Tornaľčan Jácint Majoros patrí medzi ľudí, ktorí za viac ako dve desaťročia práce za kamerou a mikrofónom zaznamenali tisíce príbehov z Gemera a ďalších regiónov Slovenska. Začínal pri svadbách ako kameraman, neskôr pôsobil v mestskej televízii v Kazincbarcike a od roku 2006 spolupracuje s verejnoprávnou televíziou STVR. Popri novinárčine sa venuje včelárstvu a spolu s rodinou vytvoril v obci Leváre rozsiahlu zbierku predmetov dokumentujúcich život a tradície našich predkov.
Jácint Majoros má za sebou približne 23 rokov práce v médiách. Jeho cesta k televíznej žurnalistike však nebola od začiatku naplánovaná. Pochádza z Tornale a študoval na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote, no odbor, ktorý si vybral, ho napokon profesijne neoslovil. K televíznej tvorbe sa dostal postupne. „Začínali sme s kamarátmi ako kameramani. Chodili sme na svadby a robili záznamy,“ hovorí pre vobraze.sk Jácint Majoros (47). Neskôr prišli zákazky pre mesto, magazíny a postupne aj spolupráca so slovenskými a maďarskými televíziami či internetovým portálom Hírek.sk.
Z kameramana sa postupne stal aj redaktor
Dôležitým obdobím bola pre Majorosa viac ako desaťročná práca pre mestskú televíziu v maďarskom Kazincbarcike. Ako priblížil, najskôr tam pôsobil ako kameraman, neskôr sa naučil aj strihať príspevky a postupne prebral ďalšie časti televíznej práce. Práve tam podľa vlastných slov získal najviac praktických skúseností. „Tam som sa naučil väčšinou všetko. Aj robiť spravodajské príspevky. Bol to prirodzený vývoj, stále sme sa niečo učili,“ hovorí.
Absolvoval tiež odborné kurzy, časť z nich v Maďarsku, vrátane Duna TV v Budapešti. Za najcennejšie však považuje praktické skúsenosti získané priamo v televíznom prostredí od kolegov.
Pre verejnoprávnu televíziu začal pracovať už v roku 2006. Po niekoľkoročnej prestávke spojenej s narodením syna sa k televíznej tvorbe opäť naplno vrátil. Dnes pripravuje príspevky pre národnostné vysielanie STVR, a to v slovenčine aj maďarčine. Jeho práca pritom nie je viazaná iba na Gemer – za témami a reportážami cestuje v priestore od Bratislavy až po Košice, pričom pripravuje krátke spravodajské príspevky, rozsiahlejšie reportáže aj materiály určené pre televízny archív. V poslednom období navyše pomáhal aj regionálnemu štábu v Rimavskej Sobote. Z Tornale tak dochádzal aj za témami v okrese Rimavská Sobota a zastupoval kolegov Evu Szekeres a Ladislava Lichtmaneggera.
Tisíce príbehov a stovky kilometrov
Za svoju kariéru už Majoros vytvoril niekoľko tisíc príspevkov. Väčšina z nich bola kratšia, do niekoľkých minút, približne päťdesiat jeho dlhších príspevkov však malo výraznejšiu reportážnu či dokumentárnu podobu. Kedysi mal radšej krátke reportáže. Za posledné dva roky si však obľúbil aj dlhšie formáty. Niektoré z nich majú až 26 minút a práve dlhšia stopáž mu umožňuje venovať viac priestoru respondentom, atmosfére miesta a samotnému príbehu. „Pri dlhšej reportáži sa dá ísť viac do hĺbky. Človek má viac priestoru na príbeh, na respondentov aj na atmosféru,“ približuje. A práve človek je pri jeho práci často najdôležitejší. Keď dostane námet na reportáž, hľadá predovšetkým osobnosť, ktorá dokáže príbehu dať niečo navyše. „Stále nájdeme niekoho významného, kto robí vzácne veci, venuje sa kultúre alebo sa zaoberá niečím originálnym,“ hovorí.
Za reportážami preto často cestuje desiatky kilometrov. Niektoré vznikajú v mestách, iné v odľahlých častiach regiónu, kam sa s kamerou a ďalšou technikou nedá jednoducho dostať autom. Náročné sú napríklad nakrúcania v prírode, no Majoros ich vníma aj ako príjemnú súčasť práce. Rád sa vracia do miest, ako je Krásnohorská Dlhá Lúka, kde podľa neho pôsobí množstvo remeselníkov, ale aj do Betliara, Muráňa či ďalších lokalít Gemera. Jeho pracovné cesty ho zaviedli aj na Spiš či do Tatier.
Reportáž, ktorá získala medzinárodné ocenenie
Medzi reportáže, na ktoré spomína výraznejšie, patrí aj príbeh zo Silickej planiny. Pribeh sa venoval ľuďom, ktorí sa pravidelne starajú o staré hroby v ťažko dostupnom teréne. Nadšenci z Krásnohorského Podhradia a Rožňavy tam postupne obnovujú zanedbané hroby a udržiavajú miesto, ku ktorému by sa bez ich úsilia časom možno prestalo vracať. Práve táto reportáž získala podľa neho na medzinárodnom filmovom festivale prvé miesto. Súťaž pritom združovala tvorcov z viacerých krajín Karpatskej kotliny – zo Slovenska, Maďarska, Ukrajiny, Srbska či Rumunska. „Veľmi ma to potešilo a cením si to,“ povedal.
Na nakrúcanie spomína aj pre náročný terén. Techniku nebolo možné priviezť autom a všetko bolo potrebné prenášať. „Bola to náročná práca, ale práve takéto príbehy človeka bavia,“ hovorí.
Silný dojem v ňom zanechala aj Nová Bašta a tamojší zberateľ Viliam Ladóczky. Jeho zbierka starožitností patrí podľa Majorosa k mimoriadnym kolekciám v regióne. Obsahuje obrazy, nábytok, biblie a množstvo ďalších predmetov. Do Novej Bašty preto nakrúcajú opakovane.
Kameraman, redaktor a zároveň scenárista
Majoros dnes v mnohých prípadoch spája viacero profesií. Je redaktorom aj kameramanom a scenáre k svojim reportážam si pripravuje sám. Práca sa pritom často nekončí návratom z terénu. Materiál treba spracovať, vybrať zábery, zostaviť príbeh, pripraviť text a všetko zostrihať. Veľkú časť práce preto robí večer a v noci. „Niekedy robím na počítači až do rána,“ priznáva.
Pri náročnejších a dlhších reportážach nachádza oporu aj v manželke, ktorá mu pomáha zvládať časovo náročnú prípravu. Bez rodinného zázemia by bolo podľa neho oveľa ťažšie skĺbiť televíznu prácu s ostatnými aktivitami. „Robíme sedem dní v týždni. Akcie sú aj cez víkendy,“ hovorí.
Napriek množstvu práce ho však na povolaní stále priťahuje jedna vec – možnosť objavovať. „Stále sa dá nájsť niečo nové. Nové námety, na ktorých sme ešte nepracovali, či už ide o miesta alebo ľudí,“ vysvetľuje.
Druhý život starých predmetov
Ak by sa jeho príbeh končil pri televíznej kamere, bol by zaujímavým regionálnym novinárom. Majoros však žije ešte jedným výrazným príbehom – ochranou tradičného spôsobu života. Narodil sa do rodiny včelárov, v ktorej má včelárstvo viac ako 200-ročnú tradíciu. K včelám ho priviedol starý otec, ktorý ho podľa jeho slov naučil všetko potrebné. V súčasnosti majú dve veľké včelnice a včelárstvu sa venujú aktívne.
Práve včelárstvo a rodinná história postupne priviedli Majorosovcov k ďalšiemu projektu. V starej škole v Levároch začali zhromažďovať predmety, ktoré súviseli so životom a prácou predchádzajúcich generácií. „Bolo nám ľúto toľko vecí vyhodiť alebo darovať do múzea. Začali nám pribúdať ďalšie,“ vysvetľuje. Postupne tak pribúdali komody, sochy, náradie, zariadenie domácností, hrnčiarske predmety a ďalšie artefakty. Dnes už ich je toľko, že ich presný počet by sa podľa Majorosa len ťažko spočítal.
Zo starej školy tak postupne vzniklo miesto, ktoré nie je iba súkromnou zbierkou. Je priestorom, kde sa dá na vlastné oči vidieť, ako vyzeral život našich predkov a aké predmety používali. Majorosove aktivity pritom nekončia iba pri múzeu. Medzi väčšie projekty z regiónu zaradil aj dokumenty, ktorých cieľom je priblížiť regionálne príbehy verejnosti prostredníctvom premietaní a dlhších filmových formátov. Jedným znich je napríklad prezentácia tvorby Františka Tótha vo Valiciach či premietaní v Csilagháze. A v tom je zaujímavá paralela s jeho novinárskou prácou. Kým televíznou kamerou zaznamenáva súčasnosť Gemera, v Levártoch zachováva jeho minulosť.
Novinár, ktorý nechce iba informovať
Za viac ako dve desaťročia sa Majoros naučil, že dobrá reportáž nie je iba o množstve informácií. „Aj keď robím veľa príspevkov, snažím sa do nich stále vložiť niečo navyše,“ hovorí. Podľa neho je dôležitou súčasťou kvalitného dokumentu predovšetkým dobrý respondent. Človek, ktorý niečo prežil, niečo vytvoril alebo sa venuje činnosti, ktorá má zmysel pre ďalších. Práve preto sa snaží aj pri množstve každodennej televíznej produkcie hľadať v téme pridanú hodnotu – osobnosť, príbeh alebo detail, ktorý divákovi umožní pozrieť sa na známe miesto či udalosť inými očami. Práve takéto osobnosti ho na práci stále priťahujú.
Možno aj preto sa po viac ako dvadsiatich rokoch nechystá pozerať na novinárčinu iba ako na povolanie. Je preňho spôsobom, ako zachytiť ľudí a miesta, ktoré by bez kamery mohli zostať nepovšimnuté. A keďže zároveň zbiera predmety minulosti a stará sa o včely, jeho práca má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Jednou rukou zaznamenáva to, čo sa deje dnes, druhou chráni to, čo by mohlo zajtra zmiznúť. Aj za túto dlhoročnú prácu, dokumentovanie života Gemera, ochranu kultúrneho dedičstva a šírenie dobrého mena Tornale mu udelia Cenu primátora mesta Tornaľa.
