Viac ako tri desaťročia zasvätil pomoci ľuďom so zraneniami a pohybovými ťažkosťami. Hoci mal možnosť budovať kariéru v anonymite veľkých miest, Marian Mózer zostal verný Lučencu. Skúsený lekár a dlhoročný spolupracovník športových klubov v regióne si o pár dní preberie Cenu mesta – za obetavú, dlhoročnú a mimoriadne záslužnú činnosť v oblasti športu a zdravotnej starostlivosti o športovcov v meste Lučenec.
Keď pred rokom 1995 končil štúdium medicíny v Martine, svet bol otvorený. On sa však rozhodol pre cestu, ktorá nebola vyšliapaná. „Nebol som si istý, či chcem medicínu, bolo to skôr kolektívne rodinné rozhodnutie,“ priznáva pre vobraze.sk s úsmevom 55-ročný Marian Mózer, ktorého meno je dnes v Lučenci synonymom pre ortopédiu a úrazovú chirurgiu.
Ambulancia, operačná sála aj urgentný príjem
Hoci v rodine lekárov nemal, k pohybovému ústrojenstvu a chirurgii ho to ťahalo už od študentských čias. „Mal som šťastie, že práve keď som končil školu, v Lučenci otvárali nový chirurgický pavilón. Bolo to prirodzené smerovanie,“ hovorí. Od roku 1995 tak nepretržite pôsobí na oddelení ortopédie a úrazovej chirurgie v miestnej nemocnici.
Jeho práca nie je len o operáciách. Svoje dni delí medzi ambulanciu, operačnú sálu a urgentný príjem. Práve pestrosť odboru je to, čo ho na práci stále drží. „Keď sa zaseknete len na ambulanciu, prichádzajú klapky na očiach a monotónnosť. Tu sa to strieda, je to dynamické,“ vysvetľuje.
Život na ihrisku aj mimo neho
Popri medicíne je jeho celoživotnou vášňou futbal. Pre mnohých v regióne je známou tvárou nielen v bielom plášti, ale aj na štadiónoch. Ako lekár sprevádzal futbalistov v Tomášovciach či miestny lučenecký klub MŠK Novohrad, pričom svoje skúsenosti odovzdával aj ako lekár Futsal klubu Lučenec.
„Pre mňa je to koníček aj práca zároveň. Teší ma, že sa môžem starať o pohybový aparát športovcov,“ hovorí skromne. Hoci je Mózer známy ako človek, ktorý má športové srdce, priznáva, že dnešná doba je v športe ťažká, keď futbalové zväzy bojujú s krízami a finančnými ťažkosťami.
Ocenenie, ktoré ho zaskočilo
Hoci o svojich úspechoch hovorí len zdráhavo a nerád sa chváli, mesto Lučenec sa rozhodlo jeho prínos oceniť. Už čoskoro si prevezme Cenu mesta. Na otázku, čo pre neho toto uznanie znamená, odpovedá s typickou skromnosťou človeka z praxe: „Vôbec som o tom nič nevedel. Manželka mi povedala, že mám ísť po ocenenie.“ Ako skromne prezradil, svoju prácu nerobí pre ocenenie a je rád, keď môže pracovať.
Verný svojim zásadám a práci
Napriek tomu, že jeho deti sa po jeho šľapajach nevydali – sami uznali, že medicína je náročný spôsob života –, Marian Mózer zostáva verný svojim zásadám. „Chcem pokračovať tak dlho, ako sa bude dať,“ dodáva.
Relaxovať sa snaží na cestách, najmä v milovanej juhovýchodnej Ázii, kde ho fascinuje jednoduchý, no pracovitý prístup miestnych ľudí k životu. Aj to je možno kľúč k jeho vyrovnanosti: nájsť balans medzi náročnou službou v nemocnici a drobnými radosťami, ktoré život ponúka či jednoduchou povahou pracovitých miestnych obyvateľov. Ako na záver prezradil, pravidelne bicykluje, je to jeho liek na „prevetranie hlavy“.
V Lučenci odsúhlasili laureátov ocenení mesta. Na Lučenecké hodovanie má prísť Desmod či Majk Spirit
Zdroj: vobraze.sk, foto: album M. Mózera
