Uznávaná novinárka, spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa aj po rokoch pravidelne vracia do svojho rodného Lučenca. Hoci už dlhší čas žije pri Bratislave a pracovný život ju zaviedol ďaleko za hranice Novohradu, vzťah k mestu, v ktorom vyrastala, a k regiónu, kde začínala ako mladá novinárka, zostal pre ňu mimoriadne silný. Práve prvé skúsenosti z lokálnych médií jej podľa vlastných slov vytvorili vzťah nielen k Lučencu, ale aj k širšiemu regiónu Novohradu a Gemer-Malohontu.

Pracovať začala ako 17-ročná v mestskej televízii v Lučenci, ktorá sa v priebehu dvoch až troch rokov rozrástla na regionálnu televíziu so štúdiami v Lučenci, Fiľakove a Rimavskej Sobote. „Do Rimavskej Soboty som chodila takmer denne – dokonca si myslím, že som sa naučila šoférovať práve tým, že som musela tieto tri štúdiá navštevovať takmer každý deň a prešla som stovky kilometrov,“ hovorí pre vobraze.sk Veronika Homolová Tóthová (46). V Rimavskej Sobote sa venovala najmä kultúrnemu dianiu a spolupracovala s Gemersko-malohontským múzeom či miestnymi osobnosťami. Dodnes jej zostali v pamäti aj drobné situácie z nakrúcaní, ktoré sa do profesionálneho života človeka často zapíšu viac než samotné reportáže. „Zostali mi na to veľmi pekné spomienky. Pamätám si napríklad aj na nakrúcanie mladých hokejistov a ich tréningov, ako tam maminy mrzli na otvorenej tribúne a mali so sebou všetko možné na zahriatie,“ dodáva.

Jej hlavnou profesijnou doménou je dokumentárna tvorba. V televízii JOJ má na starosti špecializovaný historický portál, nakrúca tematické podcasty a venuje sa predovšetkým dokumentárnym filmom. Aktuálne pracuje už na svojom 28. filme a zároveň píše tretiu knihu. „Momentálne určite najviac som dokumentaristka a režisérka. Filmy sa mi nakrúcajú o niečo ľahšie, ako sa mi píše,“ vysvetľuje. Film jej totiž podľa nej ponúka možnosti, ktoré pri písanom slove nemá. Môže doň vložiť hudbu, pracovať s obrazom a predovšetkým s tichom. Práve okamihy ticha považuje za dôležitú súčasť rozprávania, pretože divákovi dávajú priestor zastaviť sa, premýšľať a nechať v sebe príbeh doľahnúť.

Za svoju doterajšiu literárnu a dokumentárnu tvorbu si v auguste prevzala aj Cenu mesta Lučenec v kategórii umenie a kultúra za mimoriadny prínos. Pre rodáčku z Lučenca malo ocenenie špeciálny význam najmä preto, že ho preberala v meste, ktoré je stále úzko späté s jej osobným aj profesijným príbehom. „Mňa to veľmi potešilo, pretože Lučenec je moje milované rodné mesto. Vždy sa doňho veľmi rada vraciam a stále pre mňa zostane špeciálnym miestom. Vyrastala som tu so svojimi rodičmi, so svojím prastarým otcom, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitým človekom, a našla som si tu priateľstvá na celý život,“ priblížila Veronika Homolová Tóthová.

Jej najnovší dokumentárny film je venovaný hrdinovi Slovenského národného povstania Vladimírovi Strmeňovi a nesie názov Chlapec povstania. Strmeňa podľa nej verejnosť často vníma predovšetkým cez jeho láskavosť, akordeón a dobrú náladu. Za týmto obrazom sa však ukrýva mimoriadne ťažký životný príbeh človeka, ktorý prežil sirotinec aj vojnové obdobie, no napriek tomu nestratil schopnosť rozdávať radosť. „Keď však poznáte jeho životný príbeh, zistíte, že ak by ste si mali vybrať niekoho, ku komu bol život naozaj veľmi krutý, veľmi tvrdý a častokrát veľmi nespravodlivý, a mal by všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý alebo zatrpknutý, bol by to práve on. A on taký nie je, čo je pre mňa absolútne fascinujúce,“ hovorí.
Dôležitú úlohu v Strmeňovom živote podľa nej zohrala hudba. Pomohla mu prežiť sirotinec, kde ho jedna zo sestier naučila hrať na starom harmóniu.

„Pochopil, že hudbou dokáže rozdávať radosť. Tento film vlastne nie je len o povstaní – snažím sa na ňom ukázať, že nie je dôležité, čo sa vám v živote stane, ale ako sa k tomu postavíte,“ vysvetľuje autorka. Aj pri tomto filme tak hľadala nielen historické fakty, ale predovšetkým človeka, jeho rozhodnutia a spôsob, akým sa dokázal vyrovnať s udalosťami, ktoré mu život priniesol.
Súčasne pracuje aj na ďalších dvoch filmoch z obdobia boja za slobodu. O jednom z nich zatiaľ podrobnosti neprezradila, druhý bude mapovať životný príbeh Branislava Tvarožka, dnes takmer 101-ročného posledného žijúceho člena Vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý v posledných dňoch SNP sprevádzal generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. „Pán Tvarožek je vo výbornej mentálnej kondícii. Veľmi by sme chceli, aby bol film hotový o rok, opäť pri príležitosti výročia SNP,“ dopĺňa.

Popri dokumentoch pokračuje aj v písaní. Pripravuje svoju tretiu knihu, no jej dokončenie zatiaľ nechce časovo odhadovať. „Mám napísaných niekoľko desiatok strán, ale koľko z toho reálne nakoniec použijem, momentálne povedať neviem. Rukopis Mengeleho dievčaťa mal viac ako 500 strán a kniha mala necelých 400. Rukopis Mama milovala Gabčíka mal cez 600 strán. Kým kniha nie je napísaná a rukopis definitívne hotový, nedá sa povedať, či máte napísanú polovicu, lebo neviete, koľko z toho vyhodíte.“

S novým dokumentom Chlapec z Povstania sa chystá aj na celoslovenské turné po školách a knižniciach spojené s premietaním filmu a besedami. Reakcie mladých ľudí sú pre ňu veľkým povzbudením. „Mladí ľudia reagujú na naše filmy veľmi dobre – sú prekvapení, že sa niečo také stalo, a koľko statočnosti a odvahy museli prejaviť ľudia často v ich veku.“ Odovzdávanie historickej pamäti považuje za dôležité v každej dobe, pretože práve príbehy podľa nej dokážu ľuďom priblížiť udalosti, ktoré by inak zostali iba dátumami v učebniciach.
„Nepamätáme si dátumy ani funkcie, ale príbehy si pamätáme vždy. Práve tie nám dokážu ukázať to, ako sa ľudia dokázali postaviť k ťažkým veciam,“ hovorí. Natočila už desiatky filmov s ľuďmi, ktorí prežili prenasledovanie alebo sa postavili na odpor v rokoch 1939 – 1945 a 1948 – 1989. Takmer každý z nich jej podľa jej slov odovzdal rovnaké posolstvo: urobiť všetko pre to, aby nebola vojna. „Priznám sa, že ja som to do tých filmov predtým nedávala, prišlo mi to ako klišé, ktoré nepotrebujeme počuť, lebo to každý chápe. No po vypuknutí vojny na Ukrajine vnímame tieto odkazy úplne inak a život ma naučil, že to, čo sme považovali za samozrejmé, takým nemusí byť.“
Pri dokumentárnej tvorbe preto musí neustále hľadať rovnováhu medzi historickými faktami a emóciou. Pomáhajú jej archívy aj konzultácie s historikmi, pretože ľudská pamäť môže byť po desaťročiach nepresná. „Ľudská pamäť je vrtká, niekedy si pamätník zamení jar za jeseň a vtedy musíte pátrať v archívoch, aby príbeh sedel s faktami a film mal svoju dôveryhodnosť. Niekedy objavíte úžasný mikropríbeh, ale musíte ho zo scenára vystrihnúť – v angličtine sa tomu hovorí ‚kill your darlings‘. Aj keď ten detail milujete, ak berie tempo hlavnému rozprávaniu, musí preč.“

Do svojho rodného mesta sa však vracia nielen pracovně. Pravidelne prichádza napríklad na Dni mesta Lučenec či na spomienkové podujatia venované pamiatke novohradských Židov v lučenskej synagóge. Práve tá je pre ňu spojená aj s detskými spomienkami. Chodila na Základnú školu Vajanského a každý deň prechádzala okolo budovy, ktorá bola vtedy v zanedbanom stave. „Vždy mi bolo ľúto, prečo taká krásna budova stojí opustená. Ako malé deti sme si s kamarátkou hovorili, že je to zakliaty hrad a niekto ho musí prísť zachrániť. Som veľmi rada, že sa ju podarilo zrekonštruovať,“ spomína.
Už 13. septembra sa do Lučenca vráti opäť. Od 16.00 h bude v lučenskej synagóge moderovať 10. ročník tradičného spomienkového podujatia venovaného pamiatke novohradských obetí holokaustu. Následne ju v najbližšom polroku čaká celoslovenské turné po školách a knižniciach s premietaním nového dokumentu Chlapec povstania a diskusiami s mladými ľuďmi. Na termínoch už pracujú so školami v Novohrade. Ak bude záujem aj v okolitých regiónoch, radi prídu napríklad aj do Rimavskej Soboty.

Napriek množstvu pracovných plánov však Veronike Homolovej Tóthovej v týchto dňoch robí najväčšiu radosť rodina a nový osobný míľnik. Jej mladšia dcéra totiž v septembri prvýkrát nastúpila do školy. „V septembri sme išli odviesť našu mladšiu dcérku prvýkrát do školy, z čoho máme doma obrovskú radosť,“ hovorí a dodáva, že Natálka žije dejepisom spolu s nimi. „Hrala v mojich filmoch rovnako ako staršia dcérka, obe so mnou cestujú aj na nakrúcania. A manžel ma historické príbehy tiež veľmi rád. “

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Veronika Homolová Tóthová

Jej knihy zožali úspech. Skúsená novinárka pochádza z Lučenca

<p>The post Homolová Tóthová si za svoju literárnu a dokumentárnu tvorbu prevzala Cenu mesta Lučenec. Priniesla aj životný príbeh účastníka SNP Strmeňa first appeared on vobraze.sk.</p>

Tornaľčan Jácint Majoros patrí medzi ľudí, ktorí za viac ako dve desaťročia práce za kamerou a mikrofónom zaznamenali tisíce príbehov z Gemera a ďalších regiónov Slovenska. Začínal pri svadbách ako kameraman, neskôr pôsobil v mestskej televízii v Kazincbarcike a od roku 2006 spolupracuje s verejnoprávnou televíziou STVR. Popri novinárčine sa venuje včelárstvu a spolu s rodinou vytvoril v obci Leváre rozsiahlu zbierku predmetov dokumentujúcich život a tradície našich predkov.

Jácint Majoros má za sebou približne 23 rokov práce v médiách. Jeho cesta k televíznej žurnalistike však nebola od začiatku naplánovaná. Pochádza z Tornale a študoval na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote, no odbor, ktorý si vybral, ho napokon profesijne neoslovil. K televíznej tvorbe sa dostal postupne. „Začínali sme s kamarátmi ako kameramani. Chodili sme na svadby a robili záznamy,“ hovorí pre vobraze.sk Jácint Majoros (47). Neskôr prišli zákazky pre mesto, magazíny a postupne aj spolupráca so slovenskými a maďarskými televíziami či internetovým portálom Hírek.sk.

Z kameramana sa postupne stal aj redaktor
Dôležitým obdobím bola pre Majorosa viac ako desaťročná práca pre mestskú televíziu v maďarskom Kazincbarcike. Ako priblížil, najskôr tam pôsobil ako kameraman, neskôr sa naučil aj strihať príspevky a postupne prebral ďalšie časti televíznej práce. Práve tam podľa vlastných slov získal najviac praktických skúseností. „Tam som sa naučil väčšinou všetko. Aj robiť spravodajské príspevky. Bol to prirodzený vývoj, stále sme sa niečo učili,“ hovorí.

Absolvoval tiež odborné kurzy, časť z nich v Maďarsku, vrátane Duna TV v Budapešti. Za najcennejšie však považuje praktické skúsenosti získané priamo v televíznom prostredí od kolegov.
Pre verejnoprávnu televíziu začal pracovať už v roku 2006. Po niekoľkoročnej prestávke spojenej s narodením syna sa k televíznej tvorbe opäť naplno vrátil. Dnes pripravuje príspevky pre národnostné vysielanie STVR, a to v slovenčine aj maďarčine. Jeho práca pritom nie je viazaná iba na Gemer – za témami a reportážami cestuje v priestore od Bratislavy až po Košice, pričom pripravuje krátke spravodajské príspevky, rozsiahlejšie reportáže aj materiály určené pre televízny archív. V poslednom období navyše pomáhal aj regionálnemu štábu v Rimavskej Sobote. Z Tornale tak dochádzal aj za témami v okrese Rimavská Sobota a zastupoval kolegov Evu Szekeres a Ladislava Lichtmaneggera.

Tisíce príbehov a stovky kilometrov
Za svoju kariéru už Majoros vytvoril niekoľko tisíc príspevkov. Väčšina z nich bola kratšia, do niekoľkých minút, približne päťdesiat jeho dlhších príspevkov však malo výraznejšiu reportážnu či dokumentárnu podobu. Kedysi mal radšej krátke reportáže. Za posledné dva roky si však obľúbil aj dlhšie formáty. Niektoré z nich majú až 26 minút a práve dlhšia stopáž mu umožňuje venovať viac priestoru respondentom, atmosfére miesta a samotnému príbehu. „Pri dlhšej reportáži sa dá ísť viac do hĺbky. Človek má viac priestoru na príbeh, na respondentov aj na atmosféru,“ približuje. A práve človek je pri jeho práci často najdôležitejší. Keď dostane námet na reportáž, hľadá predovšetkým osobnosť, ktorá dokáže príbehu dať niečo navyše. „Stále nájdeme niekoho významného, kto robí vzácne veci, venuje sa kultúre alebo sa zaoberá niečím originálnym,“ hovorí.

Za reportážami preto často cestuje desiatky kilometrov. Niektoré vznikajú v mestách, iné v odľahlých častiach regiónu, kam sa s kamerou a ďalšou technikou nedá jednoducho dostať autom. Náročné sú napríklad nakrúcania v prírode, no Majoros ich vníma aj ako príjemnú súčasť práce. Rád sa vracia do miest, ako je Krásnohorská Dlhá Lúka, kde podľa neho pôsobí množstvo remeselníkov, ale aj do Betliara, Muráňa či ďalších lokalít Gemera. Jeho pracovné cesty ho zaviedli aj na Spiš či do Tatier.

Reportáž, ktorá získala medzinárodné ocenenie
Medzi reportáže, na ktoré spomína výraznejšie, patrí aj príbeh zo Silickej planiny. Pribeh sa venoval ľuďom, ktorí sa pravidelne starajú o staré hroby v ťažko dostupnom teréne. Nadšenci z Krásnohorského Podhradia a Rožňavy tam postupne obnovujú zanedbané hroby a udržiavajú miesto, ku ktorému by sa bez ich úsilia časom možno prestalo vracať. Práve táto reportáž získala podľa neho na medzinárodnom filmovom festivale prvé miesto. Súťaž pritom združovala tvorcov z viacerých krajín Karpatskej kotliny – zo Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska či Rumunska. „Veľmi ma to potešilo a cením si to,“ povedal.

Na nakrúcanie spomína aj pre náročný terén. Techniku nebolo možné priviezť autom a všetko bolo potrebné prenášať. „Bola to náročná práca, ale práve takéto príbehy človeka bavia,“ hovorí.
Silný dojem v ňom zanechala aj Nová Bašta a tamojší zberateľ Viliam Ladóczky. Jeho zbierka starožitností patrí podľa Majorosa k mimoriadnym kolekciám v regióne. Obsahuje obrazy, nábytok, biblie a množstvo ďalších predmetov. Do Novej Bašty preto nakrúcajú opakovane.

Kameraman, redaktor a zároveň scenárista
Majoros dnes v mnohých prípadoch spája viacero profesií. Je redaktorom aj kameramanom a scenáre k svojim reportážam si pripravuje sám. Práca sa pritom často nekončí návratom z terénu. Materiál treba spracovať, vybrať zábery, zostaviť príbeh, pripraviť text a všetko zostrihať. Veľkú časť práce preto robí večer a v noci. „Niekedy robím na počítači až do rána,“ priznáva.
Pri náročnejších a dlhších reportážach nachádza oporu aj v manželke, ktorá mu pomáha zvládať časovo náročnú prípravu. Bez rodinného zázemia by bolo podľa neho oveľa ťažšie skĺbiť televíznu prácu s ostatnými aktivitami. „Robíme sedem dní v týždni. Akcie sú aj cez víkendy,“ hovorí.

Napriek množstvu práce ho však na povolaní stále priťahuje jedna vec – možnosť objavovať. „Stále sa dá nájsť niečo nové. Nové námety, na ktorých sme ešte nepracovali, či už ide o miesta alebo ľudí,“ vysvetľuje.

Druhý život starých predmetov
Ak by sa jeho príbeh končil pri televíznej kamere, bol by zaujímavým regionálnym novinárom. Majoros však žije ešte jedným výrazným príbehom – ochranou tradičného spôsobu života. Narodil sa do rodiny včelárov, v ktorej má včelárstvo viac ako 200-ročnú tradíciu. K včelám ho priviedol starý otec, ktorý ho podľa jeho slov naučil všetko potrebné. V súčasnosti majú dve veľké včelnice a včelárstvu sa venujú aktívne.
Práve včelárstvo a rodinná história postupne priviedli Majorosovcov k ďalšiemu projektu. V starej škole v Levároch začali zhromažďovať predmety, ktoré súviseli so životom a prácou predchádzajúcich generácií. „Bolo nám ľúto toľko vecí vyhodiť alebo darovať do múzea. Začali nám pribúdať ďalšie,“ vysvetľuje. Postupne tak pribúdali komody, sochy, náradie, zariadenie domácností, hrnčiarske predmety a ďalšie artefakty. Dnes už ich je toľko, že ich presný počet by sa podľa Majorosa len ťažko spočítal.

Zo starej školy tak postupne vzniklo miesto, ktoré nie je iba súkromnou zbierkou. Je priestorom, kde sa dá na vlastné oči vidieť, ako vyzeral život našich predkov a aké predmety používali. Majorosove aktivity pritom nekončia iba pri múzeu. Medzi väčšie projekty z regiónu zaradil aj dokumenty, ktorých cieľom je priblížiť regionálne príbehy verejnosti prostredníctvom premietaní a dlhších filmových formátov. Jedným znich je napríklad prezentácia tvorby Františka Tótha vo Valiciach či premietaní v Csilagháze. A v tom je zaujímavá paralela s jeho novinárskou prácou. Kým televíznou kamerou zaznamenáva súčasnosť Gemera, v Levártoch zachováva jeho minulosť.

Novinár, ktorý nechce iba informovať
Za viac ako dve desaťročia sa Majoros naučil, že dobrá reportáž nie je iba o množstve informácií. „Aj keď robím veľa príspevkov, snažím sa do nich stále vložiť niečo navyše,“ hovorí. Podľa neho je dôležitou súčasťou kvalitného dokumentu predovšetkým dobrý respondent. Človek, ktorý niečo prežil, niečo vytvoril alebo sa venuje činnosti, ktorá má zmysel pre ďalších. Práve preto sa snaží aj pri množstve každodennej televíznej produkcie hľadať v téme pridanú hodnotu – osobnosť, príbeh alebo detail, ktorý divákovi umožní pozrieť sa na známe miesto či udalosť inými očami. Práve takéto osobnosti ho na práci stále priťahujú.

Možno aj preto sa po viac ako dvadsiatich rokoch nechystá pozerať na novinárčinu iba ako na povolanie. Je preňho spôsobom, ako zachytiť ľudí a miesta, ktoré by bez kamery mohli zostať nepovšimnuté. A keďže zároveň zbiera predmety minulosti a stará sa o včely, jeho práca má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Jednou rukou zaznamenáva to, čo sa deje dnes, druhou chráni to, čo by mohlo zajtra zmiznúť. Aj za túto dlhoročnú prácu, dokumentovanie života Gemera, ochranu kultúrneho dedičstva a šírenie dobrého mena Tornale mu udelia Cenu primátora mesta Tornaľa.

<p>The post Jácint Majoros zachytáva život Gemera i Malohontu. Z kameramana svadieb sa stal televízny redaktor, dokumentarista aj ochranca tradícií first appeared on vobraze.sk.</p>

Viac ako tri desaťročia zasvätil pomoci ľuďom so zraneniami a pohybovými ťažkosťami. Hoci mal možnosť budovať kariéru v anonymite veľkých miest, Marian Mózer zostal verný Lučencu. Skúsený lekár a dlhoročný spolupracovník športových klubov v regióne si o pár dní preberie Cenu mesta – za obetavú, dlhoročnú a mimoriadne záslužnú činnosť v oblasti športu a zdravotnej starostlivosti o športovcov v meste Lučenec.

Keď pred rokom 1995 končil štúdium medicíny v Martine, svet bol otvorený. On sa však rozhodol pre cestu, ktorá nebola vyšliapaná. „Nebol som si istý, či chcem medicínu, bolo to skôr kolektívne rodinné rozhodnutie,“ priznáva pre vobraze.sk s úsmevom 55-ročný Marian Mózer, ktorého meno je dnes v Lučenci synonymom pre ortopédiu a úrazovú chirurgiu.

Ambulancia, operačná sála aj urgentný príjem
Hoci v rodine lekárov nemal, k pohybovému ústrojenstvu a chirurgii ho to ťahalo už od študentských čias. „Mal som šťastie, že práve keď som končil školu, v Lučenci otvárali nový chirurgický pavilón. Bolo to prirodzené smerovanie,“ hovorí. Od roku 1995 tak nepretržite pôsobí na oddelení ortopédie a úrazovej chirurgie v miestnej nemocnici.

Jeho práca nie je len o operáciách. Svoje dni delí medzi ambulanciu, operačnú sálu a urgentný príjem. Práve pestrosť odboru je to, čo ho na práci stále drží. „Keď sa zaseknete len na ambulanciu, prichádzajú klapky na očiach a monotónnosť. Tu sa to strieda, je to dynamické,“ vysvetľuje.

Život na ihrisku aj mimo neho
Popri medicíne je jeho celoživotnou vášňou futbal. Pre mnohých v regióne je známou tvárou nielen v bielom plášti, ale aj na štadiónoch. Ako lekár sprevádzal futbalistov v Tomášovciach či miestny lučenecký klub MŠK Novohrad, pričom svoje skúsenosti odovzdával aj ako lekár Futsal klubu Lučenec.

„Pre mňa je to koníček aj práca zároveň. Teší ma, že sa môžem starať o pohybový aparát športovcov,“ hovorí skromne. Hoci je Mózer známy ako človek, ktorý má športové srdce, priznáva, že dnešná doba je v športe ťažká, keď futbalové zväzy bojujú s krízami a finančnými ťažkosťami.

Ocenenie, ktoré ho zaskočilo
Hoci o svojich úspechoch hovorí len zdráhavo a nerád sa chváli, mesto Lučenec sa rozhodlo jeho prínos oceniť. Už čoskoro si prevezme Cenu mesta. Na otázku, čo pre neho toto uznanie znamená, odpovedá s typickou skromnosťou človeka z praxe: „Vôbec som o tom nič nevedel. Manželka mi povedala, že mám ísť po ocenenie.“ Ako skromne prezradil, svoju prácu nerobí pre ocenenie a je rád, keď môže pracovať.

Verný svojim zásadám a práci
Napriek tomu, že jeho deti sa po jeho šľapajach nevydali – sami uznali, že medicína je náročný spôsob života –, Marian Mózer zostáva verný svojim zásadám. „Chcem pokračovať tak dlho, ako sa bude dať,“ dodáva.

Relaxovať sa snaží na cestách, najmä v milovanej juhovýchodnej Ázii, kde ho fascinuje jednoduchý, no pracovitý prístup miestnych ľudí k životu. Aj to je možno kľúč k jeho vyrovnanosti: nájsť balans medzi náročnou službou v nemocnici a drobnými radosťami, ktoré život ponúka či jednoduchou povahou pracovitých miestnych obyvateľov. Ako na záver prezradil, pravidelne bicykluje, je to jeho liek na „prevetranie hlavy“.

V Lučenci odsúhlasili laureátov ocenení mesta. Na Lučenecké hodovanie má prísť Desmod či Majk Spirit

Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Mózera

<p>The post Lekárovi Mózerovi udelia Cenu mesta Lučenec za zdravotnú starostlivosť o športovcov first appeared on vobraze.sk.</p>

Dlhoročnej učiteľke Marte Svobodovej z Tisovca, ktorá sa venuje práci v Zbore pre občianske záležitosti a zároveň pôsobí ako dirigentka, schválili v uplynulých dňoch poslanci mestského zastupiteľstva Cenu mesta. Ocenenie si prevezme počas osláv Dní mesta koncom júna na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva. Poslanci sa s návrhom stotožnili a ďalšie meno na toto ocenenie nepadlo.

„Je to pre mňa veľké poďakovanie za prácu počas šiestich volebných období. Bola som prvým kontaktom s občanmi a pokiaľ som nebola chorá, nikdy som neodmietla žiadnu akciu. Myslím si, že sme to spolu s kolegami robili na vysokej úrovni. Nie je to len o ZPOZ-e, ale aj o kolektívoch dychovky a spevokolu, ktorých sa to týka,“ povedala pre vobraze.sk Marta Svobodová (63), ktorá je zároveň viceprimátorka mesta. Ako dodala, nominácia pre ňu nebola úplným prekvapením, keďže jej meno sa spomínalo už minulý rok.

Svobodová už viac než štyridsať rokov učí deti slovenský jazyk a hudobnú výchovu. Hoci sa Marta Svobodová pripravuje na odchod do dôchodku, s hudbou skončiť neplánuje. „Hudba a slovenský jazyk spolu úzko súvisia. V literatúre sa učíme pôvod piesní, ich tematické rozdelenie a to krásne nadväzuje na hudobnú výchovu,“ hovorí pedagogička Marta Svobodová.

Po desaťročiach v školských laviciach, kde formovala nielen vedomosti, ale aj umelecké cítenie svojich žiakov, sa tento rok chystá viac oddychovať. Ako ďalej hovorí, hudba, kultúra a práca s ľuďmi zostávajú neoddeliteľnou súčasťou jej každodenného života.

Popri pedagogickej práci sa od roku 1992 naplno venuje aj Zboru pre občianske záležitosti, kde začínala ako speváčka a klaviristka. Postupne sa postavila aj za dirigentský pult. Hudbe sa pritom venuje prakticky celý život. Jej cesta viedla cez detské spevácke zbory Pionier a Lykovienky až po dnešné pôsobenie v speváckom zbore Nôta. Repertoár zboru je pestrý – od popových piesní cez chrámové skladby až po upravené ľudové piesne. Marta Svobodová hovorí, že práve rozmanitosť hudby ju stále baví a motivuje. K jej srdcovým skladbám patrí pieseň Žila som správne od Hany Hegerovej, ktorú sama rada interpretuje. „Vzťahy v zbore sú dar od Boha,“ hovorí. Členovia zboru si podľa nej vytvorili blízke priateľstvá a navzájom sa podporujú nielen pri vystúpeniach, ale aj v osobnom živote. Hoci je medzi nimi vekovo najstaršia, humor jej nechýba.

Hudba jej počas rokov priniesla množstvo silných aj úsmevných zážitkov. Medzi tie najemotívnejšie podľa nej patria vystúpenia pre ľudí, ktorí o nich vôbec netušili. Spomína napríklad na bývalého člena zboru, ktorému prišli zaspievať k páťdesiatke priamo do kostola. „Keď nás zbadal, len vykríkol: Čo tu robíte?“ spomína na jeho prekvapenie a dojatie.

Nezabudne ani na svadobný obrad, počas ktorého po jej piesni spontánne prepukol potlesk. Jeden z hostí následne vyskočil zo stoličky, pribehol k nej s fľašou v ruke a nadšene jej ponúkal prípitok. Keď odmietla, po ďalšej piesni sa situácia zopakovala. „Nakoniec ma ešte pozval aj na svadbu, aby som tam zaspievala,“ smeje sa Marta Svobodová.

Silným momentom bola aj Zlatá svadba manželov Antalovcov. Pre manželský pár pripravila obrad aj originálnu pieseň „šitú na mieru“. Manželia jej po podujatí poslali poďakovanie, ktoré ju hlboko zasiahlo. „Behali mi zimomriavky po tele,“ priznáva. List s poďakovaním neskôr prečítal aj primátor mesta na mestskom zastupiteľstve.

Významným míľnikom bol podľa nej koncert pri príležitosti 690. výročia prvej písomnej zmienky o Tisovci a zároveň 35. výročia otvorenia novej časti mestského kultúrneho strediska. Slávnostný koncert mal veľký úspech a ďalšie pozvania nasledovali aj počas Dní mesta v roku 2025.

Spevácky zbor pravidelne vystupuje aj na podujatí Daxnerov Tisovec a Marta Svobodová je často pozývaná ako členka poroty na festivaly obradov. Na týchto podujatiach hodnotí hudobnú kultúru a úroveň vystúpení. Veľmi pozitívne vníma, že kvalita obradov sa za posledné roky výrazne zvýšila.

Hoci školské brány onedlho za sebou zatvorí, jej oddanosť hudbe trvá. „Ostáva mi dychová hudba Hradovanka, kde pôsobím už od dvadsaťštyri rokov a budem v zbore pokračovať aj na dôchodku,“ povedala dirigenta. Svoj čas si stále delí medzi Zbor pre občianske záležitosti, aktivity v mestskej samospráve a umelecké výkony. Do volieb v októbri 2026 ostáva poslankyňou, viceprimátorkou, ale kandidovať sa už ďalej podľa jej slov nechystá. „Šesť volebných období stačilo a treba si aj oddýchnuť,“ konštatuje Svobodová.

Plány na „dôchodku“: Kronika a rodina

Marta Svobodová má pred sebou ešte veľa plánov. „Chcem dať dokopy fotky našej rodiny, zapísať recepty a naozaj chcem písať,“ prezrádza. Už si zakúpila prázdnu kroniku, do ktorej plánuje zosumarizovať všetok materiál z obdobia pôsobenia v detskom speváckom zbore Lykovienky. Na tento ambiciózny projekt si vyčlenila približne rok.
„Okrem toho chcem už konečne po 24 rokoch ísť na dovolenku. Nie do zahraničia, tu na Slovensku. Slovensko je prekrásne,“ avizuje s tým, že sa naďalej chce venovať svojim záľubám – čítaniu kníh, vareniu, pečeniu, ale pri tom ju nemôže nikto v kuchyni vyrušovať. Vtedy sa jej robí najlepšie. Povestné sú napríklad jej ťahané štrúdle, ktoré pečie nielen pre svoju rodinu, ale aj pre iných.

Najväčšou radosťou pre ňu však ostáva rodina – deti a vnuk. „Mám len toho jedného, Šimonka, ale on je proste úžasný,“ hovorí s láskou o svojom vnukovi.

O čom nikto nevie, iba jej rodina je, že v roku 2024 vyšla Encyklopédia osobností Českej a Slovenskej republiky, kde má svoje miesto aj Svobodová. „Sú tam také osobnosti, ako bývalá prezidentka Čaputová, potom bývalý minister školstva Čaplovič, ale aj iní a mnohí ďalší.“ Keď ju oslovil pracovník spoločnosti BPH (British Publishing), najprv tomu nechcela uveriť. „Je to pre mňa veľká česť a úspech v mojom živote, „čerešnička na torte,“ ktorý by som chcela venovať svojej rodine,“ hovorí s pocitom vďačnosti. Moja rodina je krásne septeto a všetci mi robia radosť. „Pre mňa je rodina skladba, ktorá znie najkrajšími tónmi života.“
Jej krédom je : S úsmevom prekonať nepriazeň nežičlivcov.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Svobodová

<p>The post Dlhoročná pedagogička Svobodová z Tisovca si preberie Cenu mesta. Spievaniu sa chce venovať naďalej first appeared on vobraze.sk.</p>

Generácie žiakov si Martu Jurčovú, rodáčku z Hnúšte, pamätajú ako prísnu, ale spravodlivú učiteľku. Kolegovia zas ako ženu, ktorá nikdy neodmietla pomoc a pre školu dokázala urobiť maximum. Marta Jurčová pôsobila v školstve viac než tri desaťročia života a podieľala sa aj na rozvoji mesta. „Najväčšou odmenou pre učiteľa nie sú funkcie ani ocenenia, ale to, keď z detí vyrastú slušní ľudia,“ hovorí pre vobraze.sk dlhoročná pedagogička Marta Jurčová (76). Bola aj riaditeľkou Základnej školy na Klokočovej ulici a jedno volebné obdobie i primátorkou mesta. Verejnosť ju môže poznať aj ako aktívnu športovkyňu.

Väčšina jej kariéry je spojená s hnúšťanskými školami, predovšetkým so školou na Klokočovej ulici. Ako jej riaditeľka stála pri dokončovaní viacerých dôležitých projektov – pavilónov, telocvične či športových ihrísk. Na svoje pedagogické roky spomína s veľkou úctou k učiteľom aj ostatným zamestnancom školy. Tradíciou podľa nej boli napríklad spoločné silvestrovské posedenia v škole, ktoré upevňovali kolegiálne vzťahy. „Boli sme výborný kolektív. Pomáhali sme si a stretávali sa aj mimo práce,“ hovorí Jurčová, ktorá vyštudovala prírodopis a základy poľnohospodárskej výroby, neskôr si vzdelanie doplnila o telesnú výchovu.

Prácu nikdy nevnímala len ako povinnosť. Nebála sa pomôcť ani pri manuálnych činnostiach a ako spomína, počas letných prázdnin pomáhala upratovačkám s umývaním okien. „Vážila som si svojich kolegov – učiteľov, ale aj všetkých nepedagogických zamestnancov.“

Dodnes si pamätá aj úsmevné príhody zo školských brigád. Raz sa počas zemiakovej brigády s kolegami spontánne vybrali zagratulovať jednej z učiteliek, ktorú ich návšteva úplne zaskočila, no prijala ich s radosťou a smiechom.

Hrdosť cíti najmä pri stretnutiach s bývalými žiakmi. „Vždy som sa snažila odovzdať im čo najviac vedomostí a vychovať z nich slušných ľudí,“ zdôrazňuje Jurčová, ktorá pracovitosť považovala za samozrejmosť. „Vždy som robila všetko s plným nasadením, aby som sa nemusela za seba hanbiť,“ dodáva.

Jediná žena medzi kandidátmi

Do komunálnej politiky vstúpila krátko po revolúcii v roku 1990 ako poslankyňa mestského zastupiteľstva. Prelom prišiel v roku 1999, keď kandidovala na post primátorky. „Bolo nás deväť kandidátov – osem mužov a ja ako jediná žena. A napokon som vyhrala,“ hovorí.

Obdobie vo funkcii primátorky označuje za roky intenzívnej práce. Často cestovala do Bratislavy, rokovala na ministerstvách a snažila sa zabezpečiť financie pre rozvoj mesta. Oceňuje aj spoluprácu s ministrami, ktorí mali k regiónu blízky vzťah. Počas jej štvorročného mandátu (1999 – 2003) sa podarilo zrealizovať viacero významných projektov – začala sa výstavba mestskej čistiarne odpadových vôd, dokončila sa výstavba základnej školy, rekonštruovalo sa Námestie Jána Francisciho-Rimavského, kultúrny dom aj športová hala pri kúpalisku po požiari.

Ani po skončení volebného obdobia nezostala bokom od verejného života. Pôsobila v mestskej rade, viedla komisiu školstva, kultúry a športu aj bytovú komisiu. V mestskom zastupiteľstve strávila takmer tri desaťročia. „Celý svoj pracovný život som pracovala pre prospech mesta a jeho obyvateľov,“ dodáva s tým, že veľkou oporou jej bol manžel, ktorý pracoval ako majster v podniku Smrečina.

Šport ju sprevádza celý život

Mimoriadne aktívna bola vo volejbale a hrala aj v ženskom futbalovom družstve. Ako doplnila, neskôr sa venovala trénovaniu detí. Je rada, že v škole založila a viedla školské športové stredisko zamerané na volejbal, kde trénovala žiačky 5.a 6. ročníkov. Ani odchod do dôchodku neznamenal koniec jej športových aktivít. Venovala sa cvičeniu v skupine žien. „Človek stuhne… od rána do auta, z auta do obchodu… treba sa skúsiť pohnúť,“ vysvetľuje motiváciu k pohybu aj vo vyššom veku. Hoci musela podstúpiť operáciu bedrového kĺbu a istý čas sa pohybovala pomocou palíc, vďaka svojej húževnatosti sa opäť vrátila k pravidelnému domácemu cvičeniu a chôdzi bez opory. Okrem športu sa venovala svojej záhrade, hlavne pestovaniu ruží. V súčasnosti sa jej život točí najmä okolo rodiny.

Dnes žije pre rodinu

Po predaji bytu v Hnúšti sa s manželom presťahovala v uplynulých rokoch k dcére do Česka neďaleko Prahy. Dnes je, ako sama hovorí, „babičkou na plný úväzok“. Má štyri vnúčatá a pomáha mladšej dcére s každodenným rodinným kolobehom, vozí deti na angličtinu, športové tréningy aj do hudobnej školy. Rada sa venuje aj vareniu.

Vo voľnom čase rada číta, sleduje aktuálne dianie na internete a stále sa zaujíma aj o to, čo sa deje v Hnúšti. „Stále sledujem, čo sa v meste deje, čo sa buduje a mení,“ priznáva Jurčová. Počas Dní mesta Hnúšťa jej bude koncom mája udelené Čestné občianstvo mesta. Ako povedala, veľmi ju to potešilo, že na ňu nezabudli v rodnom meste. Podľa jej slov sa však nebude vedieť zúčastniť a osobne si ho prevziať. Jurčovej bola v minulosti udelená aj Cena mesta.

Za svoj najväčší životný úspech považuje rodinu. „Ťažko povedať, čo považujem za najväčší úspech, ale určite som hrdá na svoje dve dcéry. Síce nešli v mojich šľapajach, no vyrástli z nich slušné, pracovité a zodpovedné ženy,“ hovorí. Staršia dcéra žije s rodinou v Amerike, mladšia v Česku. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a pracovné povinnosti ju často zavádzajú aj do zahraničia. O to viac si rodina váži pomoc starých rodičov. Životným mottom Marty Jurčovej je podľa nej veta, ktorej zostala verná po celý život. „Svet nemá slzy rád, ešte ťa vysmeje. V živote vyhráva ten, kto sa usmeje.“

Hnúšťanskí poslanci odsúhlasili Cenu mesta pre Vladimíra Zána, Cenu primátora dostane televízny redaktor a moderátor Ján Škorňa

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marta Jurčová

<p>The post Dlhoročná pedagogička Jurčová pracovala celý život pre Hnúšťu. Dianie v meste sleduje z Čiech first appeared on vobraze.sk.</p>

Vo veku, keď mnohí trávia väčšinu času doma, Piroska Gál z Rimavskej Soboty stále organizuje výlety, spoločné stretnutia a komunitné podujatia. Ani vo veku 85 rokov nezostáva bez činnosti. Vedie klub dôchodcov, pomáha v ďalších organizáciách a stretáva sa s ľuďmi takmer každý deň. Práve za dlhoročnú aktivitu a prácu pre komunitu jej rimavskosobotskí mestskí poslanci koncom marca schválili Cenu mesta.

„Bola som veľmi prekvapená. Neverila som, že budú súhlasiť všetci a že môžem dostať takéto ocenenie,“ povedala pre vobraze.sk Piroska Gál. Patrí medzi ženy, ktoré svoj život zasvätili práci s ľuďmi a komunitnému životu. Dlhé roky pôsobí v spoločenských organizáciách a dodnes sa aktívne podieľa na kultúrnom dianí v meste. „Toto ocenenie mesta je už moje piate,“ poznamenala Piroska Gál. Je prezidentkou Klubu dôchodcov Alberta Wassa v Rimavskej Sobote, ktorý prevzala po známej Ilonke Tamás.

V Rimavskej Sobote žije už 44 rokov. Pochádza zo Šimonoviec, no do mesta ju priviedla práca. Ako spomína, rýchlo si tu zvykla. „Mala som tu rodinu a aj prácu. Aj keď som na dôchodku, stále niekam chodím. Mám rada stretnutia, schôdze aj činnosť v reformovanej cirkvi,“ hovorí Piroska Gál.

Dlhé roky pracovala v plemenárskom podniku v rimavskosobotskej mestskej časti Sobôtka kde začala pôsobiť po zlúčení podnikov. Bola ekonómkou v poľnohospodárstve a začínala najprv v Drni, neskôr v Husinej.

Ani po odchode do dôchodku nezostala doma. Okrem vedenia klubu dôchodcov pôsobí viac ako 20 rokov ako pokladníčka u skautov. Aktívna je aj v organizácii Csemadok, kde sa stará o členskú agendu. Pomáha aj pri komunitných aktivitách a dlhé roky sa zapájala do spoločenského života v meste. „Neviem si sadnúť. Stále niečo robím,“ hovorí s úsmevom.

Najviac ju napĺňa kontakt s ľuďmi. Organizuje výlety, návštevy podujatí či spoločné stretnutia. So seniormi navštevujú kúpele, historické miesta alebo kultúrne akcie. „Boli sme aj na obnovenom zámku vo Vígľaši. Rada sa chodím kúpať do Egru,“ priblížila. K ekonomike mala blízko už od mladosti. Počas štúdia jej učitelia odporúčali gymnázium vo Fiľakove, no rozhodla sa inak. „Povedala som, že budem študovať na ekonomickej škole v Rimavskej Sobote. Mala som vzťah k ekonomickej práci,“ spomína.

Ako Piroska Gál hovorí, počas pracovného života získala viacero ocenení od spoločenských organizácií aj cirkvi. Mimoriadne si cení Cenu Erzsébet Pogány, ktorú získala pred piatimi rokmi za aktivity v budovaní a organizovaní komunít.

Za svoju vitalitu podľa vlastných slov nevie presne poďakovať ničomu konkrétnemu. V rodine patrí medzi najstarších členov. Má dcéru, tri vnúčatá a teší sa aj trom pravnúčatám. „Pravnúčatá mi hovoria, že musím žiť aspoň do sto rokov, lebo ma majú radi,“ hovorí. Svoj čas venuje nielen rodine, ale aj ostatným ľuďom. Tvrdí, že človek by nemal myslieť iba na seba. „Treba robiť niečo aj pre ostatných. Najväčšiu radosť mám z toho, keď môžem urobiť dobre ľuďom,“ povedala. Seniorom odkazuje, aby nezostávali doma sami. „Aby sme neležali doma a len nepremýšľali. Treba byť spolu, rozprávať sa a žiť. Aj starší ľudia môžu byť aktívni, ak majú záujem,“ dodáva Piroska Gál.

Cenu mesta budú udeľovať počas Dní mesta na budúci týždeň. Okrem Pirosky Gál ocenia i bývalého učiteľa a riaditeľa Základnej školy M. Tompu Ladislava Csúsza. Treťou ocenenou bude Daniela Köbölová, predsedníčka mestskej časti Sídlisko Rimava, ktorá dlhé roky pracovala v nemocnici.

Zdroj: vobraze.sk, foto: Attila Gecse

<p>The post Piroska Gál z R. Soboty rada pracuje s ľuďmi. Jubilantka organizuje aktivity seniorov first appeared on vobraze.sk.</p>

Rimavskosobotskej samospráve bolo tento rok predložených osem návrhov na udelenie Ceny mesta. Týkajú sa dvoch subjektov a ôsmich osôb. Medzi nominovanými sú dve organizácie – Územný spolok Slovenského Červeného kríža v Rimavskej Sobote a Občianske združenie Manókk – Magyar Nóta Kedvelők Klubja, ktoré dlhodobo pôsobí v oblasti kultúrneho života v Rimavská Sobota a v regióne Gemer-Malohont. Organizuje napríklad koncertnú sériu „Legszebb város Batyi“, ktorá sa uskutoční už po desiatykrát.

Medzi navrhnutými osobnosťami je predsedníčka mestskej časti Sídlisko Rimava Daniela Köbölová, ktorá pracovala v nemocnici. V návrhu sa uvádza aj meno šéfky Matice slovenskej Jaroslavy Lajgútovej. „Celý život boli nápomocné pri zlepšovaní a formovaní sociálneho, kultúrneho či vzdelávacieho života v meste,“ uvádza v návrhu predsedníčka komisie ZPOZ Erika Juhászová.

Na sekretariát prednostu mestského úradu bol doručený aj návrh na ocenenie Ireny Lukačkovej, ktorá sa dlhé roky stará o odchytené psy v Rimavskej Sobote. Medzi navrhnutými je aj farárka Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku Ildikó Kovács Tímár, ako aj manželský pár bývalých učiteľov zo Základnej školy M. Tompu – Ilona Csúsz a Ladislav Csúsz. Navrhnutá je aj Piroska Gál, ktorá podľa návrhu vedie dôchodcovský klub Wass Albert a, ako sa uvádza v návrhu, celý život sa venuje práci s občanmi a komunitou. Na Cenu mesta bola navrhnutá aj riaditeľka Základnej školy P. Kellnera Hostinského Anita Antalová.

Mestské zastupiteľstvo môže v kalendárnom roku udeliť najviac tri Ceny mesta. O ich udelení rozhoduje mestské zastupiteľstvo, pričom potrebný je súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. „Predložili sme každého, koho navrhli,“ povedal pre vobraze.sk prednosta mestského úradu Štefan Szántó.

Ocenenia odovzdávajú laureátom slávnostne počas Dní mesta. Tie sa majú tento rok konať 8. a 9. mája. Program bude podľa prednostu pestrý – vystúpi Repáňovská muzika, ktorá minulý rok zaujala publikum s veľkým úspechom. Medzi večerné koncerty bude patriť aj raper Majself a na záver vystúpi Samo Tomeček & Milujem Slovensko Band.

Návrhy predkladali poslanci mestského zastupiteľstva, primátor mesta, členovia komisií pri mestskom zastupiteľstve, obyvatelia mesta, občianske združenia, spolky, vedecké, umelecké a kultúrne inštitúcie, ako aj športové kluby pôsobiace na území mesta.

Cena mesta sa podľa Štatútu mesta Rimavská Sobota udeľuje osobe alebo kolektívu za významné výsledky vo vedeckej, technickej, umeleckej, športovej, sociálnej, publicistickej a verejnoprospešnej činnosti. Rovnako aj za činnosť, ktorou sa významným spôsobom pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj mesta a jeho propagáciu doma i v zahraničí. Osobitnou kategóriou je záchrana ľudských životov a majetku mesta a jeho obyvateľov.

Zdroj: vobraze.sk

<p>The post V R. Sobote verejnosť zabaví Repáňovská muzika, Majself i Samo Tomeček. Na Cenu mesta sú navrhnutí napríklad farárka či riaditeľka školy first appeared on vobraze.sk.</p>

Ľuboslava Porubovičová z Tomášoviec patrí k najvýraznejším osobnostiam špeciálnej pedagogiky v regióne. Celý svoj profesijný život venovala deťom, ktoré potrebujú individuálny prístup, či už pre sluchové postihnutie, narušenú komunikačnú schopnosť, vývinové poruchy učenia alebo autizmus. Podieľala sa na pomoci pre stovky rodín a jej odborné postupy výrazne ovplyvnili špeciálne školstvo v Lučenci aj širšom okolí.

Ako dieťa ju zaujalo, keď po meste videla skupinky detí komunikujúcich s učiteľkou netradičným spôsobom. „Boli istým spôsobom iné a dorozumievali sa za pomoci posunkového jazyka. Tam som vnímala, že takéto niečo existuje a možno som chcela o špecifikách tohto zdravotného postihnutia a fungovania týchto ľudí vedieť viac,“ hovorí pre vobraze.sk Ľuboslava Porubovičová. Počas štúdia na Gymnáziu B. S. Timravy v Lučenci ju zaujalo práve učiteľstvo pre žiakov vyžadujúcich osobitnú starostlivosť. Rozhodujúci impulz podľa nej prišiel vo chvíli, keď objavila logopédiu a svet detí s poruchami komunikácie. Pokračovala preto na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. „Keďže v Lučenci existovala silná tradícia školy pre žiakov so sluchovým postihnutím, zvolila som si aprobáciu surdopédie – pedagogiku sluchovo postihnutých,“ vysvetlila s tým, že slovenčina a biológia ju bavili, no predstava klasickej učiteľky ju nelákala.

Po štúdiu sa vrátila do regiónu Novohradu s túžbou pracovať ako logopedička. Miesto v nemocnici však bolo obsadené, a tak nastúpila do školy pre sluchovo postihnutých. „A som za to veľmi vďačná. Zapadla som tam a úplne som sa v tej práci našla.“ Kolektív pedagógov a aj moje prvé odborné kroky viedol významný odborník, riaditeľ školy Ondrej Matuška. „Bol to človek európskeho formátu. Mala som šťastie, že som sa učila od neho. Keď mal šesťdesiatku, musel podľa vtedajšieho zákona z pozície odísť,“ spomína Porubovičová, ktorá po jeho odchode prebrala vedenie školy. Spomína, že bola síce veľmi mladá, ale o to odhodlanejšia. Na tejto pozícii zotrvala 21 rokov. Počas tohto obdobia sa teší najmä z toho, že špeciálno-pedagogická poradňa rozšírila činnosť o logopedickú poradňu a škola začala flexibilne reagovať na meniace sa potreby detí aj trend inklúzie. „Chceli sme byť najlepší pre deti, zachytiť nové trendy a odborné postupy.“

Popri tom desať rokov učila ako externá pedagogička na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Výskumne sa venovala aj osvojovaniu čitateľských zručností u detí so sluchovým postihnutím pod vedením známej profesorky Dariny Tarcsiovej. „Čo som získala, chcem v regióne aj uplatniť,“ hovorí Porubovičová. Spomína aj na prípady detí a rodičov, ktorí preukázali obrovskú obetavosť. „Je to pre mňa záväzok. Títo rodičia si zaslúžia viac,“ zdôrazňuje.

Rastúce potreby rodín ju priviedli k myšlienke založiť súkromné centrum špeciálno-pedagogického poradenstva. V roku 2017 na vlastnú žiadosť zo ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím a pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou odišla a od vtedy pracuje v súkromnom centre poradenstva a prevencie. Po zmene legislatívy bolo pred dvomi rokmi súkromné centrum rozdelené: v Poltári vzniklo centrum so špecializáciou na autizmus (s celoslovenskou pôsobnosťou) a v Lučenci centrum pre všetky deti, žiakov a študentov, s akýmikoľvek potrebami, vzhľadom na zloženie odborných zamestnancov pomáha najmä klientom s poruchami učenia a narušenou komunikačnou schopnosťou. Ako poznamenala, ich služby využívajú rodiny z celého južného Slovenska, z Lučenca, Rimavskej Soboty, Poltára, ale aj zo vzdialenejších okresov.

Porubovičová upozorňuje, že poruchy učenia nie sú „nepozornosť“ ani lenivosť. „Sú vrodené, geneticky podmienené a dajú sa odhaliť už krátko pred vstupom dieťaťa do školy. Keď majú obaja rodičia dyslexiu, je sedemdesiatpercentná pravdepodobnosť, že ju bude mať aj dieťa,“ vysvetľuje. Preto je kľúčové začať s intervenciou čo najskôr. Podľa nej existujú vedecky overené metódy diagnostiky, ktoré pomáhajú správne nastaviť vzdelávaciu cestu detí. „Som veľmi prísna na to, aby boli postupy overené, preskúmané a odborne správne,“ hovorí.

Priznáva, že práca je náročná aj emočne. Veľkou oporou je pre ňu manžel, taktiež špeciálny pedagóg. „Zaslúžil sa o to, že sa v špeciálnej škole zriadilo osobitné oddelenie pre žiakov s viacnásobným postihnutím aj pre žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím. Je to pre mňa ukľudňujúce, že doma nemusím zdĺhavo vysvetľovať, čo mám za problém. Stačí povedať jedno slovo a rozumieme si.“ Ich syn sa síce vydal iným smerom, no synovec je logopéd.

Každodenné úspechy aj úsmevné situácie

Medzi najväčšie radosti Porubovičovej patrí, keď sa dieťa vďaka správnej diagnóze posunie dopredu, zvládne strednú školu alebo sa dokáže začleniť medzi rovesníkov. „Sú to zlomové momenty, ktoré povzbudia rodinu aj nás.“ Stretáva aj svojich bývalých žiakov. „Niektorí sa stali pedagógmi. Dokonca mojimi kolegami. To je pre mňa veľmi silné.“

Popri náročnej práci zažívajú aj úsmevné situácie, najmä keď deti s autizmom chápu veci doslovne. „Oni často nepochopia iróniu či prenesený význam, a tak vznikajú aj vtipné príhody. Povedala som: ‘Hoď mi to tam.’ A dieťa to hodilo cez celú miestnosť,“ smeje sa. Učíme sa každý deň. Deti nám pripomínajú, aby sme boli zrozumiteľní a jednoznační.“

Internet je podľa nej plný nevedeckých metód a zázračných „terapií“. „Rodičia sa boja a chytajú sa čohokoľvek. Je dôležité ísť za odborníkom a nenechať sa zlákať drahými, neoverenými postupmi.“ Základom úspechu je podľa nej tímová práca pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov a rodičov.

Pred niekoľkými mesiacmi jej poslanci mestského zastupiteľstva v Lučenci udelili Cenu mesta. Ocenenie prijala s pokorou. „Veľmi ma to prekvapilo a potešilo. Ľudia často považujú za samozrejmosť to, čo majú doma. A naše centrá nie sú samozrejmosť. Som rada, že si to mesto všimlo,“ povedala.

Porubovičová povzbudzuje aj budúcich špeciálnych pedagógov. „Nebojte sa toho. Je to povolanie, ktoré umelá inteligencia nenahradí. Dieťa musíte vnímať všetkými zmyslami a to vie iba človek.“ Vo voľnom čase rada číta, vzdeláva sa, cestuje a spoznáva nové kultúry. Najradšej však hovorí o tom, čo ju najviac napĺňa: pomáhať deťom a rodinám, ktoré to potrebujú.

Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Ľuboslava Porubovičová

<p>The post Pomáha deťom s poruchami učenia či sluchovým postihnutím. Práca riaditeľky Porubovičovej z Tomášoviec ovplyvnila stovky rodín first appeared on vobraze.sk.</p>

V Tisovci udelia Cenu mesta v tomto roku Základnej škole Dr. Vladimíra Clementisa, Základnej umeleckej škole a Jiřímu Brožovi. Rozhodli o tom poslanci mestského zastupiteľstva na rokovaní, ktoré sa konalo minulý týždeň v Rimavskej Píle. „Jiřímu Brožovi za dlhoročnú činnosť v kultúre, spevokole, turistickom oddiele, dychovke a v širokom verejnom živote. Dožíva sa životného jubilea 75 rokov,“ uviedol na mestskom zastupiteľstve tisovský primátor Ján Vengrín.

Ocenenia budú odovzdané počas Dní mesta v Tisovci, ktoré sa uskutočnia od 26. do 28. júna. „Je to 30. výročie Dní mesta. Základná škola mala 50. výročie,“ ozrejmil primátor mesta pod Hradovou. Viceprimátorka Marta Svobodová pre vobraze.sk doplnila, že Cenu mesta pre ZUŠ v Tisovci súvisí s dlhoročnými dosiahnutými výsledkami a vynikajúcimi úspechmi žiakov na rôznych súťažiach.

Tisovskí poslanci schválili program Dní mesta. Počas slávnostného mestského zastupiteľstva v piatok 27. júna napríklad vystúpi spevácky zbor Nôta. V sobotu sa uskutoční jarmok remesiel a budú sa variť kotlíkové špeciality. Súčasťou programu bude ďalej detské divadlo J+T z Medzibrodu, DFS Čížiček či divadelné predstavenie divadelníkov zo Srbska. Šlágre zaznejú v podaní domácej skupiny eSeMES, prevzaté hity má v repertoári aj martinská kapela Rocksor. Lákadlom by mohol byť koncert českého speváka, skladateľa a pesničkára Pokáča – vlastným menom Jana Pokorného.

Zdroj: vobraze.sk, foto: FB Pokáča, FB mesta Tisovec, pokac.cz/Ivan Kašša

<p>The post Cenu mesta si v Tisovci preberie ZŠ Dr. V. Clementisa, Základná umelecká škola a Jiří Brož. Počas Dní mesta zaspieva Pokáč first appeared on vobraze.sk.</p>

Keď Viktória Lisáková ako študentka Evanjelickej bohosloveckej fakulty prichádzala do Rimavskej Soboty, netušila, že práve tu nájde svoj domov aj svoje životné poslanie. Už v posledných ročníkoch štúdia začala slúžiť v okolitých obciach, kde bolo potrebné kázať evanjelium aj v maďarskom jazyku. Po kaplánskych skúškach si mohla vybrať, kde bude pôsobiť. Rozhodnutie zotrvať práve tu vzišlo z jej vnútra.

„Je to pocit zakorenenia a vnútorného oslovenia. Cítila som, že sem patrím, že tu mám byť. Potom sa začali budovať vzťahy a nakoniec to celé dávalo zmysel,“ priblížila pre vobraze.sk seniorka Viktória Lisáková.
Za jeden z najsilnejších momentov svojho začiatku považuje slová vtedajšieho kurátora z Padaroviec Zoltána Balázsa. „Na začiatku budem ja sprevádzať teba, a potom budeš ty sprevádzať mňa.“ V tom čase, ako študentka, ešte nedokázala plne precítiť význam tých slov. Až čas ukázal ich hĺbku, spoločne prežili roky služby a nakoniec ho, ako duchovná, vyprevadila na jeho poslednej ceste. „Stretla som tu veľa skvelých ľudí. Len mi je ľúto, že mnohí z nich už odišli a nemôžu ma ďalej sprevádzať,“ spomenula.

Gemer je pre ňu špecifickým regiónom. Vzťah k cirkvi tu nie je tak silný ako v iných častiach Slovenska. „Pre farárov je často výzvou prísť do prostredia, kde musia nanovo budovať dôveru a vzťahy. No práve to vnímam ako poslanie – byť tam, kde je to najviac potrebné,“ vysvetlila Lisáková. Z jej slov cítiť pokoru, ale aj odhodlanie. Počas rokov si vybudovala hlboký vzťah k ľuďom aj mestu. „Mesto je krásne, ale najvzácnejšími sú ľudia. Najmä tí, ktorí zostali, neodišli a zachovali charakter miesta. Spolužitie Slovákov a Maďarov je tu často pokojné a môže nás veľa vecí spojiť, ak chceme. Spolu dokážeme viac,“ zdôraznila.

Počas vyše 27 rokov aktívneho pôsobenia sa Viktória Lisáková venuje nielen duchovnej práci, ale aj deťom, mládeži, kultúre a sociálnej oblasti. Vedie tábory, organizuje charitatívne akcie, koncerty a spolupracuje aj s Krízovým centrom pre ženy. „Deti sú našou budúcnosťou. Každá veková kategória si vyžaduje iný prístup. S malými sa hráme, s väčšími diskutujeme, športujeme, tvoríme. Farár dnes už nie je len liturgická figúra, ale sprievodca, ktorý vie počúvať, pochopiť a byť oporou,“ hovorí Lisáková, ktorá vyučuje na školách a popri tom slúži aj v obciach ako Oždany, Padarovce či Dražice – v slovenčine aj v maďarčine.

Každý životný moment má svoj význam. Či ide o krst, svadbu alebo rozlúčku. „Svadby boli rôzne. Mladé páry aj tie v zrelšom veku. Každá však bola výnimočná. Je krásne, keď sa tí ľudia vracajú – pri krste, pri spoločných rozhovoroch. Život s nimi prežívame ďalej,“ podotkla. Pohreby sú podľa Lisákovej však jednou z najťažších služieb. „Každé rozlúčenie bolí. Ale aj to patrí k nášmu poslaniu. Byť s človekom na všetkých úsekoch jeho života,“ povedala.

Ako žena v duchovnej službe nevníma svoju úlohu ako ľahšiu. Práve naopak. „Myslím si, že farárky musia byť silnejšie ako muži a často musia viac dokazovať. Muži sú možno technickejší, ženy zas emocionálnejšie, ale všetko do seba zapadá,“ povedala s úsmevom Lisáková, ktorá s rodičmi žila v Čiernej nad Tisou. Jej starí rodičia budovali evanjelický cirkevný zbor pri Veľkých Trakanoch. Na východnom Slovensku je silná náboženská tradícia, ktorú si priniesla aj do Rimavskej Soboty. Svoje teologické vzdelanie získala nielen na Slovensku, ale aj v Budapešti. „Každá fakulta má inú štruktúru a výmenu som vnímala ako obohatenie. Stretla som tam študentov z rôznych krajín čo ma naučilo ma to väčšiemu porozumeniu iným,“ poznamenala.

Dnes pôsobí ako seniorka Rimavského seniorátu už druhé volebné obdobie. Podľa cirkevných pravidiel je táto funkcia časovo obmedzená, no nesie veľkú zodpovednosť. Ako hovorí, sprostredkúva informácie medzi ústredím cirkvi a jednotlivými zbormi, dozoruje ich činnosť a pomáha v riešení každodenných výziev. „Snažím sa byť nablízku farárom, pomáhať im, zdieľať ich radosti aj starosti. Táto práca je síce náročná, ale dáva veľký zmysel,“ ozrejmila.

V máji si preberie Cenu mesta Rimavská Sobota, rozhodlo o tom mestské zastupiteľstvo. Ocenenie si váži nielen ako osobné uznanie, ale aj ako uznanie pre celý evanjelický cirkevný zbor. „Pre mňa je to veľká česť, no vnímam to ako ocenenie všetkých, ktorí sa podieľajú na živote cirkvi. V meste je nás málo evanjelikov a veľmi dobre padlo, že si nás všimli aj mestskí poslanci. Keď dali cenu farárke, dali ju aj zboru, evanjelikom, ktorí tu pôsobia,“ priblížila Lisáková.

Zdroj: vobraze.sk,

<p>The post Zostať v okrese R. Sobota bolo pre farárku Lisákovú výzvou i poslaním. Zvíťazilo u nej srdce first appeared on vobraze.sk.</p>