János Juhász Dósa z Blhoviec má za sebou bohatú novinársku kariéru. Venuje sa stále písaniu, výskumu a pracuje na viacerých projektoch naraz. Bývalý redaktor týždenníka Vasárnap či neskôr regionálnych periodík Gemerské zvesti a Gömöri Hírlap, ktoré vydáva rimavskosobotská samospráva, aktuálne dokončuje knihu o rodných Blhovciach. Ako sám hovorí, práce má viac než kedykoľvek predtým.
„Dokončujem knihu o obci Blhovce. Stále na niečom robím. Teraz už píšem väčšinou obsiahle materiály o zabudnutých osobnostiach nášho regiónu,“ povedal pre vobraze.sk dlhoročný novinár János Juhász Dósa (56). Kniha by mala vyjsť na jar budúceho roka. „Píšem aj obecné noviny pre Blhovce, Gemer a Hajnáčku. Vždy robím veľa vecí naraz. To je pre mňa zaujímavé. Neviem si predstaviť venovať sa jednej téme celý život. Takto, keď pracujem s viacerými vecami, ma to baví najviac,“ hovorí.
Hoci skoro celý život pôsobil v médiách, žurnalistika nebola jeho pôvodným snom. Už od čias na gymnáziu vo Fiľakove ho bavilo divadlo. „Maturoval som ešte za socializmu, dva roky pred novembrom 1989. Potom som študoval v Košiciach na Hutníckej fakulte. Tam som mal možnosť pravidelne chodiť do divadla a kina a to ma bavilo. U nás taká možnosť nebola,“ hovorí rodák z Blhoviec v okrese Rimavská Sobota.
Po ukončených dvoch rokoch v Košiciach dostal možnosť nastúpiť do takzvaného nultého ročníka v Budapešti, kde študoval dejepis a maďarský jazyk. V škole mali literárny časopis a divadelný súbor. Ako povedal, práve tam sa jeho cesta k písaniu a kultúre definitívne začala.
„No a potom som už pravidelne písal. Keď som sa v roku 1998 vrátil, už som vedel, že sa tým budem zaoberať,“ spomína Juhász Dósa, ktorý si práve v Budapešti k menu pridal aj ďalšie. „Keď som začal písať v Budapešti, tak mi povedali, že priezvisko Juhász je časté priezvisko. Vtedy mi spolubývajúci poradil, aby som si pridal aj meno po mame,“ prezradil.
Po siedmich rokoch v Budapešti začal pracovať v Csemadoku v Rimavskej Sobote. Bol štyri roky hlavným organizátorom recitačnej súťaže Mihálya Tompu a pôsobil ako tajomník oblastného výboru Csemadok. Spolupracoval aj dlhoročnou šéfkou Valériou Sebőkovou.
„Potom som vyhral konkurz a dva a pol roka som bol zodpovedný redaktor vo Vasárnap v Bratislave. Keď som sa potom vrátil domov, oslovil ma Attila Hacsi z mestských novín Gömöri Hírlap,“ hovorí Juhász Dósa. V maďarskej verzii miestnych novín pôsobil dlhých dvanásť rokov. Je tiež zakladajúcim redaktorom viacerých internetových stránok v maďarskom jazyku. „Šesť mesiacov som robil aj slovenské Gemerské zvesti. Na to som dosť hrdý. Práve vtedy sme mali aj dobré odozvy, že sa noviny zlepšili,“ dodáva novinár.
Na pôsobenie v Gömöri Hírlap spomína rád. „Najprv sme boli dvaja, ale potom som ostal sám. Neskôr, keď neboli peniaze na honoráre, som už aj písal sám. Robil som rozhovory, aj reportáže, ani neviem, čo sa mi páčilo najviac,“ zamýšľa sa. Rozhovory robil s mnohými umelcami, ale aj politikmi. „Keď som písal pre celoslovenský časopis, tak pravidelne som chodil do Budapešti, aj do Bratislavy. Robil som aj rozhovor s bývalým maďarským prezidentom Árpádom Gönczom, či herečkou Piroskou Molnár,“ menuje len dve zo stoviek osobností, ktoré pri svojej práci stretol.
Na čestné občianstvo v Rimavskej Sobote spolu bývalým primátorom Pavlom Brndiarom nominoval herečku Vieru Topinkovú, ale aj rodáčku z Hajnáčky Evu Rysovú, „Robil som s ňou rozhovor a bolo zaujímavé, že sme hovorili striedavo maďarsky a slovensky. Ona už bola vtedy staršia, tak ocenenie preto prišiel prevziať jej študent. Ani to, že Věra Topinková pochádza z Rimavskej Soboty, sa nevedelo. Jej rodičia tu mali pekáreň. Písal som jej v tom čase list, aj sme sa neskôr stretli,“ prezrádza zanietený publicista.
I keď ako predstaviteľ staršej generácie preferuje tlačoviny, nebráni sa pokroku. „Teraz už ani ja veľmi nečítam tlačené noviny, lebo všetko je na internete. Ale zato mám rád knihy. Čítam pravidelne. Aj dnes som dostal dve knihy z Dunajskej Stredy, na ktoré mám písať recenzie,“ prezrádza ďalšiu činnosť, ktorej sa venuje. Dostáva niekoľko kníh so žiadosťou o recenzie, ktorým sa venuje podľa možností. „V dnešnom svete, keď sa ľudia ponáhľajú, sa už recenzie veľmi nepíšu. Na to treba knihu prečítať a ľudia nemajú čas. Preto ma oslovujú,“ podotkol.
Jednou z mnohých aktivít, ktorým sa aktívny Blhovčan venuje, sú aj preklady. „Predtým som prekladal aj slovenský román do maďarčiny – Démon svätosti od Petra Bílého v roku 2006. Teraz prekladám už len kratšie poviedky. Napríklad od Marty Hlušíkovej. Aj teraz vyjde jedna jej poviedka vo vianočnom vydaní Gömöri Hírlap,“ priblížil Juhász Dósa. Okrem mnohých iných, prekladal aj prvú známu poviedku lučeneckého autora Petra Balka.
Jánosa Juhásza Dósu možno považovať i za filantropa. Nezištne pomáha mladým talentovaným ľuďom presadiť sa a plniť si svoje sny. Markusz Bohó, Vojtech Botoš, či Ondrej Kresnye. „Markusz Bohó je veľmi talentovaný študent konzervatória v Rimavskej Sobote. Zaujímajú ho dejiny divadla a umenia ako mňa, ale už teraz vie viac, ako ja,“ pochvalne predstavuje mladíka z Hodejova. Ako hovorí, v začiatkoch pomáhal i dnes už známemu hudobníkovi Bélovi Botošovi. „Je mi však ľúto, že mnohé rómske deti majú nadanie a talent, ale rodina im bráni. To našťastie to nebol prípad Bélu Botoša. Ten išiel na konzervatórium a potom aj na akadémiu umenia. Dnes už hrá po celom svete a pred Vianocami mu vyjde prvý album,“ dodáva Juhász.
Od detstva sa venuje aj netradičnej záľube, ornitológii. Poznamenal, že vďaka životu v pokojnej obci blízko lesa nemusí ani opustiť záhradu. Okrem vtákov má blízky vzťah aj k iným zvieratám. „Odkedy si pamätám, kozy sme mali vždy. Dnes chovám už len jednu, na ich mlieko nedám dopustiť. A kedysi som naraz mal aj 20 mačiek, ale už mi stačia dve,“ prezrádza s úsmevom milovník zvierat.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív jdj
