Úspešný slovenský režisér Rasťo Boroš, rodák z Rimavských Janoviec, sa po predchádzajúcom filme Čierne na bielom koni opäť vrátil do známeho prostredia. Tentoraz svoj filmový štáb priviedol do obce Brusník v regióne Novohrad. Jeho nová snímka Kronika večných snílkov, ktorá sa práve premieta v slovenských kinách, je natočená na motívy novely Ťapákovcov a predstavuje akúsi metaforu našej krajiny, kde sa realita mieša so snami a záhrobím. Jednu z predpremiér filmu hostil začiatkom júla lučenecký amfiteáter po tom, čo v Paríži získal cenu za najlepší európsky nezávislý film.
Zo zákulisia nakrúcania
Vysnívané filmové obsadenie mal Rasťo Boroš už počas písania scenára. V tomto prípade mu kraľoval Milan Ondrík, s ktorým režisér spolupracoval už po druhýkrát, no nebolo to len o ňom. „Spolupracovalo sa mi dobre so všetkými hercami i ľuďmi v štábe. Pre mňa je dôležité, aby sme si ľudsky rozumeli, aby to nebola len rutina, “ozrejmil pre vobraze.sk Boroš. Za zmienku stoja aj netradiční členovia filmového tímu, vrátane deväťtonového tanku, ktorý vzbudil pozornosť v celom kraji.
Nakrúcanie, ktoré trvalo 42 dní, z toho 40 dní sa natáčalo v obci Brusník bez telefónneho signálu a s upozornením vyhýbať sa lesom pre mimoriadny výskyt medveďov, sprevádzalo množstvo úsmevných momentov. „Podarilo sa nám vytvoriť fiktívny svet, v ktorom sa porušujú fyzikálne zákony. Teda, keď má niekto lietať, tak prirodzene poletuje, a ani po páde z piatich metrov sa mu nič nestane,“ priblížil. Nevšednosťou je, že samotné efekty sa vymýšľali a natáčali priamo na mieste, bez zásahu počítačovej techniky. Herci teda všetky “nemožné“ situácie prežívali spolu so svojimi postavami.
Za najpamätnejší moment z nakrúcania označil ten, keď herečka Anežka Petrová, ako postava ducha mŕtvej ženy, v jednej scéne potrebovala vyjsť z prepadnutého hrobu. „Urobili sme to tak, že sme vytvorili zaistenú dutinu a herečku sme naozaj zakopali do hrobu. A môj najintenzívnejší zážitok bol, keď som cez slúchadlá počul, ako zakopanej Anežke v hrobe tlčie srdce,“ zaspomínal si režisér.
Premiéra doma i vo svete
Predpremiéra v lučeneckom amfiteátri nebola náhodná. „Film sme točili v Brusníku a mnohí obyvatelia sa priamo zúčastnili natáčania. Avšak, i mesto Lučenec nám už pri druhom filme významným spôsobom pomáhalo,“ ozrejmil režisér. Premiérový večer označil za nostalgický, po dvoch rokoch sa tam stretli ľudia, ktorí na filme pracovali. „Bolo to špeciálne,“ dodal.
Film sa ešte pred premiérou na Slovensku predstavil na viacerých medzinárodných festivaloch. Svetovú premiéru mal v novembri 2024 v Indii, a potom súťažil v Jaipure, Beverly Hills a Texase. Z Paríža si dokonca odniesol cenu za najlepší európsky nezávislý film. Na Slovensku zase otvoril festival Art Film v Košiciach a neskôr sa premietal v Bratislave, Lučenci a Banskej Štiavnici.
Ťapákovci súčasnosti
Nápad na nový film vznikol nečakane. Po dotočení predchádzajúceho filmu si Rasťo Boroš spolu s členmi štábu urobili krátky výlet, ktorý ich zaviedol až do Polichna, rodnej obce Boženy Slančíkovej Timravy. Práve tam režiséra očarila špecifická atmosféra. „Dedinky v okolí Lučenca vnímam ako trošku stratené v čase, akoby izolované od zvyšku sveta. A ten svet tam bol veľmi zvláštny a jedinečný,“ priblížil pre vobraze.sk. Zážitky z tohto miesta a rozhovory s miestnymi ľuďmi v ňom vzbudili tvorivý impulz. A tak okamžite siahol po knihe nesmrteľnej sociálnej drámy, ktorá sa mu zdala až prekvapivo súčasná.
„Ťapákovci sú hrozne živí i napriek tomu, že je to viac než sto rokov stará novela. Mám pocit, že aj dnes stretávam po našej krajine rôznych Ťapákovcov,“ priznal. Príbeh lenivých bratov a ich čudesného rodinného zázemia sa tak stal základom filmovej verzie, ktorú však Boroš spracoval po svojom. „Vedel som, že sa knihou len voľne inšpirujem. Timrava písala v literárnom realizme, ja som skôr emocionálny typ a mám rád subjektívne rozprávanie. Vložil som ten príbeh do magického realizmu, kde živí prirodzene spolunažívajú s duchmi mŕtvych predkov. Celé je to rozprávané v nadsázke, s humorom a je to veľmi pestré a dynamické.“
Tento originálny svet vznikol priamo v dedinskom dvore v Brusníku ako podobenstvo celej našej krajiny. Príprava a realizácia, podľa slov režiséra, ktorý bol rovnako ako v predošlom filme i jeho scenáristom a aj producentom, nebola jednoduchá. „Chcel som ísť vlastnou cestou a nie nasledovať zaužívané filmové postupy,“ opísal. No i napriek náročnosti by na filme nič nemenil. „Myslím si, že sme ho spravili násobne komplikovanejšie, ako sa filmy dnes robia. A práve preto som veľmi hrdý na všetkých, ktorí sa na ňom podieľali,“ zhrnul.
A čo bude ďalej
Ambiciózny režisér už v hlave nosí aj ďalší projekt. Ten má byť adaptáciou hry Čajka od Antona Pavloviča Čechova, spojenou s jeho osobným príbehom z roku 2023. Ako sám priznáva, voľného času má minimum. „Voľný víkend som nemal posledných šesť rokov. Na dovolenky chodím len výnimočne. Teraz mám vo vývoji ďalší film, s ktorým je spojenej neuveriteľne veľa práce, pretože ho chceme opäť robiť inak. Originálne, nie konvenčne. Do konca roka mi preto žiadna dovolenka nehrozí,“ uzatvára.
Zdroj: Tereza Nemcová, foto: archív Rastislav Boroš
