Mladý basbarytonista Martin Morháč z Lučenca stojí na javisku Slovenského národného divadla a sníva o veľkých rolách. Pravidelne sa zúčastňuje na medzinárodných speváckych súťažiach. V rozhovore prezrádza, ako objavil vášeň pre spev, čo mu dáva šport aj prečo je jeho skutočnou psychohygienou práca v záhrade.
„Momentálne som mal predstavenie Turandot od Giacoma Pucciniho, kde som stvárňoval postavu Mandarina, to boli otváracie predstavenia,“ hovorí pre vobraze.sk Martin Morháč (31), ktorý pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Čoskoro sa predstaví aj v La Traviata od Giuseppe Verdiho. „To je už repríza, na to sa ani nepripravujem, takže si to len zopakujem,“ uviedol Morháč.
K opere sa dostal netradične. „Na základnej škole som bol viac zameraný na šport. Po základnej sme sa s rodičmi dohodli, že pôjdem na gymnázium. Vlastne dovtedy som mal absolvovaný len klarinet na základnej umeleckej škole. Potom v rámci kostola, kde otec dirigoval spevokol, som začal spievať. Trošku som trčal, mal som silnejší hlas, tak som šiel vyskúšať spev na ZUŠ počas gymnázia,“ prezrádza absolvent Gymnázia B. S. Timravy v Lučenci.
Práve vďaka lučeneckej základnej umeleckej škole sa spevákovi podarilo objaviť operu. „Skúšal som populárnu hudbu, aj ľudovú hudbu, ale nejak ma to nechytalo. Skúsili sme popoperné piesne a to sa mi zapáčilo,“ povedal Morháč o svojej ceste k žánru, ktorý nepatrí medzi vyhľadávané medzi mládežou. Postupne ho začala napĺňať opera. „Po maturite som šiel na konzervatórium, potom na VŠMU a už som sa venoval len opere a opernému spevu.“ Alternatívou bola aj športová dráha. „Profesorka vravela, že treba mať aj druhú možnosť. Tou bola FTVŠ, trénerstvo vo volejbale. Našťastie prijímačky na VŠMU boli skôr, prijali ma, tak som už nešpekuloval,“ hovorí spevák, pre ktorého šport ostal vášňou dodnes.
Silný dojem naňho zanechali aj prvé stretnutia s operou. „Ešte na gymnáziu sme boli v Banskej Bystrici na Eugenovi Oneginovi. Vtedy som len začínal s operou a pripadalo mi to, že to nebolo ktoviečo. Ale keď sa k tomu spätne vraciam, hovorím si, aký som bol hlúpy. Hosťovali tam ruskí speváci v ruskej opere – to bol pre mňa top zážitok,“ spomína. Rovnako ho zasiahla aj nedávna produkcia v Bratislave. „Robilo sa nové naštudovanie Nabucca. Spieval tam Daniel Louis Vincente, úžasný svetový barytón, a to mi veľmi zarezonovalo. Mal som s ním možnosť aj spolupracovať v Traviatte.“
Pravidelne sa zúčastňuje na medzinárodných speváckych súťažiach. „Organizátori určujú repertoár, ktorým si musíme prejsť. Väčšinou bývajú súťaže trojkolové,“ vysvetľuje. Nedávno uspel v Bratislave. „VŠMU organizovala medzinárodnú spevácku súťaž, kde sa mi podarilo umiestniť na treťom mieste. Môže sa stať, že sa tým otvoria dvere na svetové operné pódia, lebo tam chodia intendanti zo zahraničia. Šanca, že si ma vyhliadnu a oslovia, tu je, len treba tvrdo pracovať,“ dodal Morháč.
Za doteraz najväčšiu výzvu považuje Haraštu v Janáčkovej Líške Bystrouške. „Bola to moja najväčšia postava v produkcii SND a zároveň výzva, lebo sme to robili so svetoznámym dirigentom Jurajom Valčuhom. Musel som sa vžiť do tej roly. Bola to rola pytliaka, jediná negatívna postava v celej opere. Ja radšej spievam kladné postavy, takže som sa musel prenastaviť. Doma som si pred zrkadlom skúšal niektoré výstupy, aby som si osvojil herectvo,“ povedal.
Hoci dnes pôsobí sebavedomo, priznáva, že trému má neustále. „Mal som ju vždy a mám ju aj teraz. Bez nej sa podľa mňa ani nedá ísť na javisko. Kto ju necíti, nemá úctu k divákovi. Je to však skôr taká zdravá tréma, ktorá ma nabudí,“ hovorí Morháč.
Okrem SND ho čakajú aj predspievania do divadiel v Olomouci, Ostrave a v Brne. „Predspievanie je ako pohovor. Keď sa im zapáčim, obsadia ma do inscenácie a začneme spoluprácu,“ prezradil Lučenčan.
Herectvo mimo opery ho však veľmi nepriťahuje. „Je to úplne iný štýl. Na činohru by som sa nedal, ale na seriál by som sa možno nechal ukecať. Muzikály mám rád, ale nechcel by som v nich spievať. Vôbec ma to neláka, keďže by som musel zmeniť techniku spevu,“ vysvetlil Morháč.
Hoci žije už jedenásť rokov v Bratislave, rodný Lučenec má stále v srdci. „Do Lučenca veľmi rád chodím, mám tam rodičov, brata, sesternice. Vždy si idem pozrieť, čo sa zmenilo, čo sa opravilo. Keď máme s manželkou voľný víkend, veľmi rád sa tam vraciam,“ hovorí Morháč, ktorého trochu mrzí, že mesto nedáva priestor rodákom z mesta. „Ako rodáci z Lučenca nemáme od mesta šancu predstaviť sa, zaspievať si, či už na vianočnom koncerte, či pri inej príležitosti. Nie každý chodí na operu, je to špecifický žáner. Na operu sa chodí raz za život, alebo zriedka a nikto si nepozerá, odkiaľ pochádzajú účinkujúci,“ vysvetlil basbarytonista SND.
Do budúcnosti má jasné ciele. „Určite pre mňa je snom Tosca, postava Scarpiu – to by som si chcel zaspievať. A potom Rigoletto od Verdiho, to je komplexná postava.“
Rád športuje. „Volejbal je môj najobľúbenejší šport a stále sa mu venujem, ale už len rekreačne. Zvyknem športy obmieňať podľa počasia – bicykel, korčule, turistika. Nedávno sme zvládli Gerlachovský štít,“ prezrádza Morháč. Za pravú psychohygienu však považuje prácu mimo umenia. „S kolegom z divadla robíme už štvrté leto okrasné záhrady. Tam úplne vypnem od spevu a rozoberáme iba témy mimo divadla a to je super,“ doplnil Martin Morháč.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Martina Morháča
