Marian Lacko patrí k ľuďom, ktorí sa výrazne podieľali a podieľajú na rozvoji umeleckého vzdelávania a ochotníckeho divadla v Rimavskej Sobote. Dlhé roky pôsobí ako pedagóg a 22 rokov vedie Základnú umeleckú školu. Popri práci so žiakmi sa venuje divadlu, vedie viaceré súbory a podieľa sa na kultúrnych aktivitách v meste. Viac ako 70 jeho bývalých žiakov pokračovalo v umeleckom vzdelávaní. Niektorí sa neskôr uplatnili v divadle, réžii, scenáristike či ďalších oblastiach kultúry. Ako pre vobraze.sk priblížil riaditeľ ZUŠ-ky Marian Lacko, k umeniu sa dostal už počas základnej školy. Výtvarný odbor v ZUŠ-ke viedol vtedy Gabriel Kurilla. Lacko skúšal aj hudbu a hru na klavíri, no pre zranenie ruky v tom nepokračoval. Neskôr sa naučil hrať na gitare, pričom mu pomohli aj skúsenejší hudobníci. Záujem o tvorbu ho napokon priviedol na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, kde študoval slovenský jazyk a literatúru spolu s výtvarnou výchovou.
Pôvodne pritom podľa jeho slov uvažoval, že po jednom roku štúdia sa bude venovať výlučne výtvarnému umeniu a zamieri na Vysokú školu výtvarných umení. Jeho cesta sa však vyvíjala inak. Po škole sa vrátil do Rimavskej Soboty, kde v tom čase otvorili nový kultúrny dom. Už ako dieťa sledoval jeho výstavbu a predstavoval si, čo všetko by sa v takom priestore dalo robiť.
Približne štyri roky potom pôsobil v Mestskom kultúrnom stredisku. Venoval sa propagácii, výtvarným aktivitám, výstavám, divadlu aj organizovaniu podujatí. Ako hovorí, ešte predtým, po skončení VŠ dostal ponuku vyučovať grafiku na katedre výtvarnej výchovy v Banskej Bystrici. Bola to príležitosť, no napokon prevážilo zázemie v rodnom meste. „Bola to veľmi lukratívna ponuka a aj ma lákala. Nemal som však kde bývať. Doma som mal zázemie, manželka mala prácu a boli tu väčšie istoty. Povedal som si, že keď máme nový kultúrny dom, bude sa tu dať robiť všeličo, čo mám rád – výtvarné umenie, divadlo aj hudba,“ hovorí Lacko.
Divadlo si našiel sám
K divadlu sa nedostal náhodou ani na základe pracovnej ponuky. Po návrate do mesta sa pridal k novovznikajúcemu divadelnému kolektívu, ktorý viedol Daniel Brezina. „Mňa si divadlo nehľadalo, ja som si ho našiel,“ priblížil. Od roku 1986 pôsobil v dospeláckom ochotníckom súbore Divosud a postupne sa čoraz viac venoval aj práci s mladými.
Práve z nej vyrástlo mládežnícke divadlo Pictus, ktoré sa zameriavalo na malé javiskové formy. Súbor sa postupne dostával na súťaže a prehliadky, pričom jeho členovia získavali skúsenosti aj za hranicami regiónu. Jedným z významných úspechov bola nominácia na svetový festival mládežníckych divadiel v Bulharsku, kde Rimavskú Sobotu a Slovensko reprezentovali ako jediný divadelný súbor z krajiny. Na cestu sa vydali autobusom a prešli neuveriteľných približne 1 500 kilometrov.
Práca s mladými hercami sa pritom neobmedzovala len na prípravu predstavení. Lacko sa snažil vytvárať prostredie, v ktorom mohli deti a mladí ľudia skúšať vlastné možnosti, objavovať talent a postupne získavať vzťah k divadlu. Nie všetci sa neskôr rozhodli pre umeleckú profesiu, no viacerí pri nej zostali aj po odchode zo školy.
Niektorí mladí ľudia, ktorí kedysi začínali v divadelných súboroch pod Lackovým vedením, zostali s divadlom spojení aj po odchode zo školy. Z niekdajších detských a mládežníckych účinkujúcich sú dnes dospelí ľudia, mnohí už vo veku minimálne okolo päťdesiatky. Aj to podľa Lacka potvrdzuje, že práca s mladými má význam presahujúci samotné predstavenia či súťaže. Dôležité je, že si k divadlu vytvorili vzťah a na obdobie strávené v súbore dodnes spomínajú.
Podieľal sa na vzniku literárno-dramatického odboru
Popri divadle sa Lackov pracovný život spájal aj so ZUŠ-kou v Rimavskej Sobote. Podieľal sa na vzniku literárno-dramatického odboru, ktorý začal fungovať v roku 1992. Na začiatku ho navštevovalo 21 detí. Z niektorých sa neskôr stali profesionálni umelci a ďalší sa uplatnili v rôznych oblastiach kultúry. Lacko odhaduje, že celkovo viac ako 70 jeho bývalých žiakov pokračovalo v umeleckom vzdelávaní. Vyberali si herectvo, réžiu, scenáristiku, dejiny umenia či teóriu divadla a kultúry. Niektorí zostali na Slovensku, iní pôsobia v Česku, Maďarsku alebo Poľsku.
Svojich žiakov podľa vlastných slov do umeleckej dráhy netlačil. Ak v niekom videl predpoklady, snažil sa ho povzbudiť, rozhodnutie však nechával na ňom. Niekedy ho prekvapili aj tí, od ktorých by to pôvodne nečakal. Rozhodujúca bola ich vlastná motivácia a práca. Teší ho, keď sa bývalí žiaci vracajú alebo sa ozvú a spomenú si na školu, mesto či svojich učiteľov
Najväčšou výzvou bola rekonštrukcia budovy ZUŠ
Riaditeľom ZUŠ je 22 rokov. Jednou z najvýraznejších úloh bola obnova budovy, v ktorej dnes sídlia výtvarný, literárno-dramatický, tanečný a audiovizuálny odbor. Pôvodné priestory už nevyhovovali a potrebovali nájsť nové a urobiť aj zásadnú zmenu. Pri príprave projektu spolupracoval aj s architektom Erikom Klaubertom, ktorý bol kedysi jeho žiakom. Záležalo mu na tom, aby návrh nevznikal iba ako technické riešenie, ale aby mal jeho autor k škole osobný vzťah. „Vedel som, že to musí byť človek, ktorý bude mať k tomu vzťah. Opísal som mu prostredie a on pripravil návrh. Keď dnes niekto príde do budovy a prejde si miestnosti, často povie, že je to príjemne urobené,“ hovorí.
Škola má dlhodobo viac ako 600 žiakov, v niektorých obdobiach ich bolo približne 700. Lacko za tým vidí predovšetkým ľudí, ktorí sa deťom venujú a vytvárajú im priestor na rozvoj. „Je to o ľudskom potenciáli, ktorý do toho dávame. Nerobiť to len ako prácu, ale robiť to srdcom,“ približuje svoj pohľad na fungovanie školy.
ZUŠ sa blíži k 95. výročiu svojho vzniku. Namiesto jedného veľkého jubilejného podujatia sa rozhodli pripomínať si ho počas školského roka prostredníctvom výstav, divadelných predstavení a koncertov. Dôvodom sú aj obmedzené finančné možnosti školy. Lacko zároveň upozorňuje na potrebu ďalšieho technického vybavenia, napríklad kvalitnejšieho technického vybavenia, ktoré potrebuje škola. Podľa neho má Rimavská Sobota v tejto oblasti čo doháňať.
Alterna hľadá vlastný divadelný jazyk
Z práce s detskými a mládežníckymi súbormi sa postupne vyvinulo aj študentské divadlo Alterna. Jeho vznik nebol výsledkom jedného rozhodnutia, ale podľa Lacka prirodzeným pokračovaním aktivít, ktoré sa začali pri detskom divadle. Keď mladí účinkujúci dorastali a odchádzali študovať, bolo potrebné hľadať ďalších a zároveň meniť formu tvorby. Aj názov súboru odkazuje na striedanie a alternatívne divadelné postupy. Alterna pracuje s viacerými výrazovými prostriedkami. Popri činohre využíva pohyb, tanec, pantomímu, výtvarné prvky, hudbu či svetelný dizajn. Práve prepájanie rôznych druhov umenia považuje Lacko za jednu z možností, ako osloviť diváka a vytvoriť vlastný javiskový jazyk.
Súbor sa predstavil aj na podujatiach s celoslovenským dosahom. Medzi jeho úspechy patrí nominácia na Medzinárodný festival Divadelná Nitra či opakovaná účasť na Scénickej žatve. K predstaveniam, ktoré v jeho tvorbe zanechali výraznejšiu stopu, patrí aj Drevená krava.
Divadlo pre Mariana Lacka nikdy neznamenalo iba nacvičovanie textu a vystupovanie pred publikom. Vníma ho ako priestor, v ktorom sa stretáva viacero umeleckých disciplín a v ktorom sa mladí ľudia učia spolupracovať. Sám priznáva, že práci v škole a divadle venoval veľkú časť svojho času. „Ja som strávil v divadle a škole vždy viac času ako doma,“ hovorí.
S Rimavskou Sobotou je spojený aj prostredníctvom Letáv, ktoré patria k dlhoročným kultúrnym aktivitám v regióne. Už viac ako štyri desaťročia vytvárajú priestor na tvorivé stretnutia, vzdelávanie a spoluprácu ľudí z rôznych umeleckých oblastí. Lacko sa podieľal na ich vzniku a dlhodobo sa venuje aj ich rozvoju.
Napriek dlhoročným skúsenostiam odmieta pohľad, že v Rimavskej Sobote sa v kultúre nič nedeje. Podľa neho sa v meste koná množstvo podujatí a v niektorých obdobiach ich môže byť viac než vo väčších mestách. Problém však vidí v tom, že informácie o nich sú rozptýlené a verejnosť nemá vždy jednoduchý spôsob, ako sa o dianí dozvedieť. Za dôležité preto považuje vytvorenie spoločného internetového priestoru, ktorý by prepájal kultúrne inštitúcie, súbory, organizátorov a podujatia. „Chýba mi taká základná vec, aby bolo všetko pod jednou hlavičkou, komplexný kultúrny web,“ uzatvára Marián Lacko.
Zdroj: vobraze.sk, foto: archív Marian Lacko
