Viliam Stankay pracuje v RTVS už 24 rokov. Pochádza z Lučenca, no napriek tomu, že žije v Bratislave, má v rodnom meste stále priateľov a ľudí, ktorých si váži. V minulosti ho lákala práca záchranára, vyštudoval strednú zdravotnícku školu a venoval sa aj karate. Nie každý ma chápe, že som firme zostal verný. Ale viete, je to podobné ako s mojím rodiskom, kde som prežil krásne aj ťažké časy – zostáva v mojom srdci navždy, vraví dlhoročná tvár verejnoprávnej televízie.
Pochádzate z Lučenca, vyštudoval ste tam Strednú zdravotnícku školu. Prečo ste sa rozhodol práve pre zdravotnícku školu v Lučenci?
Pre „ zdravotku“ som sa rozhodol po vzore môjho nevlastného staršieho brata, ktorý pôsobí v lučeneckej nemocnici dodnes. Škola mala navyše vždy vynikajúcu úroveň a počas svojej existencie pripravila mnoho kvalitných ľudí- pre rôzne profesie. A v neposlednom rade ma lákala práca záchranára – bolo to vždy niečo akčné – podobne, ako je to aj v spravodajstve. Napokon som vyštudoval vysokú školu a spolu s kariérou ma priviedli do Bratislavy, kde žijem.
Aké máte spomienky na Lučenec? Máte tu prepojenie na rodinu, priateľov?
Na Lučenec, na moje rodisko spomínam vždy len v tom najlepšom a nemôžem povedať, že by som len spomínal. Mám tu stále veľa priateľov a poznám mnoho ľudí, ktorých si vážim. Brata som už spomenul, rád za ním chodím, aj za celou jeho rodinou. Myslím, že Lučenec je stále krajšie mesto, veľmi to oceňujem a hrdo sa k nemu vždy priznávam! Lučenčania a celé okolie, naozaj sa nemáme za čo hanbiť! Práve naopak. Okrem skvelých ľudí, ktorí v našom regióne žijú, sú v ňom aj krásne miesta. Možno si ich výnimočnosť mnohí uvedomíme, až keď nás život zaveje niekam inam…
Pracujete ako moderátor v RTVS? Aká bola vaša cesta do Slovenskej televízie?
V STV resp. RTVS pracujem už 24 rokov. Po skončení Pedagogickej fakulty UK v Bratislave som vyskúšal konkurz do spravodajstva STV. Vybrali ma a práci v televízii som venoval najlepšie roky. Mal som aj iné ponuky a rozmýšľal nad inými výzvami. Nie každý ma chápe, že som firme zostal verný. Ale viete, je to podobné ako s mojím rodiskom, kde som prežil krásne aj ťažké časy – zostáva v mojom srdci navždy…
Venoval ste sa karate. Nájdete si ešte čas na tento šport? Dosiahli ste v ňom nejaké výraznejšie výsledky, úspechy?
Áno, niekoľko rokov som sa v Lučenci venoval tomuto umeniu. Nedá sa o ňom hovoriť ako o klasickom športe. Na môj prvý tréning ma priviedol kamarát Janko Gašperík, ktorý sa mu dodnes venuje a trénuje budúcich karatistov. O výraznom úspechu z mojej strany sa hovoriť nedá. No oddiel a aj ďalšie v Lučenci, ktoré sa venovali karate a vychovali vynikajúcich športovcov, mali významnú pozíciu na mape tohto športu v celom bývalom Československu a samozrejme na Slovensku, a je to tak aj v súčasnosti, čo ma teší.
Mňa konkrétne trénovalo skvelé duo Strhársky- Borguľa a poznám osobne viacerých borcov z tejto „branže“. Karate však bolo výborným odrazovým mostíkom a kondične ma skvele pripravilo na ďalšie športy – najmä na môj obľúbený beh. Aj keď patrím už do ťažšej váhovej kategórie, ešte tento rok som ako člen bežeckého tímu RTVS dopomohol k bronzovej priečke v najväčšom etapovom vytrvalostnom behu na Slovensku- The Run Slovakia. Konkurencia bola pritom naozaj silná, súťažilo vyše 30 tímov z celého Slovenska aj zo zahraničia. Chalani v našom tíme sú skutoční „makači“… Okrem toho mám v nohách viacero polmaratónov aj odbehnutý maratón. Nechválim sa však – nie som žiadny výnimočný športovec, takých ako ja je mnoho…
Ako trávite Vianoce? Budú niečím výnimočné?
Vianoce trávim tak, ako po iné roky s najbližšou rodinou – manželkou, 3 deťmi a mojou mamou. A samozrejme v práci. Pracujem aj v 1.sviatok aj 2.sviatok vianočný… Výnimočné Vianoce sú snáď ako pre každého – už po druhý rok sú sviatky, žiaľ spojené s Covidom a dianím či okolnosťami okolo neho. Všetkým ľuďom želám najmä pevné zdravie a trpezlivosť! Všetko sa raz musí skončiť a snáď budeme, hoci o niečo starší, na všetko nepríjemné už len spomínať…
Mojim drahým rodákom prajem príjemné sviatky!
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Viliam Stankaya
