Je rodáčkou z Rimavskej Soboty. Diváci TV JOJ poznávajú Editu Hutkovú predovšetkým ako reportérku Krimi Novín. Dlhodobo žije v Lučenci. Aj jej sa už stalo, že zaplatila ako vodička pokutu. Hasičov považuje za hrdinov. Pri novinárskej práci zažila aj situácie, keď jej nebolo veru všetko jedno a cítila sa byť ohrozená. Viac prezradila v rozhovore pre vobraze.sk.
Vieš si predstaviť, že by si sa venovala napríklad politickému spravodajstvu? Alebo by si robila občiansku publicistiku? Jednoducho niečo iné ako krimi.
Možno to bude znieť zvláštne, ale krimi témy sú nám s kolegom najbližšie. Keďže pôsobíme v regióne ako jediný štáb TV JOJ, občas sa venujeme aj iným témam. Politické témy ma určite nelákajú, ale veľmi sa teším, keď pracujeme na niečom pozitívnom.
Ako vnímaš prácu policajtov, hasičov, sudcov či prokurátorov v okrese R. Sobota?
Keďže gro našich reportáží sú krimi témy, tak úzko súvisia s prácou policajtov, hasičov, prokurátorov či sudcov. Prácu polície vnímam možno aj z iného pohľadu, keďže obidvaja moji rodičia boli policajti, tak to vidím aj s druhej strany. Na túto otázku by sa dalo obsiahle odpovedať, ale v skratke by som povedala, že ich práca je náročná a vážim si každého jedného čestného a poctivého policajta, sudcu, či prokurátora, ktorý koná v prospech ľudí a spravodlivosti. Vnímam napríklad, že vôbec nie je jednoduché získať potrebné dôkazy na to, aby obvinili nejakého páchateľa. Je to mravenčia práca, ktorú verejnosť nevidí a nepozná, ale z určitých dôvodov to polícia ani nemôže prezentovať. Hasiči sú naši hrdinovia, ktorí skutočne veľakrát riskujú pri zásahoch svoje zdravie, aby ochránili to druhé.
Máš nejaký zážitok z práce reportérky, ktorý ťa najviac zasiahol?
Sú to určite prípady, pri ktorých prichádzajú o život ľudia. Vraždy, či tragické dopravné nehody. Vtedy si najviac uvedomujem, ako náhle sa môže všetko zmeniť. Ráno odídeme z domu a už sa nemusíme vrátiť. Pri dopravných nehodách ma desí, pre aké banálne chyby platia niektorí najvyššiu cenu. A taktiež ma dokáže veľmi zasiahnuť domáce násilie – fyzické, či psychické. A obzvlášť, keď sú obeťami deti.
Zažila si aj situácie pri novinárskej práci, keď ti nebolo všetko jedno? Bola situácie, keď si sa cítila ohrozená nejakým spôsobom…
Z tých množstva reportáží to prekvapivo nebolo až tak veľa situácií. Na dve si ale spomínam. V jednom prípade sme navštívili matku muža, ktorý bol podozrivý z vraždy. Pani reagovala veľmi agresívne a museli sme pred ňou utekať a na poslednú chvíľu sme sa stihli zamknúť v aute. Potom to bol manžel jednej obvinenej ženy. Ten sa nám vyhrážal, že pôjde pre pušku. Znelo to, akoby to myslel vážne. Nevedela som odhadnúť, či by bol schopný skutočne vystreliť.
Máš zbrojný preukaz?
Nemám, aj keď maminka pracovala ako vedúca na oddelení zbraní. Nemám potrebu mať zbrojný preukaz, voči zbraniam mám veľký rešpekt. Čo by som si vedela predstaviť, je robiť športovú streľbu.
Absolvovala si niekedy potápačský, parašutistický alebo iný podobný kurz?
Potápačský určite nie, mám strach zo všetkého, čo je pod vodou. A ani parašutistický som neabsolvovala. Raz som si však vyskúšala tandemový zoskok padákom.
Plánuješ si ho zopakovať?
Po zoskoku som si povedala, že minimálne raz si to chcem určite zopakovať. O rok som mala možnosť získať zoskok zdarma od kamarátky, ktorá ho vyhrala v tombole, ale vtedy ma nejako ovládol strach. Ale nikdy nehovor nikdy. Určite však neľutujem. Bol to neskutočný zážitok.
hercom Marošom Kramárom
Dostala si niekedy ako vodička pokutu? Ak áno, za aký priestupok?
Tak z policajných kontrol mám veľký stres. Ale snažím sa dodržiavať predpisy. Pokutu som dostala trikrát za 23 rokov, teda odkedy jazdím. Ak si dobre spomínam, raz to bolo za rýchlosť. Bola som zarozprávaná s kolegom a nevšimla som si, že ešte nie sme mimo obce. Raz to bolo za nesprávne predbiehanie (vtedy to bolo tisíc korún). Za tým je ale tiež úsmevná príhoda, keďže som sa ako mladá vodička vracala prvýkrát z Banskej Bystrice a bol už večer. Mala som strašný stres, že zablúdim. Trikrát som zle odbočila a na diaľnici som sa chcela otáčať. No hrôza. Nakoniec som vo Zvolene zablúdila do areálu firmy, kde som sa zúfalá opýtala vodiča nákladiaka, ako sa dostanem do Lučenca. Milý pán mi navrhol, že ide tým smerom a môžem ísť za ním. Síce som sa potešila, ale znamenalo to jazdu zhruba šesťdesiatkou. Po približne dvadsiatich kilometroch som to vzdala a na vhodnom mieste som ho predbehla. Lenže nebolo to až také vhodné miesto, keďže sa tam predbiehať nemohlo a ešte ma aj „vymákli“ policajti. Raz som ešte platila pokutu za fólie na predných oknách. To auto som však s nimi už kúpila a netušila som, že tam nemôžu byť.
Pri akej činnosti si dokážeš oddýchnuť?
Je to určite dobrá kniha a šport, napríklad joga.
V mladosti si sa venovala džudu…
Na džudo som chodila asi päť rokov, skončila som, keď som nastúpila na rimavskosobotskú obchodnú akadémiu. Rodičia nás s bratom odmalička viedli k športu a dodnes mám k nemu blízko. Ako dieťa som chodila na napríklad na hádzanú, v škole som chvíľu hrala ženský futbal, či basketbal. Navštevovala som aj detský folklórny súbor.
Máš v zmluve, že musíš byť k dispozícii na telefóne 24 hodín denne?
V zmluve to nemám, ale pri našej práci sa nedá veľmi fungovať inak. Nikdy dopredu nevieme, kedy sa stane nejaké nešťastie a budeme musieť ísť do terénu. Takže sme skutočne 24 hodín denne na telefóne, pripravení vyštartovať.
Je možné zladiť novinársku kariéru s rodinným životom, respektíve partnerským životom?
Keďže deti nemám, je to určite jednoduchšie. A môj partner našťastie rešpektuje, že hocikedy keď treba, tak odídem pracovať. Aj keď sme napríklad na romantickej večeri. Nikdy mi to nevyčítal, čo je veľké pozitívum.
Máš za sebou jedno manželstvo. Vieš si predstaviť, že opäť vstúpiš do stavu manželského?
Nikdy som si nepovedala, že sa už nikdy nevydám.
Kde si strávila Štedrý večer tento rok?
S priateľom Zdenkom sme boli u mojich rodičov v Rimavskej Sobote, hlavné menu pripravovali oni. Pomáhali sme s vyprážaním rezňov a s predjedlom. Teším sa, že sme sa tam stretli celá rodina. Mojou špecialitou je nechávať si všetko na poslednú chvíľu. Síce si každý rok poviem, že bude pohoda, ale nikdy nie je a všetky moje plány stroskotajú. Stihla som urobiť akurát tak šuhajdy. Verím, že nikto nebol pri štedrovečernom stole sám. Všetkým prajem krásne a veselé sviatočné dni. Majme sa radi, buďme k sebe dobrí, láskaví a pomáhajme tým, ktorí to potrebujú. Nech je nový rok pre každého krajší, veselší a úspešnejší. Nech sme však všetci hlavne zdraví.
Zdroj: vobraze.sk, foto: album E. Hutkovej
