budem sa snažiť im pomáhať,“ povedala. Teraz prebiehajú najmä vianočné prípravy. „Tam ma netreba, to sa väčšinou spieva a veršuje, tancuje sa menej. Ale medzi sviatkami si asi pôjdem s nimi zaspievať nejakú tú koledu,“ prezradila. Súbor bude najbližšiw 28. decembra vystupovať v katolíckom kostole. Do budúcna by rada zapracovala na obnovení repertoáru a ponúkla milovníkom folklóru novšie tance. „Teraz sa snažíme vrátiť aj k tým starším tancom, čo sa nejaký čas netancovali. Ja mám rada folklór aj z Kokavy, Gemera, či Hronu. Pamätám si ešte, ako sme tancovali aj východ,“ vysvetľuje.

Svetlana Lešková pracovala v školstve trinásť rokov. „Od začiatku som učila na Detvianskej Hute, je to malá dedinská škola, tam ma to aj bavilo, ale išla som inou cestou. Učenie mám rada, ale nebavila ma tá byrokracia okolo toho,“ priznáva bývalá učiteľka, ktorá sa pred dvomi rokmi začala menovať pedikúre. „Ja som tvorivá duša, baví ma piecť, maľovať, vyrábať veci, a preto ma aj zlákala pedikúra,“ doplnila.

Hoci biológia a chémia boli jej odborom, dnes by možno volila inak. „Keby som si mala opäť vybrať, asi by som volila farmáciu, to by ma bavilo viac. Lieky, laboratórium, ale vtedy som nevedela, že niečo také existuje. Na škole sme v tej dobe nemali poradcov,“ povedala. Napriek tomu na učenie nezanevrela a svoje nadobudnuté skúsenosti využíva aj pri tréningoch s mladými tanečníkmi.

Šport hrá v jej živote tiež výraznú rolu. „Manžela som spoznala, keď som mala pauzu od folklóru a začala som sa venovať volejbalu,“ spomína. Turistika, horolezectvo, vyskúšala vraj takmer všetko. Rovnako sa k športu snažia viesť aj deti.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Svetlana Lešková

<p>The post Kokavčanka Lešková učí tanečnice. Folklór neopúšťa ani s bábätkom na rukách first appeared on vobraze.sk.</p>