Tatiana Brezinská má za sebou roky práce v rozhlase, televízii aj novinách. Ako športová redaktorka Slovenskej televízie zažila dynamické obdobie vzniku športového kanála STV3 a podieľala sa na spravodajstve počas viacerých olympijských hier. Popri novinárčine ju však sprevádzala aj túžba písať vlastné príbehy. Dnes má na konte 14 kníh a jej najnovšia tvorba sa po prvýkrát vracia do prostredia, ktoré dôverne pozná. Dej knihy Drž ma, keď svet horí zasadila do Revúcej a ďalších miest Gemera, odkiaľ pochádza.
Z Revúcej odišla za štúdiom, po rokoch sa vrátila
V Revúcej prežila Tatiana Brezinská prvých 19 rokov života. Na detstvo spomína v dobrom a za dôležité považuje najmä rodinné zázemie a priateľstvá. S kamarátmi často chodievali do kina, kde vstupenka vtedy stála šesť korún. K obľúbeným miestam patrilo aj klzisko.
„Čo môže byť zlé na detstve, keď máte dobrých rodičov a ste zdraví? Vtedy žiadne detstvo nemôže byť zlé,“ hovorí.
Revúcu vníma ako príjemné mesto na život a budovanie priateľstiev. Páči sa jej, že leží v doline a obklopujú ju lesy. Zároveň jej v meste chýba výraznejšie historické centrum, aké pozná napríklad z Rožňavy či Rimavskej Soboty.
Po absolvovaní Gymnázia Martina Kukučína pokračovala v štúdiu masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Práve tam sa začala jej cesta do médií. Hoci z rodného mesta odišla za štúdiom a prácou, rodinné väzby naň nikdy neprerušila. V Revúcej má rodičov aj sestru. Po 26 rokoch mimo regiónu sa pred rokom vrátila na Gemer.
Návrat navrhol jej manžel Peter, ktorého sama označuje za „kovaného západniara“. Rozhodnutie tak znamenalo zmenu nielen pre ňu, ale pre celú rodinu. „Sme tu teda všetci spolu ako rodina,“ približuje Tatiana Brezinská, ktorá si k Revúcej zachovala vzťah aj počas rokov strávených mimo rodného kraja. K rodnému kraju tak dnes pristupuje aj s odstupom človeka, ktorý dlhé roky žil inde a môže porovnávať.
Od novín až po olympijské vysielanie
Prvé skúsenosti s novinárčinou získavala už počas štúdia. Ako brigádnička začala pracovať v denníku Pravda, neskôr pôsobila v Mestskej televízii Trnava, Rádiu NAY a v Trnavskom hlase. Jej profesijná cesta pokračovala do Slovenskej televízie, kde strávila tri intenzívne roky.
Venovala sa výlučne športovej žurnalistike. Pripravovala reportáže, moderovala spravodajstvo a postupne si vyskúšala aj ďalšie činnosti, od dramaturgie a strihu materiálu až po prácu vedúcej vydania. V televízii moderovala ranné a obedňajšie spravodajské bloky a podieľala sa na športovom vysielaní počas olympijských hier. „V STV som si prešla všetkým, ale vždy išlo o šport. Či už v televízii, alebo v rádiu, mám za sebou 15 rokov športovej redaktorčiny,“ približuje.
Do Slovenskej televízie nastúpila v období, keď sa pripravoval vznik samostatného športového kanála STV3. Práve na toto obdobie spomína ako na jedno z najkrajších v novinárskej kariére. Práca bola náročná, no prinášala množstvo nových skúseností a príležitostí. „Keď som začínala, bola som jediná žena v redakcii. Bolo tam pätnásť kolegov a ja. Bolo to náročné, ťažké, ale perfektné obdobie,“ hovorí.
Na televíznej práci sa jej páčila dynamika aj možnosť byť pri dôležitých športových udalostiach. Zažila olympijské hry v Pekingu, Vancouveri aj Londýne. Na obdobie v televízii spomína aj cez ľudí, s ktorými spolupracovala, vrátane skúsenejších kolegov, od ktorých sa mohla veľa naučiť.
Po vydaji a narodení dvoch detí sa už k pôvodnému pracovnému tempu nevrátila. Skúsenosti z médií však neskôr využila aj pri vlastnej tvorbe.
Prvé príbehy zostávali v zásuvke
Písanie ju priťahovalo už počas strednej školy. Pravidelne sa zapájala do stredoškolskej odbornej činnosti a doma si písala vlastné príbehy. Dlho ich však nikomu neukazovala.
Ako spomína, zlom prišiel až vďaka kamarátke, ktorá ju povzbudila, aby rukopis neposúvala len do zásuvky, ale skúsila ho ponúknuť vydavateľstvu. Tatiana ho poslala do vydavateľstva EvitaPress. Odpoveď prišla prekvapivo rýchlo. „Dva týždne po tom, ako som poslala rukopis, mi volali, že ho berú a idú vydať. Bol to napísaný príbeh, náhodne poslaný, a vyšiel. Niekedy netreba okolo toho robiť veľké caviky, len to jednoducho skúsiť,“ hovorí.
S myšlienkou napísať vlastnú knihu sa začala vážnejšie pohrávať po tridsiatke. Prvá kniha Nájdem si ťa v Ríme jej vyšla, keď mala 32 rokov. V tom období často cestovala do talianskej metropoly a chcela vytvoriť príbeh, ktorý by sa odohrával práve tam. Kniha jej otvorila cestu k ďalšej tvorbe a podľa jej slov sa predali tisíce výtlačkov. Nasledovali ďalšie tituly a postupne sa z písania stala významná súčasť jej života.
Pri tvorbe čerpá zo svojich ciest, zážitkov aj z pozorovania ľudí vo svojom okolí. Osobné skúsenosti prepája s vymyslenými postavami a dejmi. Aj jej novinárska minulosť sa premietla do literatúry. Kniha Neskrotná napríklad vznikala v období, keď pracovala v Slovenskej televízii, a jej hlavnou hrdinkou je redaktorka.
Štrnástu knihu zasadila do rodnej Revúcej
Jej najnovšia kniha Drž ma, keď svet horí vyšla v auguste a je v poradí štrnástym titulom. Od predchádzajúcich sa odlišuje najmä prostredím, v ktorom sa odohráva. Po prvýkrát sa totiž dej nepresúva do zahraničia, ale zostáva na Gemeri. Čitatelia sa prostredníctvom príbehu dostanú do Revúcej, Jelšavy, Rožňavy či Štítnika. Pre autorku ide o osobitné spojenie literárnej tvorby s rodným krajom.
Dovtedy do svojich kníh vkladala najmä zážitky z ciest po Európe. V najnovšej tvorbe však využila aj prostredie, ktoré pozná z vlastného života. Zmena tak prináša nielen iné kulisy, ale aj nový spôsob, ako do beletrie preniesť osobnú skúsenosť. Brezinská píše predovšetkým oddychovú literatúru a snaží sa používať jednoduchý, prístupný jazyk. Jej knihy oslovujú najmä ženské publikum. Jednotlivé rukopisy jej spravidla vznikajú v priebehu dvoch až šiestich mesiacov. Pri knihe Neskrotná však pracovala oveľa rýchlejšie. Dokončila ju približne za tri až štyri týždne. Také tempo už nechce opakovať, pretože bolo podľa nej mimoriadne náročné.
Najdôležitejšia je odozva čitateľov
Hoci má na konte štrnásť kníh, pri pohľade na hotový výtlačok sa podľa vlastných slov stále teší a zároveň dúfa, že splní očakávania čitateľov. Sama sa cíti skôr ako autorka než spisovateľka. Na reakcie čitateľov prihliada a pozitívnu odozvu vníma ako motiváciu pokračovať. Zároveň oceňuje aj konštruktívnu kritiku, ktorá jej môže pomôcť posunúť sa ďalej.
V písaní chce pokračovať aj naďalej. Ďalšiu knihu by rada vydala na jar budúceho roka, hoci jej tvorba je spojená aj s pracovným tlakom a termínmi. Motivuje ju najmä záujem čitateľov a vedomie, že sa jej podarilo naplniť sen, ktorý kedysi zostával ukrytý v zásuvke.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Tatiana Brezinská
