Herečka, dramatička, režisérka, autorka a umelecká šéfka košického Divadla Na Peróne Jana Wernerová pochádza z Rimavskej Soboty, ku ktorej má stále blízky vzťah. Hoci pôsobí najmä v Košiciach, detstvo, rodina a prostredie, v ktorom vyrastala, sa výrazne premietli aj do jej tvorby.
Na jar jej vyšla kniha Kolotočárka, v ktorej sa vracia k svojmu detstvu. „Je pre mňa vždy veľký sviatok sa vrátiť do rodného mesta,“ hovorí pre vobraze.sk Jana Werneová (45). Keď Rimavskou Sobotou prechádza, snaží sa zastaviť. Na námestie sa podľa vlastných slov vracia niekoľkokrát do roka a stále vníma miesta, ktoré pozná od detstva. Spomína si na jeho podobu ešte zo socialistického obdobia, ale aj na okolie tabakovej továrne či Sídlisko Západ, kam sa rodina neskôr presťahovala.
Detstvo v kolotočiarskom prostredí
Jej detstvo bolo spojené s kolotočiarskym prostredím a spôsobom života, ktorý sa v mnohom líšil od toho, čo pozná väčšina detí. Časť detstva strávila v maringotke u starej mamy. Už ako dieťa si uvedomovala, že prostredie, z ktorého pochádza, ju odlišuje od ostatných. „Dieťa od mala cíti, že nepatrí do skupiny v úvodzovkách normálnych detí,“ opisuje. Nešlo pritom podľa nej o jednu konkrétnu udalosť, ale skôr o postupné vnímanie toho, ako spoločnosť pristupuje k ľuďom a komunitám, ktoré sú odlišné. Aj tieto skúsenosti sa neskôr stali základom knihy Kolotočárka. Wernerová na nej pracovala približne desať rokov.
K textu sa opakovane vracala a niekedy si od neho dala aj rok či dva prestávku. Na začiatku v nej podľa vlastných slov bolo veľa hnevu a frustrácie voči rodine a prostrediu, v ktorom vyrastala. Postupne sa však jej pohľad menil. „Cez písanie som si uvedomila, že svojim predkom a prostrediu, z ktorého pochádzam, môžem byť len vďačná,” hovorí. Písanie jej umožnilo pozrieť sa na minulosť s odstupom a zároveň pomenovať stereotypy, ktoré si ľudia často vytvárajú o skupinách, ktoré dobre nepoznajú. „Veľmi si želám, aby moja kniha, okrem iného hovorila aj o tom, že tie stereotypy v rámci jednotlivých skupín spoločnosti nefungujú plošne a dajú sa búrať.”
Prvý dotyk s divadlom prišiel v rodnom meste
K divadlu sa dostala ešte ako jedenásťročná. Spolužiačka Lydka Ferencová ju vtedy priviedla na literárno-dramatický odbor bývalej ľudovej školy umenia, ktorý fungoval v Dome kultúry. Práve tam zažila moment, ktorý si dodnes pamätá. Počas skúšky sa na javisku rozsvietilo svetlo a ona v ňom uvidela drobné čiastočky prachu. „Ten moment bol pre mňa magický. Vtedy som si povedala, že takto by som chcela žiť,“ spomína. Divadlo si pritom vytvárala už aj sama doma. Pre bratrancov a sesternice vymýšľala predstavenia, rozdeľovala úlohy, skúšala s nimi a potom ich doma aj uvádzali. Už vtedy v nej teda nebola iba túžba stáť na javisku, ale aj potreba vytvárať celý svet predstavenia. „Robím to, čo som robila od detstva.” Hrala divadlo a režírovala predstavenia. V rámci svojho zamestnania sa nevnímam iba ako interpretka. Venujem sa písaniu textov, réžii a prevádzke divadla, takže sa na seba dívam ako na všestrannú divadelníčku,” hovorí. Postupne sa z nej stala herečka, autorka, režisérka aj scenáristka. Sama seba dnes označuje za flexibilnú divadelníčku, ktorá nechce zostať uzavretá v jednej profesii.
Divadelný aj životný partner
Štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici si vybrala aj preto, že bola bližšie k domovu ako Bratislava. Škola jej podľa vlastných slov dala nielen vzdelanie, ale aj väčšiu istotu, schopnosť presadiť sa a hľadať vlastnú cestu. Práve počas vysokej školy začala spolu s Petrom Kočišom ml. pripravovať prvé autorské predstavenia. Peter sa neskôr stal jej divadelným aj životným partnerom. Ako vysokoškoláci cestovali po Slovensku a vystupovali v kultúrnych centrách. To, čo sa začalo ako študentský nápad, postupne prerástlo do vlastného divadla. Divadlo Na Peróne založili v roku 2005. Od roku 2020 pôsobí vo vlastnom komornom priestore v Košiciach, ktorý má 44 miest. „Sme veľmi šťastní a hrdí, že sa nám to podarilo,“ hovorí o ceste, ktorá k vlastnému priestoru viedla. Wernerová krátko pôsobila aj v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, no vydržala tam menej ako tri mesiace. Podľa jej slov potrebovala väčšiu slobodu pri tvorbe aj v živote. „Ja som potrebovala slobodu,“ vysvetľuje. Do prešovského divadla sa neskôr vrátila ako hosťujúca herečka.
Divadlo, ktoré je osobné a komunitné
Vlastné divadlo však znamená aj veľké množstvo práce. Wernerová je v Na Peróne zároveň herečkou, režisérkou, autorkou aj umeleckou šéfkou. Z pôvodného menšieho tímu sa postupne vytvorila skupina približne 17 ľudí.
„Práca v nezávislej kultúre je náročná hlavne z toho dôvodu, že človek robí niekoľko povolaní naraz aani za jedno v podstate nie je normálne zaplatený,“ hovorí s humorom. Napriek tomu je pre ňu sloboda nezávislého divadla dôležitá. Na Peróne charakterizujú vlastné texty a témy, ktoré sa tvorcov osobne dotýkajú. „Naše divadlo je veľmi osobné,“ hovorí Wernerová. Zároveň však nechce, aby bolo iba miestom, kam človek príde na predstavenie a odíde. Dôležitý je pre ňu kontakt s publikom. Diváci môžu po predstavení zostať, rozprávať sa s tvorcami alebo posedieť v divadelnej kaviarni. Divadlo má v súčasnosti päť živých inscenácií a počas rokov sa predstavilo nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Poľsku, Maďarsku, Francúzsku, Nemecku, Bulharsku, Nórsku, Anglicku, Švédsku či Spojených štátoch. Spolupracuje pritom s umelcami a organizáciami doma aj v zahraničí. V roku 2023 reprezentovalo Slovensko na Pražskom Quadriennale. Silný dojem v nej zanechal aj New York, kde divadlo v roku 2017 vystupovalo na Old Broadway. Práve tam si ešte intenzívnejšie uvedomila, že podobne komorný a príjemný priestor chce mať aj doma. „Tam som si uvedomila, že také malé, príjemné divadelné priestory musíme zvládnuť postaviť a vybudovať aj doma,” spomína.
Nejde o jednu hereckú úlohu, ale o celok
Wernerová sa nevníma ako herečka, pre ktorú je najdôležitejšia jedna konkrétna postava. Často si postavy sama vytvára a pri práci premýšľa nad predstavením ako nad celkom. „Pre mňa nie je dôležitý len ten môj part, ale aby to predstavenie fungovalo ako celok,“ vysvetľuje. Dôležité je pre ňu, aby mal každý člen súboru priestor, aby do seba zapadali herecké výkony, réžia, hudba aj scénografia a aby medzi ľuďmi na javisku fungovala chémia. Práve autenticita a energia podľa nej rozhodujú o tom, či predstavenie dokáže osloviť diváka.
Okrem divadla píše Janka aj pre rozhlas, pre deti aj pre dospelých. Ako poznamenala, má kvantum textov pre divadlo či rozhlas. Dlho ich však vnímala najmä ako súčasť svojej divadelnej práce, nie ako samostatnú literárnu tvorbu. Spolu s Petrom Kočišom a Jozefom Palaščákom je napríklad spoluautorkou rozhlasovej hry pre mládež Slovenský raj z roku 2023, ktorá pracuje so svetom počítačových hier a slovenskou literatúrou. Na rozdiel od divadelných a rozhlasových textov mala pri Kolotočárke po prvýkrát pocit, že skutočne napísala prózu. Písanie jej pritom umožňuje pracovať s témami, ktoré si chce sama otvárať a rozvíjať. Pri Kolotočárke sa k textu podľa nej vracala niekoľko rokov a postupne menila aj svoj pohľad na to, čo v knihe opisuje. Práve odstup od vlastných skúseností jej pomohol pozrieť sa na ne inak a spracovať ich aj umelecky.
Najväčším životným šťastím je spoločná cesta
Za najdôležitejší moment svojej kariéry nepovažuje jednu konkrétnu inscenáciu ani úspech. Za zásadné považuje stretnutie s Petrom Kočišom ml. počas štúdia. Spolu už viac ako štvrťstoročie tvoria, cestujú a budujú vlastné divadlo. „Sme parťáci vlastne 25 rokov, 26 rokov,“ hovorí. Kočiš ml. je zárove ilustrátorom knihy Kolotočárka. Wernerová už premýšľa aj nad ďalšou knihou. Tentoraz ju ako hlavná téma jej poviedok zaujímajú ženy a zmeny,ktorými si v živote prechádzajú, vrátane starnutia. S pribúdajúcim vekom sa podľa nej mení aj pohľad na úspech. Verejný záujem či pochvala sú príjemným bonusom, no dôležitejšie je pre ňu, aby mala tvorba význam a aby ju stále napĺňala. „Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že to najcennejšie, čo v živote máme, je dobre a tvorivo strávený čas,“ hovorí.
Chce, aby Kolotočárka ožila aj na filmovom plátne
Jedným z jej aktuálnych tvorivých snov je filmová adaptácia Kolotočárky. O knihu už prejavili záujem aj režiséri a Wernerová by bola rada, keby sa jej príbeh dostal aj na filmové plátno. „Túžim po tom, aby moja kniha ožila aj na na obraze,“ hovorí.
Mladí herci a začínajúci umelci by sa podľa nej nemali sústreďovať iba na úspech, viditeľnosť či počet ľudí, ktorí ich sledujú. O svoje skúsenosti sa delila aj počas 18 rokov, keď učila na konzervatóriu. Za dôležitejšie považuje vnútornú motiváciu a to, či človeka jeho práca skutočne napĺňa. Hoci divadlo a písanie zaberajú v jej živote veľa času, priestor si nachádza aj na iné veci. Medzi jej záľuby patrí šitie, cestovanie a záhrada. Pri šití si môže oddýchnuť pri inom type tvorby a pri cestovaní rada spoznáva nové miesta a v záhrade rada vymýšľa nové projekty medzi svojimi kvetinovými záhonmi. Veľmi rada má more. Do Rimavskej Soboty by sa Wernerová rada vrátila aj so svojím divadlom. Spomína tiež pripravovanú čítačku v Citadele, ktorá má súvisieť s knihou Kolotočárka. „Veľmi rada tam vašic čitateľov uvidím, “ hovorí.
